V jednom veselom svete plnom zvukov, kde sa melódie naháňali ako motýle, býval malý, guľatý tón menom Céčko. Bol veselý a stále poskakoval, no niečo ho trápilo. Vždy, keď sa rozbehol a odrazil, spravil len malý hop. Ostatné tóny, tie vysoké a tenké, svišťali ponad neho ako strieborné šípy. Céčko sa na ne díval a túžil po tom istom.
„Prečo neviem vyskočiť vyššie?“ pýtal sa sám seba a smutne sa gúľal sem a tam. Jeho zvuk bol príjemný, taký akurát, ani hlboký, ani vysoký. Ale on chcel zažiť, aké je to lietať vysoko pri slnku, kde sa rodia tie najtenšie a najjasnejšie zvuky.
Ako tak premýšľal, dogúľal sa k obrovskej drevenej krajine, ktorú volali gitara. Ležala na boku a ponad jej dlhý krk sa tiahol lesklý drôtik. Bola to struna. Vyzerala unavene a lenivo sa povaľovala. Céčko sa k nej odvážne prigúľal.
„Ahoj,“ pozdravil. „Ja som Céčko.“
Dlhá struna sa lenivo zachvela a vydala hlboký, bručivý zvuk. Brmmm. „Ja som Gita. Čo ťa sem priviedlo, maličký?“
„Chcem vedieť, ako vyskočiť vysoko,“ povedal Céčko odhodlane. „Ty si taká dlhá, určite vieš, ako na to.“
Gita sa zasmiala, až sa celá zatriasla. „Práve naopak! Keď som takáto dlhá a uvoľnená, spievam iba hlboké tóny. Skús si na mňa poskočiť.“
Céčko neváhal. Rozbehol sa a hop! Dopadol presne do stredu struny. Gita sa zatriasla a spolu vydali krásny, hlboký tón. Bol to pekný zvuk, ale nebolo to lietanie.
„Vidíš?“ ozvala sa Gita. „Pomaly sa vlním a preto je aj zvuk hlboký. Hlboké zvuky sú ako pomalí slimáci, nikam sa neponáhľajú. Vysoké zvuky sú ako rýchle lastovičky.“
„Aha,“ zamyslel sa Céčko. „Takže ak chceš spievať vysoko, nesmieš byť taká dlhá?“ To bola zaujímavá myšlienka.
„Presne tak! Si bystrý pozorovateľ,“ pochválila ho Gita. „Keď ma niečo skráti, začnem sa triasť oveľa rýchlejšie. A rýchlejšie kmitanie znamená vyšší tón. Vtedy viem vyskočiť!“
„Čo ťa môže skrátiť?“ vyzvedal Céčko a zvedavo si prezeral Gitin dlhý krk. Všimol si, že na ňom sú v pravidelných rozostupoch zabudované malé kovové pásiky.
„Toto sú moji pomocníci, pražce,“ vysvetlila Gita. „Keď niekto pritlačí moju časť o pražec, tá časť, ktorá sa môže triasť, sa skráti.“
Práve vtedy sa Céčko zoznámil s jedným z nich. Bol to lesklý pražec Paľko. Céčko ho pekne poprosil: „Pán pražec, mohli by ste nám, prosím, pomôcť? Gita by sa chcela skrátiť.“
Paľko sa usmial. Z dreveného krku sa jemne nadvihla neviditeľná sila a pritlačila Gitu presne k nemu. Struna bola zrazu kratšia.
„Paráda! A teraz skáč!“ zvolala Gita nadšene.
Céčko sa znova rozbehol a hop! Odrazil sa od skrátenej struny. Tentoraz to bolo úplne iné! Zvuk bol jasnejší, veselší a Céčko vyletel o kúsok vyššie. Zasmial sa od radosti.
„To je ono! Poďme ešte vyššie!“
Spolu s Gitou a Paľkom pokračovali. Skúšali sa dotknúť ďalšieho pražca, potom ďalšieho. S každým krokom bola Gita kratšia a kratšia. A s každým skokom sa Céčko dostával vyššie a vyššie. Bolo to, akoby stúpali po neviditeľných hudobných schodoch. Céčko spievalo „ré“, potom „mi“, potom veselé „fa“. Cítil sa úžasne.
Keď sa dostali takmer na koniec krku, Gita povedala: „Toto je jeden spôsob, ako spievať vysoko. Ale je tu ešte jeden.“
„Aký?“ vyhŕkol Céčko, celý bez seba od zvedavosti.
„Musím byť viac napnutá. Keď som napnutá, trasiem sa ešte rýchlejšie. Je to ako s gumičkou. Čím viac ju natiahneš, tým vyšší zvuk vydá, keď na ňu brnkneš.“
„A kto ťa vie napnúť?“
Gita pohladila Céčko svojím zvukom a ukázala na samý koniec gitary, kde trčal lesklý kovový kolík. „To je môj kamarát, ladiaci kolík Vrtko. Keď sa zatočí, napne ma alebo uvoľní.“
Céčko sa hneď dogúľal k Vrtkovi. „Pán Vrtko, prosím, mohli by ste Gitu trošku napnúť? Chceme vyskúšať, či budeme lietať ešte vyššie!“
Vrtko sa s radosťou zatočil. Céčko cítil, ako sa Gita pod ním napína ako luk. Bola pevná a pripravená.
„Sme pripravení! Skáč!“ zavolala Gita.
Céčko sa odrazil zo všetkých síl. BZZZINK! Tentoraz to nebol len skok, bol to let! Vyletel tak vysoko, že sa skoro dotkol stropu zvukovej krajiny. Zvuk, ktorý spolu vytvorili, bol tenký, jasný a žiarivý ako hviezda.
„Hurá!“ kričal Céčko, keď sa vznášal dolu ako páperie. „Už rozumiem! Aby tón vyskočil vysoko, struna musí byť buď kratšia, alebo viac napnutá! A najlepšie oboje naraz!“
Potom sa všetci spolu zahrali úžasnú hru. Vrtko napínal a uvoľňoval Gitu, Paľko a jeho kamaráti pražce ju skracovali a predlžovali a Céčko po nej skákal. Stúpali hore po hudobných schodoch až k tým najvyšším tónom a potom pomaly klesali dolu k tým najhlbším. Céčko sa naučil, že každý tón má svoje miesto a každý je dôležitý. Aj hlboké tóny sú krásne, lebo sú ako pevná zem pod nohami. A vysoké sú ako veselé vtáčiky na oblohe.
Od toho dňa sa Céčko už netrápil. Vedel, že ak chce vyskočiť vyššie, potrebuje len správnu spoluprácu a musí rozumieť tomu, ako veci fungujú. Nepotreboval čary, ale vedomosti.
A čo myslíte, deti? Skúste si s pomocou rodičov nájsť doma obyčajnú gumičku. Natiahnite ju medzi dva prsty a brnknite na ňu. Počujete ten zvuk? A teraz ju natiahnite o trochu viac. Zmenil sa zvuk? Je vyšší alebo hlbší? Môžete si takto postaviť svoje vlastné hudobné schody