Veselá veverička Viki poskakovala po hrubom konári starého duba. V labkách zvierala svoj najväčší poklad. Nebolo to zlato ani drahý kameň. Bol to ten najdokonalejší oriešok na svete! Bol hladký, guľatý a mal presne takú farbu ako čokoláda. Chystala si ho odložiť do svojej tajnej skrýše, keď sa stalo niečo nečakané.
Zafúkal vietor. Nie obyčajný vánok, ale silný fučák, ktorý zatriasol celým stromom. Viki sa ledva udržala, no oriešok sa jej vyšmykol z labiek. Spravil malé „frnk!“, odrazil sa od konára a zmizol v hustom lístí na zemi.
„Ó, nie!“ zapišťala Viki a slzy sa jej nahrnuli do očí. „Môj najkrajší oriešok! Stratil sa!“
Jej smutné vzlykanie sa nieslo lesom. Netrvalo dlho a pri jej strome sa zišla partia kamarátov. Ako prvý pribehol pes Blesk, ktorý vrtel chvostom tak rýchlo, až mu zadok tancoval zo strany na stranu. Nad nimi zakrúžil majestátny orol Skalo, ktorého oči videli aj tú najmenšiu myšku z obrovskej výšky. A zo starej bútlaviny opatrne vyliezol netopier Sonar, ktorý sa práve chystal na spánok, no plač kamarátky ho prebudil.
„Čo sa stalo, Viki?“ spýtal sa Blesk a zvedavo naklonil hlavu.
„Stratila som ho! Ten najlepší oriešok na celom svete!“ nariekala Viki.
„Hmm, stratený oriešok,“ zamyslel sa Skalo z konára nad nimi. „To znie ako prípad pre nás!“
„Presne tak!“ pridal sa Sonar, ktorý visel dolu hlavou z vetvičky. „Zavolajte Lesných detektívov!“
Blesk nadšene zaštekal. „Tím je kompletný! Detektív Blesk, expert na čuch, hlási sa do služby! Môj nos nájde čokoľvek!“
„Detektív Skalo, expert na zrak, je pripravený!“ zahúkal orol. „Moje oči vidia aj spadnuté ihličie!“
„A detektív Sonar, expert na sluch, čaká na pokyny,“ zašepkal netopier. „Moje uši počujú aj to, ako tráva rastie.“
Viki si utrela slzy. „Naozaj mi ho nájdete?“
„Spoľahni sa!“ vyhlásil Blesk. „Najprv musíme nájsť stopu. Ja začnem. Môj ňufák je na to najlepší.“
Pristúpil k miestu, kde Viki sedela. Zaboril nos hlboko do trávy a lístia. Zhlboka sa nadýchol. Cítil všetko naraz: vlhkú hlinu po včerajšom daždi, sladkastú vôňu lesných jahôd a vôňu machu. A potom... áno! Zachytil slabú, ale jasnú vôňu orieška.
„Mám stopu!“ zvolal víťazoslávne. „Tadiaľto!“ A rozbehol sa s nosom pri zemi smerom k hustému kríku. Ostatní ho nasledovali. Blesk sa prebojoval cez vetvičky a zastal. Na zemi ležala kôpka starých, popraskaných žaluďov.
„Ach, falošný poplach,“ sklamane zavrtel chvostom. „Pach bol podobný, ale toto nie je on.“
„Nevadí!“ povzbudil ho Skalo. „Skvelý pokus, Blesk! Teraz vieme, kde oriešok určite nie je. Je čas na môj pohľad zhora. Tomu sa hovorí perspektíva! Keď sa na veci pozeráte z iného miesta, vidíte ich úplne inak.“
Skalo zamával mohutnými krídlami a vzniesol sa vysoko, vysoko nad les. Pre neho les nebol chaos stromov a kríkov. Bola to nádherná zelená šachovnica. Videl cestičky, ktoré vyšliapala zver, trblietajúcu sa hladinu potoka aj jednotlivé kvety na lúke. Sústredil svoj ostrý zrak a hľadal malý hnedý guľatý bod.
„Prezerám terén... systematicky... riadok po riadku,“ hlásil dolu. „Čakajte... tamto niečo je! Pri starom pni!“
Strmhlav sa spustil nižšie. Ostatní k nemu pribehli. Skalo pristál vedľa hladkého, okrúhleho predmetu. Bol hnedej farby. Ale keď ho Blesk oňuchal a Viki sa prizrela bližšie, zistili, že je to len obyčajný kameň.
„Výborná práca, Skalo!“ pochválil ho Sonar. „Tvoje oči sú úžasné, že si ho z takej diaľky našiel. Aspoň sme vylúčili ďalšie miesto.“
Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a tiene stromov sa predlžovali. V lese sa začalo stmievať.
Viki si znova povzdychla. „Už ho asi nikdy nenájdeme. V tme sa nedá nič vidieť.“
„Pre niekoho tma, pre mňa pracovný čas,“ ozval sa potichu Sonar. „Teraz prichádza na rad môj super sluch. Ale ja nepočúvam len tak. Ja si na hľadanie posvietim zvukom. Volá sa to echolokácia.“
Rozprestrel svoje tenké krídla a potichu sa vzniesol do vzduchu. Letel ponad miesta, kde oriešok mohol spadnúť. Z papuľky vypúšťal tiché, vysoké zvuky, ktoré ľudské ucho ani nepočuje. Píp... píp...píp...
Tie zvuky leteli vzduchom, narážali do stromov, listov a kameňov a vracali sa mu naspäť do jeho obrovských uší ako ozvena. Podľa toho, ako rýchlo a odkiaľ sa zvuk vrátil, Sonar presne vedel, čo je pred ním, aj v úplnej tme.
Preletel nad hustým papradím. Píp... a zvuk sa mu vrátil ako mäkké šušťanie. „Tu sú len listy,“ zamrmlal.
Preletel nad bútlavým pňom. Píp... a zvuk sa vrátil dnu do diery a stratil sa. „Tu je diera,“ poznamenal si.
Nato zaletel k starej bútľavej vŕbe, ktorá mala pri koreňoch dutinu plnú suchého lístia. Sonar vyslal svoj signál. Píp... píp... Väčšina zvuku sa vrátila ako tlmené šuchotanie lístia. Ale jeden malý kúsok ozveny bol iný. Bol to ostrý, tvrdý zvuk. Taký malý, krátky... ŤUK!
„Aha!“ zašepkal Sonar. „Niečo malé a tvrdé sa skrýva v lístí!“
Rýchlo zletel dolu. „Poďte sem! Myslím, že ho mám!“
Blesk a Skalo pribehli k vŕbe. Blesk strčil ňufák do dutiny. „Áno! Cítim ho! Je to on! Môj nos neklame!“
Skalo nakukol dnu. „Vidím ho! Je schovaný úplne na dne pod listom!“
Viki od radosti skoro podskočila. Keďže bola malá a šikovná, bez problémov vliezla do dutiny. Chvíľu sa tam hrabala a potom víťazoslávne vyliezla von. V labkách držala svoj stratený, dokonalý oriešok.
„Našli ste ho! Ste tí najlepší detektívi na svete!“ smiala sa šťastne.
Sedeli spolu na čistinke a Viki svoj oriešok tentoraz poriadne strážila.
„Vidíte,“ povedal Blesk a hrdo vypäl hruď, „môj nos našiel prvú stopu.“
„A moje oči skontrolovali veľký kus lesa z výšky,“ dodal Skalo.
„A môj sluch ho našiel schovaného v tme,“ doplnil Sonar. „Každý sme použili to, čo vieme najlepšie.“
Viki sa na nich vďačne pozrela. „Sami by ste ho možno nenašli. Ale spolu? Spolu vyriešite každú záhadu!“
A mali pravdu. Každý z nich bol v niečom inom výnimočný. Ale až keď spojili svoje sily, dokážu vyriešiť aj ten najzamotanejší prípad.
Čo myslíte, deti, akú ďalšiu záhadu budú Lesní detektívi riešiť nabudúce? Možno stratenej lienke chýbajú bodky? Alebo žabka nevie nájsť svoj hlas? Až pôjdete najbližšie s rodičmi do prírody, skúste si zavrieť oči a počúvať. Aké zvuky lesa počujete vy?