Slnko v ten deň svietilo na zoologickú záhradu tak silno, že sa aj voda v jazierku trblietala ako rozsypané diamanty. Vzduch bol horúci a voňal po sene a sladkej zmrzline, ktorú lízali deti pri plote. Všetko sa zdalo byť pomalé a lenivé, presne tak, ako to býva počas horúceho letného popoludnia.
V samom strede záhrady, na veľkej vyhriatej skale, ležal lev Leonard. Leonard bol pýchou celej zoo. Mal prekrásnu zlatistú hrivu, ktorá vyzerala ako slnečné lúče, a laby veľké ako polievkové taniere. Ale dnes Leonard nerobil nič kráľovské. Neručaľ, nebehal, dokonca ani nepozoroval návštevníkov.
Leonard robil len jednu jedinú vec. „Huuuááááá-chchch!“ Otvoril papuľu dokorán, až bolo vidieť jeho veľké biele zuby a drsný jazyk, privrel oči a vydal zo seba zvuk, ktorý pripomínal vŕzgajúce dvere na starej skrini. Zívol si.
A potom znova. O minútu neskôr znova.
Na strome hneď vedľa výbehu sedela opica Maki. Bola to malá, neposedná potvorka s dlhým pásikavým chvostom, ktorá nevedela obsedieť na jednom mieste. Hojdala sa na konári za chvost a pozorne sledovala Leonarda. „Vidíš to?“ zašepkala smerom k susednému plotu, kde stála žirafa Žofka. Žofka sklonila svoj dlhý krk, aby lepšie počula. „Čo mám vidieť, Maki?“ „Leonard!“ zvolala Maki a preskočila na iný konár. „Už zívol asi desiaty raz. Pozri na neho! Zase!“
Lev skutočne opäť otvoril ústa, natiahol krk a predviedol ďalšie ukážkové zívnutie. „To je hrozné,“ smutne skonštatovala Maki. „Určite sa nudí. Sme pre neho nudní! My, jeho kamaráti! A aj tí ľudia za plotom. Nič ho nebaví, len tam leží a zíva od nudy.“
Žofka žmurkla svojimi dlhými mihalnicami. „Myslíš? Možno je len ospalý.“ „Kdeže ospalý!“ mávla rukou Maki. „Spal celú noc, videla som ho. Toto je nuda. Musíme ho rozveseliť! Kráľ zvierat sa predsa nemôže nudiť, to je hanba.“
Maki sa rozhodla, že vezme situáciu do vlastných rúk. Zoskočila zo stromu, prebehla po tráve a zastala pred Leonardovou skalou. „Hej, Leonard!“ zakričala a urobila kotrmelec. „Pozri, čo viem! Hop a skok!“ Maki začala predvádzať svoje najlepšie cirkusové kúsky. Skákala, robila grimasy, ťahala sa za uši a dokonca žonglovala s tromi šiškami, ktoré našla v tráve. Leonard otvoril jedno oko. Pozrel sa na Maki, ktorá sa snažila zo všetkých síl. A potom... „Huuuáááá...“ Zase si zívol. Ešte viac ako predtým.
Maki pustila šišky na zem. „To nemyslíš vážne! Ani moje žonglovanie ťa nezaujíma?“ K plotu sa prichytal aj papagáj Pedro, ktorý priletel z voliéry. „Nuda! Nuda! Leonard sa nudí!“ škriekal Pedro, lebo rád opakoval všetko, čo počul.
Leonard sa pomaly posadil. Pretrepal si svoju hustú hrivu a pozrel sa na zvieratká, ktoré okolo neho stáli s ustarostenými výrazmi. „Prečo si myslíte, že sa nudím?“ spýtal sa hlbokým, pokojným hlasom. „Lebo stále zívaš,“ vysvetlila Žofka a prežúvala pri tom lístok akácie. „Mamička mi vždy hovorila, že keď niekto zíva, znamená to, že ho nebaví rozprávka alebo že nemá čo robiť.“
Leonard sa usmial popod fúzy. „Och, priatelia moji. To je veľký omyl. Ja sa vôbec nenudím. Sledujem motýľa, ktorý letí okolo, počúvam, ako tam vzadu hučí vodopád, a premýšľam, čo budem mať na večeru. Moje zívanie nie je o nude. Je to... povedzme, malá klimatizácia pre môj mozog.“
Maki vypleštila oči. „Klimatizácia? Ty máš v hlave ventilátor?“ Zvieratká sa zasmiali, ale Leonard pokrútil hlavou.
„Poďte bližšie, niečo vám vysvetlím,“ vyzval ich lev. „Predstavte si, že váš mozog je ako motor v aute alebo ako počítač. Keď počítač dlho pracuje, alebo keď je vonku takto veľmi horúco, čo sa stane?“ „Zohreje sa!“ vykríkol malý chlapec, ktorý stál za plotom a počúval ich, lebo v rozprávkach zvieratám rozumejú aj deti. „Presne tak,“ prikývol Leonard. „A keď je mozog prehriaty, pracuje pomalšie. Cítime sa unavení, ťažšie sa nám rozmýšľa a sme takí... spomalení. A práve vtedy prichádza na pomoc zívanie.“
„Ako to funguje?“ spýtal sa zvedavo papagáj Pedro a naklonil hlavu na bok.
Leonard sa narovnal a názorne ukázal. „Sledujte. Keď urobím toto...“ Lev otvoril ústa čo najviac, ako vedel. „...tak sa zrazu zhlboka nadýchnem. Nasajem obrovské množstvo vzduchu. Cítite ten vzduch? Je chladnejší ako ten, čo máme v tele.“
Maki si to skúsila. Otvorila ústa a urobila hlboký nádych. Cítila, ako jej studený vzduch prebehol po jazyku až dozadu do hrdla. „Ten chladný vzduch,“ pokračoval Leonard, „ochladí krv, ktorá prúdi do môjho mozgu. Je to, ako keď si dáte studený obklad na čelo. Môj mozog sa ochladí, preberie sa a zrazu som opäť svieži a pripravený dávať pozor. Navyše, s tým veľkým nádychom sa do tela dostane aj veľa kyslíka, a kyslík je ako palivo. Dodáva energiu.“
Žofka uznanlivo pokývala dlhým krkom. „Takže ty si vlastne práve teraz chladíš hlavu, aby si bol múdrejší a bystrejší?“ „Presne tak,“ mrkol Leonard. „Nie je to o nude. Je to o tom, aby som zostal v strehu. V prírode musí byť lev vždy pripravený. Keby som mal prehriaty a unavený mozog, nezbadal by som blížiacu sa antilopu. Alebo by som si nevšimol, že mi Maki chce ukradnúť kúsok mäsa z obeda.“
Maki sa začervenala a schovala si labky za chrbát. „To by som nikdy neurobila! Teda... iba ak by si sa nedíval.“
„Deti, skúste si to aj vy!“ vyzval ich Leonard. Všetky zvieratká aj deti za plotom sa naraz zhlboka nadýchli s otvorenými ústami, akoby chceli zhltnúť veľký melón. „Cítite ten chlad vzadu v krku?“ pýtal sa lev. „Áno!“ skríkli všetci zborovo. „Vidíte? Teraz ste poslali čerstvý vzduch priamo k svojej riadiacej veži – do mozgu. Hneď sa vám bude lepšie premýšľať.“
A vtedy sa stala zvláštna vec. Ako tak Maki pozerala na Leonarda, zrazu sa jej ústa samé od seba začali otvárať. „Huuuáááá,“ zívla Maki. Hneď na to si zívla aj Žofka. A potom papagáj Pedro. Dokonca aj strážnik v parku, ktorý stál opodiaľ, si musel zakryť ústa rukou, lebo sa mu dralo von obrovské zívnutie.
„Čo sa to deje?“ čudovala sa Maki, keď si utierala slzičku z oka, ktorá jej pri zívaní vyhŕkla. „Zase sa nám prehriali motory?“
Leonard sa zasmial, až sa mu triaslo brucho. „Nie, Maki. To je ďalšia záhada zívania. Je veľmi nákazlivé. Keď vidíte niekoho zívať, váš mozog si povie: 'Hej, to vyzerá ako dobrý nápad, aj ja sa chcem ochladiť a prebrať!' a donúti vás zívať tiež. Znamená to, že sme jedna svorka a cítime sa spolu dobre.“
Zvieratká sa na seba pozreli. Bolo im teplo, slnko stále pieklo, ale už sa necítili urazene. Vedeli, že Leonard sa s nimi nenudí. Práve naopak, snažil sa udržať svoju hlavu sviežu, aby si mohol užívať deň s kamarátmi.
„Takže,“ povedala Maki a ponaťahovala si labky, „ak si teraz zívnem, nie je to preto, že si nudný lev, ale preto, že si chladím systém, aby som mohla vymyslieť ešte lepšiu hru!“ „Správne,“ súhlasil Leonard. „A akú hru máš na mysli?“ „Kto vydrží najdlhšie nezívať!“ zvolala Maki.
Všetci stíchli a pozerali jeden na druhého. Žofka gúľala očami, Pedro si držal zobák krídlom a Leonard zatol zuby. Vydržali to presne tri sekundy. Potom sa ozvalo hromadné, obrovské a veselé: „HUUUÁÁÁÁ!“
Celá zoo sa smiala. Teraz už všetci vedeli, že zívanie nie je neslušné ani zlé. Je to len šikovný trik nášho tela, ako si urobiť v hlave poriadok, ochladiť sa a načerpať novú silu na ďalšie dobrodružstvá.
„Tak čo, deti?“ žmurkol Leonard na návštevníkov. „Máte už vyvetrané hlavičky? Tak hor sa objavovať ďalšie zvieratká!“