Žuch! Pristátie bolo mäkké, ale poriadne hombavé. Chrumkavý kúsok jabĺčka menom Janík, mäkučká striedka z rožka, ktorej hovorili Anka, a veselý kúsoček syra Ferko sa skotúľali po dlhej, tmavej šmykľavke a dopadli na niečo, čo pripomínalo ružový, teplý vankúš.
„Kde to sme?“ zašepkala Anka a tuho sa držala Janíka. Celá sa triasla.
„Neviem, ale je to tu nejaké zvláštne,“ odvetil Janík a snažil sa postaviť. Podlaha pod nimi sa jemne vlnila, akoby ležali na bruchu spiaceho obra. „Hop! Hej! To je zábava!“ zasmial sa syrček Ferko a odrazil sa od mäkkej steny ako na trampolíne. Bol z nich najodvážnejší.
Okolo nich boli vysoké, hladké steny, ktoré sa pomaličky sťahovali a opäť rozťahovali. Vyzeralo to ako v nejakom ružovom, živom domčeku.
„Pozrite!“ zvolal Janík. „Tie steny sa hýbu!“
A naozaj. Celá miestnosť sa začala jemne, ale isto pohybovať. Z jednej strany na druhú, potom zhora nadol. Hádzalo ich to sem a tam ako lístie vo vetre.
„Pomoc! To je ako v mixéri!“ skríkla Anka, keď sa prevalila cez Ferka.
„Ja sa nedám!“ vyhlásil odhodlane Janík. Bol veľmi hrdý na svoju pevnú šupku a chrumkavú dužinu. Zaprel sa nožičkami do podlahy a snažil sa udržať na mieste. „Musíme sa spojiť a odolať tomu tlaku!“
Anka a Ferko ho poslúchli. Chytili sa za ruky, teda, za svoje okraje, a vytvorili malú, pevnú kôpku. Snažili sa nepohnúť. Steny sa však pohybovali ďalej, úplne si ich nevšímali. Jemne ich stláčali, prevaľovali a posúvali. Po chvíli bol aj odvážny Janík unavený.
„Nevládzem,“ vzdychol. „Tie steny sú oveľa silnejšie ako ja.“ Bol to ich prvý pokus a nevyšiel. Cítili sa trochu sklamane.
Zrazu začuli tiché špliechanie. Zhora sa k nim blížila malá, priezračná vlnka.
„Čo je toto?“ spýtal sa Ferko a zvedavo sa naklonil.
„Pozor, potopa!“ vykríkla Anka a rýchlo sa pokúsila vyliezť na Janíka, ktorý bol najvyšší. „Schovajme sa!“
Vlnka však nebola nebezpečná. Jemne ich obmyla a oni pocítili, že sú zrazu akísi... iní. Janíkova šupka už nebola taká napnutá a jeho dužina bola o trošku mäkšia. Anka bola ešte vláčnejšia a Ferko stratil svoje ostré hrany.
„Fuj, celé nás to namočilo,“ sťažoval sa Janík, hoci tajne cítil, že to nie je až také nepríjemné. Druhý pokus – schovať sa – takisto nevyšiel.
Ako tam tak ležali, premoknutí a zmätení, ozval sa zrazu prívetivý, hlboký hlas, ktorý akoby prichádzal zo všetkých strán naraz.
„Vitajte, malí cestovatelia! Nebojte sa, ste na správnom mieste.“
Všetci traja stuhli. „Kto to hovorí?“ spýtala sa opatrne Anka.
„Ja som Bruško. Domček, v ktorom ste pristáli. A toto nie je mixér, aj keď to tak trochu vyzerá,“ zasmial sa hlas. „Toto je moja brušková tanečná sála!“
„Tanečná sála?“ čudoval sa Ferko. „Ale prečo nás tak stláčaš a hádžeš?“
„Pretože tancujeme! A ja vás pri tom pripravujem na veľkú cestu,“ vysvetlil hlas Bruška. „Voláte sa jedlo a prišli ste sem, aby ste dali silu chlapcovi, ktorý vás zjedol. Volá sa Filip.“
Janík, Anka a Ferko sa na seba pozreli. Filip! Pamätali si ho. Bol to ten chlapec s veselými očami, ktorý si ich s takou chuťou vložil do úst.
„A tie... tie vlny?“ pokračovala v pýtaní Anka.
„To sú moji pomocníci. Žalúdočné šťavy. Predstavte si ich ako kúzelníkov, ktorí vám pomáhajú zmeniť sa na niečo ešte dôležitejšie,“ povedal hlas. „Každý z vás v sebe ukrýva poklad. Ty, Janík, máš v sebe vitamíny, ktoré pomôžu Filipovi, aby nebol chorý. Ty, Anka, máš v sebe energiu, aby vládal behať a hrať sa. A ty, Ferko, máš v sebe kúsky na stavanie pevných kostí a zubov.“
Zrazu všetkému rozumeli. Ich úlohou nebolo ostať navždy chrumkavým jabĺčkom, mäkkým rožkom a pružným syrom. Ich úlohou bolo pomôcť!
„Takže my sa vlastne nerozpadneme?“ spýtal sa Janík.
„Ale áno,“ odpovedalo Bruško láskavo. „Zmeníte sa na malinké, malilinké kúsočky, na takú jemnú kašu. Ale to nie je koniec! Je to začiatok. Len ako malé kúsočky sa dokážete dostať tam, kde vás Filipovo telo potrebuje. Stanete sa súčasťou jeho sily a radosti.“
Teraz, keď poznali svoj cieľ, prestali sa báť. Keď prišla ďalšia vlna pohybu, už sa nezapierali. Namiesto toho sa nechali unášať.
„Juchú, toto je bruškový tanec!“ smial sa Ferko a kotúľal sa v rytme pohybujúcich sa stien.
Anka sa jemne rozplývala a šepkala: „Už sa teším, ako dám Filipovi energiu na naháňačku s kamarátmi.“
A Janík? Janík sa usmieval. Cítil, ako sa jeho pevná dužina mení na jemnú kašu plnú vitamínov. „Pošlite ma do svalov na nohách!“ kričal veselo. „Dnes bude Filip najrýchlejší na celom ihrisku!“
Všetci traja sa spoločne miešali a menili, až kým z nich nebola jedna veľká, farebná a veselá kaša plná sily. Už to nebol Janík, Anka a Ferko. Boli spolu energia, zdravie a sila. Boli pripravení na ďalšiu cestu, aby urobili Filipa šťastným a silným.
A vonku? Vonku Filip dojedol svoj olovrant, zhlboka sa nadýchol a s výkrikom: „Jéj, zrazu mám toľko sily!“ vybehol na dvor stavať ten najvyšší hrad z piesku. Ani len netušil, aké veľké dobrodružstvo sa práve odohralo v jeho brušku.
Čo myslíte, deti, aké dobrodružstvo zažije v brušku váš obed zajtra?