V slnečnom dni, keď sa les kúpal v zlatistých lúčoch, sedel na pníku malý medvedík Brumko. Pred sebou mal vysoký sklený pohár plný červenej malinovky, ktorá lákala všetky včielky z okolia. Bublinky v nej tancovali ako malé iskričky a Brumko sa usmieval od ucha k uchu. Bolo to jeho najobľúbenejšie pitie. S pôžitkom ponoril do pohára svoju novú, pásikavú slamku a poriadne si odpil. „Mňam! To je dobrota!“ zamručal spokojne. Naklonil hlavu, aby sa pozrel do pohára, ako bublinky stúpajú hore. Zrazu však zmeravel. Oči sa mu rozšírili od prekvapenia a hrôzy. „Och nie!“ vykríkol a pery sa mu skrivili do smutnej podkovy. „Moja krásna nová slamka! Zlomila sa!“ Naozaj to tak vyzeralo. Časť slamky, ktorá trčala zo sladkej malinovky, bola rovná. Ale tá časť, ktorá bola ponorená, vyzerala, akoby ju niekto nešikovne ohol a zlomil presne na hladine. Brunkovi sa do očí nahrnuli slzy. Bola to jeho najobľúbenejšia slamka!
Opatrne, s trasúcimi sa labkami, ju vytiahol z pohára. Položil si ju na dlaň a prezeral si ju. Bola dokonale rovná. Ani škrabanec, ani náznak zlomenia. „Ako je to možné?“ zašepkal zmätene. Znova ju ponoril do malinovky. Čľup! A slamka bola opäť zlomená. Vytiahol ju. Rovná. Ponoril ju. Zlomená. „To je nejaké čarodejníctvo,“ fňukal Brumko a nechápal, čo sa deje. „Mám pokazenú malinovku alebo pokazenú slamku?“
Vtom nad ním zašuštali krídla a na konár najbližšej borovice potichu pristála múdra sova Hedviga. Mala veľké, zvedavé oči a pierka jemné ako mach. „Hú-hú, Brumko, prečo tak nariekaš?“ spýtala sa láskavým hlasom. „Vyzeráš, akoby tvoja malinovka stratila všetky bublinky.“ „Hedviga, stala sa hrozná vec!“ posťažoval sa medvedík a ukázal jej pohár. „Pozri! Moja slamka sa v malinovke vždy zlomí. Ale keď ju vyberiem, je zase celá. Je začarovaná!“ Hedviga si naklonila hlavu a jej veľké oči si zblízka prezreli pohár. Chvíľu bola ticho, len jemne pohupovala hlavou. Potom sa jej v očiach zablyslo. „To nie sú čary, malý priateľ. To je len kúzlo svetla,“ zahúkala tajomne. „Kúzlo svetla?“ zopakoval Brumko. „Svetlo vie robiť kúzla?“ „Veruže vie. A veľmi zaujímavé,“ usmiala sa Hedviga. „Povedz mi, čo je v pohári hore, nad malinovkou?“ Brumko sa zamyslel. „Nič. Teda... vzduch.“ „Správne. A pod vzduchom?“ „Moja červená malinovka!“ „Výborne!“ pochválila ho Hedviga. „A tvoja slamka sa zdá zlomená presne na mieste, kde sa stretáva vzduch s malinovkou, však?“ Brumko prikývol. Presne tam to bolo.
„Tak si predstav,“ začala Hedviga rozprávať, „že svetlo, ktoré nám všetko ukazuje, je zložené z maličkých, neviditeľných lúčov. Tieto lúče svetla sú ako rýchli bežci. Keď bežia cez vzduch, letia si rovno a ničím nerušene.“ Brumko pozorne počúval a predstavoval si maličkých bežcov, ako pretekajú okolo neho. „Ale keď taký lúč vbehne do vody alebo do tvojej malinovky, je to pre neho zrazu ťažšie. Akoby musel bežať hustým blatom. Spomalí a trošku pri tom zmení smer. On sa vlastne ohýba.“ „Ohýba sa?“ čudoval sa Brumko. „Ako konárik vo vetre?“ „Presne tak! A keďže sa lúč svetla, ktorý putuje od slamky k tvojim očiam, pod hladinou ohne, tvojim očiam sa zdá, že aj slamka je ohnutá. Tento jav voláme lom svetla. Takže slamka je v poriadku, len svetlo nám robí takýto malý, veselý žartík.“ Brumko mlčal a premýšľal. Lom svetla. Znelo to veľmi múdro. „Takže to nie je pokazené?“ spýtal sa opatrne. „Vôbec nie. Je to úplne normálne. Pozri, vyskúšame to!“ navrhla Hedviga. „Nájdi nejakú lyžičku alebo paličku.“ Brumko hneď pribehol s malou lyžičkou, ktorou si miešal med do čaju. „Teraz ju pomaly ponor do malinovky. Čo myslíte, deti, zlomí sa aj lyžička?“ spýtala sa Hedviga smerom k lesu. Brumko s napätím vložil lyžičku do pohára. A naozaj! Aj lyžička vyzerala presne na hladine zlomená. „Jéj! Aj ona sa zlomila!“ zasmial sa Brumko radostne. Opatrne ju vytiahol a lyžička bola zasa celá. Teraz už nebol smutný, ale nadšený. „To je úžasné! To je najlepšie kúzlo na svete!“
Začal do pohára vkladať všetko, čo našiel. Stéblo trávy, malý kvietok sedmokrásky aj hladký kamienok. Všetko sa pod hladinou malinovky tajomne ohýbalo. Brumko si vzal kúsok kôry a uhlíkom z ohniska si kreslil. Najprv nakreslil pohár s rovnou slamkou, ako vyzerá naozaj. Potom vedľa nakreslil pohár so „zlomenou“ slamkou, ako ju vidia oči. Pod obrázok hrdo napísal: LOM SVETLA. „Hedviga, a funguje to aj inde? Napríklad v potoku?“ spýtal sa zvedavo, keď dopil posledný dúšok malinovky. „Samozrejme,“ prikývla sova. „Preto sa rybky v čistej vode zdajú byť bližšie k hladine, než v skutočnosti sú. Svetlo klame naše oči.“ Brumko sa postavil a s novým poznaním sa pozrel na svet okolo seba. Už sa nebál, že sa mu veci kazia. Vedel, že príroda má svoje vlastné, zábavné kúzla, ktorým sa dá porozumieť. „Ďakujem ti, Hedviga!“ zamával sove. „Dnes si ma naučila vidieť svet úplne inak!“
A čo vy, kamaráti? Skúsite si doma s pomocou rodičov urobiť vlastné svetelné kúzlo? Stačí vám pohár čistej vody a lyžička. Uvidíte, že veda je niekedy tá najväčšia zábava