„Brrr, to je ale sila!“ fučal veveričiak Filip a celou silou sa zapieral do povrazu od svojich nových, žiarivo červených saní. Sneh pod jeho labkami vŕzgal, chvost sa mu ježil od námahy, ale sane sa ani neposunuli. Stáli na mieste ako primrznuté.
„No tak! Poď už!“ hundral si popod fúzy. Na saniach mal naložený malý batoh s jablkami a orieškami, aby si na kopci spravili s kamarátkou piknik. Ale zdalo sa, že na žiadny kopec sa dnes nedostane.
Práve vtedy sa dokotúľala ježibaba Lenka, zabalená v teplom pásikavom šále. Keď zbadala Filipovu červenú tvár, veselo sa zachichotala. „Filip, čo to robíš? Bojuješ so saňami?“
„Nebojujem! Ale ony nechcú poslúchať,“ odvetil Filip a znova sa z celej sily oprel do povrazu. Sane sa mykli, ale len o maličký kúsok. Filip od vyčerpania spadol do snehu. „Sú pokazene! Určite!“
Lenka podišla bližšie a zvedavo si ich prezerala. „Nevyzerajú pokazene. Sú krásne. Skúsime to spolu?“
Filip si oprášil sneh z kožušteka a prikývol. Postavili sa vedľa seba, chytili povraz a na tri sa do neho zapreli. „Raz... dva... tri... ŤAHAJ!“
S námahou, krok za krokom, sa im sane podarilo posunúť. Išlo to veľmi, veľmi ťažko. Keď sa však už konečne poriadne rozbehli a kĺzali sa po snehu, stalo sa niečo zvláštne. Zrazu to išlo oveľa ľahšie! Filipovi sa dokonca zdalo, že by ich už zvládol ťahať aj sám.
Zastavili sa, aby si oddýchli. „Všimla si si to?“ spýtal sa zadychčaný Filip. „Na začiatku to bola hrozná drina. Ale potom, keď sa už kĺzali, to bola hračka!“
„Máš pravdu,“ zamyslela sa Lenka a poklepala si prstom po nose. „Prečo je to tak? Čo ak je sneh na začiatku nejaký lepkavý?“
„To je dobrá hypotéza!“ ozval sa múdry hlas z konára nad nimi. Sedel tam starý havran mudrc, pán Baltazár, a premeriaval si ich svojimi korálkovými očami. „Hypotéza je vlastne taký šikovný odhad. Ale každý odhad si treba overiť.“
„Ako si to overíme?“ spýtal sa Filip.
„Skúste posunúť niečo iné. Napríklad ten plochý kameň, čo trčí zo snehu,“ poradil im havran.
Filip s Lenkou pribehli ku kameňu. Lenka do neho zatlačila. Nešlo to. Filip sa pridal. Spolu tlačili a tlačili. Zrazu kameň s trhnutím poskočil a kúsok sa posunul po zamrznutej zemi pod snehom. A ďalšie posunutie už bolo o kúsok ľahšie.
„Je to rovnaké!“ zvolala Lenka nadšene. „Najťažší je vždy ten prvý pohyb!“
„Presne tak,“ zahúkal pán Baltazár a zletel na zem. Vzal pazúrikom paličku a do snehu nakreslil dve čiary. Jednu dlhú a jednu kratšiu.
„Predstavte si,“ začal vysvetľovať, „že medzi saňami a snehom je taká neviditeľná sila, ktorá ich drží na mieste. Voláme ju statické trenie. Je ako veľmi silné lepidlo, ktoré nechce pustiť. Preto potrebujete na začiatku toľko sily, aby ste ho premohli.“ Ukázal na dlhú čiaru. „To je tá veľká sila, ktorú ste museli použiť na začiatku.“
Filip a Lenka počúvali s otvorenými ústami.
„Ale akonáhle sa sane pohnú a začnú sa kĺzať,“ pokračoval havran a ukázal na kratšiu čiaru, „to silné lepidlo sa zmení na oveľa slabšie. Tejto sile, ktorá vás už len jemne brzdí, hovoríme dynamické trenie. Preto je potom ťahanie saní oveľa jednoduchšie.“
„Aha! Takže my nebojujeme so sánkami, ale s trením!“ pochopil Filip. Oči mu zažiarili. „To znamená, že nepotrebujeme ťahať ako zmyslov zbavení celý čas. Potrebujeme len jeden poriadny, silný štart!“
„Geniálne!“ zatlieskala Lenka pichliačmi. „Mám nápad. Postavíme sa za sane a naraz ich z celej sily postrčíme dopredu!“
A tak aj urobili. Postavili sa za sane, poriadne sa zapreli a Filip odpočítaval: „Pripraviť... pozor... teraz!“
BUM! Ozvalo sa duté buchnutie, ako labky a pichliače narazili do saní. Sane vyleteli dopredu, akoby ich vystrelil z praku! Rozbehli sa tak rýchlo, že Filip ledva stihol chytiť povraz. A naozaj! Teraz, keď sa už kĺzali, ich s úsmevom ťahal sám. Lenka vedľa neho veselo cupitala.
„My sme objavitelia!“ smial sa Filip. „Objavili sme tajomstvo lenivých saní!“
Keď prišli na kopec, Lenka vytiahla kúsok kôry a uhlíkom naň nakreslila obrázok. Bol na ňom veľký veveričiak, ktorý tlačí do saní, a nad ním nápis „VEĽKÁ SILA NA ŠTART“. Pod ním bol malý veveričiak, ktorý sane ľahúčko ťahá, a nápis „MALÁ SILA NA CESTU“.
Zvyšok dňa sa s radosťou spúšťali z kopca a pri každom rozbiehaní si zakričali: „Prekonaj statické trenie!“ Chutilo im to skoro tak dobre ako jablká a oriešky z ich batoha.
Keď sa večer vracali domov, unavení, ale spokojní, uvideli malého zajka, ako sa trápi s veľkou krabicou plnou mrkvy. „Nejde to, nejde to,“ lamentoval a bezmocne do nej kopal.
Filip a Lenka sa na seba usmiali. „Neboj sa, my ti pomôžeme,“ povedal Filip. „Poznáme jedno kúzlo.“ A potom mu spolu vysvetlili, že najdôležitejší je poriadny prvý impulz.
Čo myslíte, deti? Podarilo sa im spoločne pohnúť aj zajkovu ťažkú krabicu? Skúste si pri najbližšom upratovaní všimnúť, či je ťažšie začať tlačiť krabicu s hračkami, alebo ju tlačiť, keď sa už hýbe. Ale pamätajte, na ťažké veci si vždy zavolajte na pomoc dospelých