V debničke s náradím, tam kde to voňalo drevom a kovom, býval Klinček menom Železník. Nebol to hocijaký klinček. Bol nový, rovný a leskol sa ako malé zrkadielko. Keď na neho dopadlo svetlo z okna dielne, hádzal na všetky strany ligotavé odlesky. Železník bol na svoj vzhľad nesmierne pyšný.
„Pozrite sa na mňa!“ volal často na ostatné náradie. „Som najhladší a najstriebornejší zo všetkých. Žiadna špinka, žiadny škrabanec.“
Staré kliešte si len unavene vzdychli a kladivo sa tvárilo, že ho nepočuje. Iba múdra Skrutka Vrtuľka, ktorá mala na sebe už zopár drobných rýh od skrutkovača, sa na neho usmiala. „Lesk je pekná vec, Železník, ale dôležitejšie je, na čo slúžiš.“
Železník však o službe nechcel ani počuť. Jemu stačilo, že je krásny.
Jedného dňa sa otvorili dvere dielne a vošli dnu Veľké Ruky. Zdvihli Železníka a odniesli ho von na záhradu. Položili ho na drevený stôl vedľa rozkvitnutej muškátovej debničky. Železník sa potešil. „Konečne ma všetci uvidia! Slniečko ma bude leštiť a včielky budú obdivovať moju krásu!“
Celé dopoludnie sa pýšil a nastavoval slnečným lúčom svoju lesklú hlavičku. Pozoroval farebné motýle a počúval bzukot usilovných včiel. Bol to zatiaľ najkrajší deň v jeho živote.
Popoludní sa však obloha zamračila. Slnko sa schovalo za sivé mraky, ktoré vyzerali ako veľké chumáče mokrej vaty. Zdvihol sa vietor a zatriasol listami na stromoch.
„Brrr, aká zima,“ zamračil sa Železník. „A kde je moje slniečko?“
Zrazu pocítil na hlavičke niečo studené. Kvap! Potom ďalšie. Kvap, kvap! Začalo pršať. Najprv len pár nesmelých kvapiek, ktoré sa na jeho lesklom povrchu pekne kotúľali. Železníkovi sa to dokonca páčilo. Vyzeralo to ako malá šmykľavka pre vodné perličky.
Lenže dážď silnel. Kvapky sa zmenili na husté prúdy vody, ktoré ho celého zalievali. Schúlil sa na studenom dreve a čakal, kedy to prestane. Veľké Ruky sa však nevracali. Zabudli na neho. Pršalo celú noc.
Ráno sa Železník prebudil do slnečného dňa. Všade bolo sviežo a čisto. Zhlboka sa nadýchol voňavého vzduchu po daždi. Chcel sa znova zalesknúť ako predtým, ale niečo bolo inak. Cítil sa zvláštne, akoby mal na sebe drsný sveter.
Skúsil sa pohnúť. Na stole zostala po ňom hnedastá machuľka. Zľakol sa. Hneď vedľa ležala veľká kvapka rosy, čistá ako sklíčko. Naklonil sa nad ňu, aby sa v nej videl.
„Nie! To... to nemôžem byť ja!“ skríkol zdesene.
Namiesto svojho krásneho, strieborného tela uvidel v odraze čosi fľakaté. Na jeho povrchu sa objavili nepekné, červenohnedé škvrny. Vyzerali ako vyrážky. Snažil sa ich zotrieť, šúchal sa o drsné drevo stola, ale škvrny nezmizli. Boli súčasťou neho. Bol zúfalý. Schoval sa pod list muškátu a plakal hrdzavé slzy.
Vtom vedľa neho niečo buchlo. Boli to opäť Veľké Ruky, ktoré na stôl položili starú známu Skrutku Vrtuľku. Prišli opraviť uvoľnenú nohu na drevenom záhradnom škriatkovi.
Vrtuľka sa rozhliadla a hneď si všimla smutný klinček schovaný v tieni.
„Železník? Čo sa ti stalo? Vyzeráš, akoby ťa bolelo celé telo,“ prihovorila sa mu láskavo.
„Som chorý! Pozri sa na mňa!“ vzlykal Železník a ukázal jej svoje škvrny. „Včera som bol najkrajší klinček na svete a dnes som škaredý a fľakatý. Ten zlý dážď ma pokazil!“
Vrtuľka sa na neho pozorne pozrela. Jemne sa ho dotkla svojím závitom. „Ale ty nie si chorý, Železník. Ani pokazený. Len si sa skamarátil.“
„Skamarátil? S kým? S tými hnusnými fľakmi?“ čudoval sa klinček.
„Nie tak celkom,“ usmiala sa Vrtuľka. „Keď si včera ostal vonku, nebol si sám. Bola tu s tebou voda z dažďa a všade okolo bol vzduch, však?“
Železník prikývol. „Voda bola mokrá a vzduch studený.“
„Presne tak. A ty si zo železa. A železo veľmi rado spolupracuje s kyslíkom, ktorý je vo vzduchu. Najmä vtedy, keď mu pomáha voda. Keď sa všetci traja spojíte – ty, voda a kyslík zo vzduchu – vytvoríte spolu niečo nové. A to nové je tento červenohnedý povlak. Volá sa hrdza.“
Železník prestal plakať a počúval. Hrdza? To slovo znelo zvláštne.
„Celý tento proces, toto veľké kamarátstvo železa s kyslíkom, sa odborne volá oxidácia,“ pokračovala Vrtuľka. „Je to úplne prirodzená zmena. Nie je to choroba. Pozri sa okolo seba.“
Ukázala na starú kovovú krhlu pri plote. Aj ona mala na sebe hrdzavé mapy. Pánty na záhradnej bráničke boli tiež celé hnedé.
„Vidíš? Aj oni sa skamarátili s dažďom a vzduchom. Nie si v tom sám. Všetko, čo je zo železa a nie je chránené, vonku časom zhrdzavie. Práve preto nás náradie vždy odkladajú do suchej debničky. Aby sme sa s vodou a vzduchom nekamarátili až príliš často.“
Železník sa pozeral na svoje škvrny novými očami. Takže to nebola choroba. Bola to... chémia. Výsledok spolupráce. Stále sa mu nepáčilo, že už nie je dokonale lesklý, ale aspoň rozumel, čo sa stalo. Nebol škaredý, bol len... zmenený.
Vtom sa k nim opäť sklonili Veľké Ruky. Hľadali niečo, čím by pripevnili uvoľnenú nohu drevenému škriatkovi. Najprv chceli zobrať nový, lesklý klinček z vrecka, ale potom si všimli Železníka.
„Aha, pozri,“ povedali si Ruky. „Tento sa sem hodí oveľa viac. Jeho farba ladí so starým drevom.“
Zdvihli Železníka, priložili ho k nohe škriatka a niekoľkými presnými údermi kladiva ho zatĺkli na miesto. Sadol tam dokonale. Škriatok stál znova pevne a Železníkova hrdzavá hlavička takmer splývala s povrchom dreva.
Železník zrazu pocítil novú hrdosť. Už nebol len pekný na pohľad. Bol užitočný! Držal škriatka, aby nespadol. Jeho nová, hrdzavá farba mu dala zmysel.
Od toho dňa sa už Železník nechválil svojím leskom. Chválil sa tým, že je pevnou oporou pre záhradného škriatka. A keď niekedy nejaký mladý, lesklý klinček nariekal nad prvou škvrnkou hrdze, Železník sa len múdro usmial a povedal: „Nič si z toho nerob. To sa len kamarátiš so vzduchom a vodou.“
A čo vy, deti? Všimli ste si už niekedy hrdzu na bicykli, plote alebo starej hojdačke? Skúste sa pri najbližšej prechádzke poobzerať, kde všade nájdete výsledok tohto veľkého kamarátstva železa, vody a vzduchu