Bum! Mäkké pristátie. Ohryzok z jablka sa skotúľal do tmy a dopadol na niečo vlhké a šušťavé. Okolo neho to voňalo zvláštne – ako mokrá hlina, ale aj trochu sladko. „A je to tu,“ povzdychol si. „Koniec. Ešte včera som bol krásne, červené jabĺčko, plné šťavy. Všetci ma chceli. A teraz? Len zbytočný ohryzok.“
„Pssst,“ zašušťalo to pod ním. „Nebuď taký hlasný. Aj my sme tu.“ Ohryzok zaostril svoje malé semienka, ktoré mu slúžili ako oči. V prítmí rozoznal kopu tenkých, pokrčených šupiek. Boli to šupky zo zemiakov, ktoré ešte pred chvíľou ležali v teplej kuchyni. „Aj my sme boli dôležité,“ ševelili jedna cez druhú. „Chránili sme zemiaky, aby boli pekné a hladké. A teraz sme len odpad. Nikto nás už nechce.“
Zhora sa pomaly zniesol suchý list. Pristál jemne ako pierko. Bol krásne žltý, s hnedými okrajmi. „Celú jar a leto som rástol na strome, chytal slnečné lúče a tancoval vo vetre,“ povedal smutne. „A teraz som tu, na dne tejto kopy. Moja práca sa skončila. Som premárnený.“
Všetci traja, Ohryzok, Šupky aj List, ostali ticho. Cítili sa nepotrební a zabudnutí. Ležali v tmavom kúte záhrady v drevenej ohrade, ktorú ľudia volali kompostovisko. Pre nich to bol koniec sveta. Alebo si to aspoň mysleli.
Po niekoľkých dňoch sa stalo niečo zvláštne. Kopa, v ktorej ležali, sa začala zvnútra jemne hriať. Bolo to príjemné teplo, ako keď sa zabalíte do deky. „Čo sa to deje?“ spýtal sa Ohryzok. „Nevieme,“ zašušťali Šupky. „Je to zvláštne.“
Zrazu sa pomedzi nich niečo začalo predierať. Bolo to dlhé, ružové a veselo sa to krútilo. „Ahojte, nováčikovia!“ pozdravil tenký hlások. „Ja som Danka a som dážďovka. Vitajte v našej továrni na zázraky!“ Ohryzok, Šupky aj List na ňu prekvapene pozreli. Továreň na zázraky? Veď toto je len smetisko!
„Prečo ste takí smutní?“ spýtala sa Danka a zvedavo naklonila hlavičku. „Lebo sme odpad,“ odvetil List. „Už nie sme na nič dobrí.“ Danka sa veselo zasmiala, až sa celá zavlnila. „Ale kdeže! Vy ste naša najdôležitejšia práca! Práve teraz začína vaše najväčšie dobrodružstvo.“
„Aké dobrodružstvo?“ nechápal Ohryzok. „Pozrite sa okolo seba,“ povedala Danka. „Nie ste tu sami. Sú nás tu stovky, tisíce! My dážďovky sme robotníci. Prevŕtavame celú túto kopu, aby sa do nej dostal vzduch. Je to ako keď pekár miesi cesto.“ Ukázala na svojich kamarátov, ktorí usilovne pracovali a vytvárali v kope malé chodbičky.
„Ale to nie je všetko,“ pokračovala Danka tajomne. „Máme tu aj miliardy mikroskopických pomocníkov. Sú takí malí, že ich ani nevidíte. Sú to baktérie a my ich voláme naši kuchári. A viete, čo robia?“ Ohryzok a ostatní pokrútili tým, čo im zostalo z hláv. „Oni vás pomaličky varia!“ zasmiala sa Danka. „No, nie naozaj varia, ale rozkladajú na drobné, drobnučké kúsky. Zoberú si z vás všetko dobré – cukor z teba, Ohryzok, vitamíny zo vás, Šupky, a silu z teba, List.“
Ohryzok sa pozrel na seba. Naozaj, už nebol taký pevný. Jeho biela dužina mäkla a strácala tvar. Šupky sa rozpadávali na ešte menšie kúsky a List sa menil na hnedý prach. Nebolo to strašidelné. Bolo to skôr, akoby sa pomaly rozpúšťali v teplom čaji. „A prečo to robíte?“ spýtali sa Šupky.
„Pretože z vás vznikne tá najlepšia vec na svete!“ zvolala nadšene Danka. „Vznikne z vás super-hlina! Plná sily a výživy. Je to ako vitamínová bomba pre rastlinky.“ Dni a týždne plynuli. Ohryzok, Šupky aj List pomaly strácali svoju podobu. Už neboli oddelení. Spojili sa s ostatnými zvyškami v kompostovisku a spolu s dážďovkami a baktériami sa menili. Celá kopa stmavla, až bola čierna ako noc, a začala voňať ako vlhký les po daždi. Už neboli odpad. Boli niečo nové. Boli kompost.
Jedného jarného dňa sa drevená ohrada otvorila. Prišla veľká ruka s lopatkou a nabrala si z nich plnú hrsť. Všetci spolu, ako jedna veľká rodina, sa ocitli na svetle. Ruka ich jemne rozsypala okolo malej, trochu zvädnutej rastlinky paradajky v záhone. „Tak, maličká, tu máš niečo na posilnenie,“ povedal láskavý hlas.
Ohryzok, ktorý bol teraz len drobnou čiastočkou v tmavej hline, pocítil, ako sa k nemu naťahujú tenké korienky rastlinky. Cicali z neho silu, ktorú v sebe ukrýval. Cítil, ako jeho energia stúpa hore stonkou, do listov. Rastlinka sa napriamila. Jej listy ozeleneli a o pár dní sa na nej objavil malý, žltý kvietok. A z kvietku začala rásť maličká, zelená gulička – nová paradajka.
Ohryzok, ktorý už nebol ohryzkom, ale súčasťou pôdy a života, bol šťastný. Pochopil, čo Danka myslela. Nebol to koniec. Bol to len začiatok nového kruhu. Zo starého jablka sa zrodila sila pre novú paradajku. A to bol ten najkrajší zázrak zo všetkých.
Čo myslíte, deti, keď nabudúce zjete jabĺčko, kam poputuje jeho ohryzok? Možno aj naňho čaká takéto úžasné dobrodružstvo v továrni na zázraky. Skúste sa opýtať rodičov, či máte doma kompostovisko, a s ich pomocou doň môžete vhodiť šupky zo zeleniny. Uvidíte, akú radosť urobíte dážďovkám a všetkým rastlinkám v záhrade