Na najvyššej streche malej meteorologickej stanice, ktorá sa týčila na kopci nad tichým údolím, žili traja nerozluční kamaráti. Neboli to ale obyčajní kamaráti. Boli to prístroje, ktoré mali veľmi dôležitú prácu.
Prvý bol Teplomerko, štíhly a elegantný, s červenou čiarkou, ktorá neustále tancovala hore a dole. Druhý bol Vetroš, veselý veterník s vrtuľkou, ktorá sa krútila ostošesť, len čo zafúkal čo i len najmenší vánok. A tretí bol Tlakáčik, rozvážny a múdry barometer, ktorého ručička sa hýbala pomaly a premyslene.
Väčšinou mali práce vyše hlavy. Teplomerko oznamoval, či je deň horúci alebo chladný. Vetroš sa smial do vetra a meral jeho silu. Tlakáčik zasa potichu sledoval tlak vzduchu, ktorý nikto nevidel, ale bol veľmi dôležitý.
Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne. Nestalo sa vlastne vôbec nič. Slnko svietilo jasne a hrialo, no obloha bola bez jediného obláčika. Nefúkal ani ten najmenší vánok.
„Ach, to je nuda!“ povzdychol si Vetroš a jeho vrtuľka smutne visela nadol. „Ani lístok na strome sa nepohne. Cítim sa celkom zbytočný.“
„Ani nehovor,“ pridal sa Teplomerko. „Moja červená čiarka stojí na jednom mieste už od rána. Ani o kúsok hore, ani o kúsok dole. Akoby sa čas zastavil.“
Len Tlakáčik mlčal. Jeho okrúhla tvár bola pokojná a sústredená, akoby nad niečím hlboko premýšľal.
„A ty čo, Tlakáčik? Tiež sa nudíš?“ spýtal sa netrpezlivo Vetroš.
Tlakáčik pomaly pokrútil hlavou. „Priatelia, ticho niekedy hovorí viac ako najväčší hluk,“ povedal záhadne. „Pozrite sa lepšie.“
Teplomerko a Vetroš si vymenili zmätené pohľady. Čo mali vidieť? Všade bol len pokoj a nezvyčajné ticho.
„Moja ručička sa pohla,“ pokračoval Tlakáčik potichu. „Iba o vlások, takmer neviditeľne, ale klesla. A to nie je len tak.“
Vetroš sa zasmial. „Iba o vlások? Veď to nič neznamená! Slnko svieti, vtáčiky spievajú. To bude ďalší pokojný deň.“
„Možno áno, možno nie,“ odvetil Tlakáčik. „Každý z nás vidí len malý kúsok skladačky. Čo ak skúsime zložiť naše pozorovania dokopy? Teplomerko, čo presne vidíš ty?“
„No, vidím, že je teplo. Stále rovnako teplo,“ odvetil Teplomerko trochu mrzuto. Potom sa však zamyslel. „Ale je to zvláštne teplo. Vzduch je akoby ťažký a lepkavý. Dusno, presne tak. Akoby sa nedalo poriadne nadýchnuť.“
„Výborne!“ potešil sa Tlakáčik. „A ty, Vetroš? Čo cítiš ty, keď je úplné bezvetrie?“
Vetroš sa zamyslel. „Necítim vietor, to je pravda. Ale keď sa započúvam... cítim zvláštne chvenie. Akoby sa celý vzduch na niečo pripravoval. A pozrite! Vtáky nelietajú vysoko na oblohe, ale držia sa nízko pri zemi.“
Tlakáčik spokojne prikývol. „Tak a máme to!“
„Čo máme?“ spýtali sa obaja kamaráti naraz.
„Predsa riešenie našej záhady,“ usmial sa Tlakáčik. „Skúsme si to spojiť. Ja viem, že tlak vzduchu klesá. To znamená, že sa k nám blíži ľahší a vlhkejší vzduch. Ty, Teplomerko, cítiš, že je síce teplo, ale zároveň dusno. To je tou vlhkosťou vo vzduchu. A ty, Vetroš, si si všimol, že je podozrivé ticho a že zvieratká sa správajú inak. Vždy, keď sa tieto tri veci stretnú – klesajúci tlak, veľké dusno a náhle ticho – znamená to jedinú vec.“
Teplomerko a Vetroš napäto počúvali.
„Znamená to, že sa blíži veľká búrka!“ vyhlásil Tlakáčik.
V tej chvíli si jeho kamaráti všetko uvedomili. Ich zdanlivo nudné a bezvýznamné informácie boli zrazu nesmierne dôležité. Neboli tu len na to, aby merali, aké počasie je teraz. Boli tu na to, aby spoločne predpovedali, aké počasie bude neskôr!
„Musíme varovať mestečko v údolí!“ zvolal Vetroš a jeho vrtuľka sa od vzrušenia zachvela.
Spoločnými silami aktivovali malé červené svetielko na streche stanice. Bol to signál pre pána meteorológa, ktorý pracoval dnu. Ten hneď vedel, že sa niečo chystá. Vyšiel von, pozrel na prístroje, na oblohu a súhlasne prikývol. Vďaka varovaniu stihli ľudia v údolí pozatvárať okná, schovať bielizeň a zobrať domov zvieratká, ktoré sa pásli na lúkach.
Netrvalo dlho a Tlakáčikova predpoveď sa naplnila. Obloha stmavla, zdvihol sa silný vietor a spustil sa hustý lejak.
Na streche meteorologickej stanice už ale nebola žiadna nuda. Vetroš sa krútil vo vetre ako najšťastnejší tanečník na svete. Teplomerkova červená čiarka rýchlo klesala, ako sa vzduch ochladzoval. A Tlakáčikova ručička sa s každou minútou posúvala ďalej a ďalej.
Pracovali ako jeden tím. A vedeli, že ich práca má obrovský zmysel.
A tak sa traja kamaráti naučili, že aj ten najpokojnejší deň môže skrývať veľké dobrodružstvo. Stačí sa len dobre pozerať, počúvať a spojiť sily s priateľmi.
A čo myslíte, dokázali by ste aj vy spolu s kamarátmi zistiť, či bude zajtra pršať alebo svietiť slnko?