Na najvyššom konári starého duba, priamo pod lúčmi letného slnka, viseli vedľa seba dvaja kamaráti. Boli to lístky, Riško a Elka. Celé leto sa veselo hompáľali vo vetre a usilovne pracovali.
„Pozri, Elka, akú sladkú šťavu som dnes vyrobil pre náš dub!“ pochválil sa Riško a zatrepotal sa od radosti. Jeho povrch bol sýtozelený a leskol sa ako čerstvo umytý šalát.
Elka sa usmiala. „Aj ja! Naša slnečná kuchyňa funguje na plné obrátky. Cítim, ako energia prúdi až dolu ku koreňom.“
Celé leto to takto fungovalo. Riško, Elka a tisíce ďalších lístkov na dube boli ako maličké továrne. Chytali slnečné svetlo, pili dažďovú vodu, ktorú im posielali korene, a z vzduchu si brali neviditeľný plyn. Všetko to spolu miešali vo svojich zelených telíčkach a vyrábali sladkú energiu, ktorou kŕmili celý obrovský strom. Vďaka nim dub rástol, silnel a mohol si vytvárať nové konáre a hlboké korene. Tomuto ich vareniu sa odborne hovorí fotosyntéza, ale oni to volali jednoducho „slnečné kúzlenie“. Zelené farbivo, ktoré im v tom pomáhalo a dávalo im krásnu farbu, volali chlorofyl.
Jedného dňa si však Riško všimol, že je niečo inak. „Elka, nezdá sa ti, že slnko je dnes akési lenivé? Ráno vstáva neskôr a večer ide spať oveľa skôr.“
Elka prikývla. „Máš pravdu. A už tak silno nehreje. Začína mi byť trochu chladno, keď zafúka vietor.“
Ubehlo niekoľko dní a obaja cítili, že slabnú. Už sa im nechcelo toľko tancovať a ich zelená farba začínala vyzerať unavene.
„Čo sa to s nami deje?“ spýtal sa Riško s obavou v hlase. „Už nevládzem vyrobiť skoro žiadnu sladkú šťavu. Pokazili sme sa?“
Vtom sa ozval hlboký, pokojný hlas, ktorý patril samotnému dubu. „Nie, moji malí pomocníci, vôbec ste sa nepokazili. Naopak, urobili ste skvelú prácu.“
Konár, na ktorom viseli, sa jemne pohol, akoby ich chcel pohladiť.
„Celé leto ste pre mňa usilovne pracovali,“ pokračoval dub. „Vďaka vám som silný a zdravý. Ale teraz, keď je slnka menej, prichádza čas na váš odpočinok. Vaša slnečná kuchyňa sa na zimu zatvára.“
„Odpočinok? To znie dobre,“ povedala Elka. „Ale prečo sa cítime tak zvláštne? Akoby z nás niečo odchádzalo.“
„To si beriem späť všetky cenné živiny, ktoré ste v sebe uskladnili,“ vysvetlil dub láskavo. „Potrebujem si ich odložiť na zimu, aby som prežil chlad a mráz. Na jar ich potom použijem, aby som mal silu vypestovať nové, čerstvé lístky.“
Riško s Elkou cítili, ako z nich strom pomaličky, celkom jemne, sťahuje zvyšky energie. A vtedy sa začalo to najväčšie kúzlo.
Ako ich zelené farbivo, ten usilovný chlorofyl, slablo a strácalo sa, na povrchu sa začali objavovať iné farby. Farby, ktoré tam boli celý čas, ale pod sýtou zelenou ich nebolo vidieť.
„Elka, pozri sa na seba! Si žltá ako slniečko!“ vyhŕkol Riško nadšene.
„A ty si oranžový ako tekvica!“ zasmiala sa Elka. „A tamten lístok je červený ako zrelé jabĺčko!“
Dub sa zachechtal a jeho kmeňom prešlo spokojné zadunenie. „To je môj darček pre vás. Poďakovanie za vašu prácu. Zafarbím vás do tých najkrajších jesenných farieb, aby vás všetci obdivovali.“
Lístky sa pýšili svojimi novými kabátikmi. Už neboli zelené a rovnaké. Každý bol iný, jedinečný. Jeden bol zlatožltý, iný medený, ďalší mal hnedé škvrnky ako škorica. Celý strom sa premenil na farebnú paletu.
„Sme takí krásni!“ tešil sa Riško. „Ale čo bude teraz? Ostaneme tu takto navždy?“
„Nie, priatelia moji,“ zašepkal dub. „Teraz prichádza to najväčšie dobrodružstvo. Počúvajte.“
V diaľke začuli svišťanie. Bol to jesenný vietor, ktorý sa hnal pomedzi stromy.
„Nebojte sa ho,“ upokojoval ich dub. „Je to môj kamarát. Prichádza, aby vás odniesol na zem. Je čas pustiť sa a zatancovať si posledný tanec.“
Riško sa trochu bál. Pustiť sa konára, ktorý bol celý život jeho domovom? Elka však vyzerala odhodlane. „Veď je to len ďalšia časť našej cesty. Počul si? Ideme tancovať!“
Vietor zosilnel a jemne ich pošteklil. „Poďte, poďte, ukážem vám svet z výšky!“ volal na nich.
Riško sa zhlboka nadýchol, pozrel na Elku a s jej povzbudivým úsmevom sa konečne odvážil. Pustil sa.
Letel! Krútil sa vo vzduchu ako malá vrtuľka. Chvíľu stúpal, potom klesal, tancoval s ostatnými listami v jednom obrovskom farebnom víre. Bol to úžasný pocit slobody. Nakoniec mäkko pristál na zemi, priamo pod svojím stromom. Hneď vedľa neho dopadla aj žltučká Elka.
Ležali na hrubej vrstve iných listov, ktoré vytvorili mäkkú a teplú perinu okolo kmeňa a koreňov stromu.
„To bolo úžasné!“ smial sa Riško. „A pozri, koľko nás tu je! Sme ako teplý koberec.“
„Presne tak,“ ozval sa opäť hlas duba. „Táto perina ochráni moje korene pred zimným mrazom. Ale vaša úloha sa ešte nekončí.“
Zrazu si všimli, ako sa pomedzi nich prepletá malá dážďovka. „Vitajte, vitajte!“ pozdravila ich veselo. „My, podzemní pomocníci, sme na vás už čakali. Spolu s ďalšími maličkými tvormi a mikroorganizmami vás premeníme na tú najlepšiu potravu.“
„Na potravu?“ začudoval sa Riško.
„Áno,“ potvrdila dážďovka. „Pomaly sa rozložíte a stanete sa súčasťou pôdy. Vytvoríte z nej bohatý kompost, plný živín. A na jar si z vás náš dub zoberie silu, aby mohli vyrásť nové, svieže lístky.“
Riško s Elkou na seba pozreli a všetko pochopili. Ich cesta sa neskončila. Iba sa zmenila. Z výrobcov energie sa stali ochrancovia a nakoniec potrava pre budúce generácie. Boli súčasťou veľkého, múdreho kolobehu prírody.
Prikrytí ďalšími listami, ktoré na nich padali ako farebný sneh, sa spokojne usmiali. Vedeli, že aj keď ich telíčka zmiznú, ich sila ostane navždy v strome. A tešili sa, že na jar, keď opäť vyjde teplé slnko, pomôžu z maličkých pukov vykuknúť novým, zvedavým lístkom.
Čo myslíte, deti, všimli ste si pri prechádzke parkom, akú teplú perinu vytvárajú listy stromom? Skúste si s pomocou rodičov nazbierať listy rôznych farieb a vytvoriť z nich veselý obrázok. Uvidíte, aké sú krásne zblízka