Vysoko, preďaleko, tam, kde sa vesmír dotýka nekonečna, bývalo obrovské, teplé a usmievavé Veľké Slnko. Každé ráno posielalo na Zem svoje deti, slnečné lúče, aby ju zohriali a prebudili. Dnes bol výnimočný deň. Na svoju prvú cestu sa chystal celkom nový, zvedavý lúčik menom Svetluš.
„Tak, a je to tu!“ zašepkalo si Veľké Slnko a pohladilo Svetluša po jeho zlatej hlávke. „Pamätaj, Svetluš, nie si sám. Si tím!“
Svetluš sa pozrel na svoje ruky. A naozaj! Nedržal sa len tak vo vzduchu. Za jednu ruku ho pevne držala odvážna Červená, ktorá vždy chcela byť všade prvá. Za druhú sa ho držala veselá Žltá, ktorá sa chichotala ako malý zvonček. Vedľa nej poskakovala živá Zelená, ktorá sa už nevedela dočkať, kedy pozdraví stromy a trávu. A potom tam bola aj Oranžová, ktorá voňala ako zrelé marhule, Fialová, tajomná ako večerná obloha, a nakoniec tichá, jemná Modrá. Všetky farby sa držali pevne za ruky, a keď sa takto spojili, žiarili spolu ako jeden jediný, nádherný zlatobiely lúč.
„Naša úloha je jasná,“ povedala Žltá, ktorá bola tak trochu vodcom výpravy. „Musíme doletieť až na Zem a pohladiť malý zvonček, ktorý čaká v tráve na lúke. Bez nášho tepla sa nerozvinie.“
„Hurá!“ skríkla Červená. „Preteky! Kto tam bude prvý?“
„Nie sú to preteky,“ napomenula ju pokojná Zelená. „Musíme tam doletieť všetci spolu. Inak nebudeme mať dosť sily.“
A tak sa vydali na cestu. Leteli vesmírom rýchlo ako myšlienka. Míňali spiace planéty a trblietavé hviezdy, ktoré im mávali na pozdrav. Svetluš bol nadšený. Všetko bolo také nové a vzrušujúce! Držal svojich farebných kamarátov pevne za ruky a cítil sa silný.
Keď sa priblížili k Zemi, zbadali, že je obalená v tenkej, jemnej vrstve. Vyzerala ako závoj nevesty.
„Čo je to?“ spýtal sa Svetluš.
„To je atmosféra,“ vysvetlila múdra Fialová. „Je to vzduch, ktorý všetci na Zemi dýchajú. Musíme ním preletieť.“
Vleteli do atmosféry a zrazu sa všetko zmenilo. Vzduch okolo nich nebol prázdny. Hemžil sa drobnými, takmer neviditeľnými bytosťami. Boli to malí, priehľadní škriatkovia. Mali telíčka z čistého vzduchu a smiešne modré čiapočky.
„Vitajte, vitajte!“ pišťali tenkými hláskami a tancovali okolo slnečného lúča.
„Dobrý deň,“ pozdravili farby svorne, no leteli ďalej.
Lenže škriatkovia boli veľmi hraví. Obzvlášť sa im páčila jedna farba.
„Pozrite! Aká krásna! Chyťme si ju!“ skríkol jeden škriatok a ukázal prstom priamo na Modrú. Modrá bola zo všetkých farieb najjemnejšia a najľahšia. Poskakovala si v lúči ako malá modrá iskrička.
V okamihu sa na ňu vrhli stovky modrých škriatkov. Nechceli jej ublížiť. Iba sa s ňou chceli hrať. Začali ju šteklíť, ťahať za ruku a pohadzovať si ju medzi sebou ako loptičku.
„Joj! Pomoc! Pustite ma!“ smiala sa a zároveň kričala Modrá, keď ju škriatkovia unášali preč od ostatných.
„Drž sa!“ kričala Červená a snažila sa ju chytiť. Ale škriatkovia boli príliš rýchli a obratní. Červená, Žltá aj Zelená boli pre nich príliš veľké a ťažké. Preleteli pomedzi nich, akoby tam ani neboli. Ale malú, vrtkú Modrú chytali s ľahkosťou.
„Čo sa to deje? Prečo chytajú iba Modrú?“ čudoval sa Svetluš. Zastavil a sledoval, čo sa deje. Videl, ako sa kŕdeľ škriatkov hrá s Modrou. Rozťahovali ju na všetky strany, vyhadzovali ju vysoko a ona sa smiala a trblietala. A kamkoľvek dopadla, všetko okolo nej zmodralo. Jeden škriatok ju hodil napravo, a tam sa obloha sfarbila na blankytno. Druhý ju hodil naľavo, a tam zasa na azúrovo.
Škriatkovia ju rozptýlili po celej oblohe. Hrali sa s ňou tak nadšene, že z jednej malej Modrej bola zrazu jedna obrovská, nekonečná modrá plocha.
Ostatné farby ostali stáť. Boli smutné, že stratili svoju kamarátku.
„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Oranžová. „Bez Modrej nie sme kompletný lúč. Možno by sme sa mali vrátiť.“
Svetluš chvíľu premýšľal. Pozrel sa hore, kde sa Modrá stále hrala so škriatkami a maľovala oblohu. Potom sa pozrel dole, na Zem, kde v tráve čakal na ich teplo malý, ešte zatvorený zvonček.
„Nie,“ povedal odhodlane. „Nevrátime sa. Pozrite sa na Modrú! Nie je smutná. Ona sa hrá. Našla si nových kamarátov a má dôležitú prácu. Robí celú oblohu krásnou pre deti na Zemi.“
Farby sa pozreli poriadne. A Svetluš mal pravdu. Modrá sa veselo smiala a jej smiech sa ozýval po celom nebi ako jemné cinkanie.
„A čo náš zvonček?“ spýtala sa Zelená.
„My sme stále tím,“ povedal Svetluš. „Aj keď nás je o jedného menej, naša sila stále stačí. Musíme dokončiť našu úlohu. Modrá robí svoju prácu tam hore a my urobíme tú našu tu dole.“
Chytili sa opäť za ruky. Už neboli takí žiarivo bieli ako na začiatku. Keďže im chýbala Modrá, ich spoločné svetlo malo teraz teplejší, zlatistý nádych.
Pokračovali v ceste. Leteli cez nádhernú modrú oblohu, ktorú pre nich vytvorila ich kamarátka. Zamávali jej a ona im odpovedala veselým zablysknutím.
Konečne doleteli na lúku. Našli malý, zelený púčik zvončeka, ktorý sa triasol v rannom chlade.
„Tak, a teraz všetci spolu!“ zavelil Svetluš.
Červená, Žltá, Zelená, Oranžová a Fialová sa zhlboka nadýchli a spoločne vydýchli všetko svoje teplo priamo na púčik. Jemne ho hladili svojím zlatým svetlom.
Púčik sa zachvel. Cítil to príjemné teplo. Pomaličky, jeden lístok po druhom, sa začal otvárať. A keď sa otvoril úplne, odhalil vo svojom vnútri nádhernú, sýtofialovú farbu.
„Ďakujem vám, slnečné farby,“ zašepkal zvonček. „Bez vás by som sa nikdy neprebudil.“
Svetluš a jeho kamaráti sa usmiali. Boli hrdí. Splnili svoju úlohu. A keď sa pozreli hore, videli nad sebou tú najkrajšiu modrú oblohu na svete. Vedeli, že aj ich kamarátka Modrá splnila tú svoju.
A tak sa to deje každý deň. Keď sa ráno pozriete na oblohu a vidíte ju modrú, je to preto, lebo hraví škriatkovia v atmosfére sa práve hrajú s modrou farbou zo slnečných lúčov a rozptyľujú ju po celom nebi. Ostatné farby im zatiaľ mávajú na pozdrav a letia ďalej, aby zohriali kvietky, stromy a vás.
Čo myslíte, deti, skúsite pri najbližšej prechádzke spočítať, koľko rôznych odtieňov modrej na oblohe nájdete? Možno uvidíte aj tú časť, kde sa škriatkovia práve najviac jašia