Čo myslíte, deti, čo sa deje vnútri počítača alebo tabletu, keď stlačíte tlačidlo a obrazovka sa rozsvieti? Možno si predstavujete malé ozubené kolieska alebo miniatúrne motorčeky, ktoré tam bzučia ako včielky v úli. Ale pravda je oveľa zaujímavejšia a celkom iná. V tom tajomnom svete plnom energie žijú len dva druhy malých, usilovných škriatkov.
Jeden sa volá Jednočko. Je vysoký, štíhly, vystretý ako pravítko a vždy pripravený na akciu. Stále nosí jasnú, žiarivú čiapku. Druhá je Nulka. Je guľatá, mäkučká ako vankúšik, pokojná a veľmi rada oddychuje v tieni.
Títo dvaja bývajú v obrovskom meste zvanom Kremíkovo, ktoré je ukryté pod obrazovkou. Na prvý pohľad to vyzerá, že sa k sebe vôbec nehodia. Jednočko chce stále behať, svietiť a kričať: „Áno! Teraz! Tu som!“ Nulka zasa najradšej tíško sedí, zhasína svetlo a šepká: „Teraz nie. Ticho. Pauza.“
Jedného dňa sa Jednočko zobudil plný energie. Práve totiž chlapec menom Filip zapol svoj tablet, aby si nakreslil obrázok. Do mesta Kremíkovo vletel prúd elektriny, čo bol pre škriatkov budíček.
„Vstávaj, Nulka!“ zvolal Jednočko a poskakoval ako na pružine. „Filip chce kresliť! Musíme mu ukázať farby, čiary a tvary! Ja to vybavím. Ja som najdôležitejší, lebo ja znamenám ‚niečo‘!“
Nulka len pomaly otvorila jedno oko a zívla. „Ale kdeže, Jednočko. Keby som tu nebola ja, všetko by len svietilo a kričalo. Ja robím medzery. Ja som ticho medzi tónmi. Bezo mňa by bol len veľký chaos.“
„To nie je pravda!“ dupol Jednočko. „Pozeraj sa!“
Jednočko sa rozbehol na veľkú plochu, ktorá vyzerala ako obrovská šachovnica. Každé políčko na tej šachovnici predstavovalo jednu malú bodku na obrazovke. Jednočko skočil na prvé políčko a vystrel sa. Bodka sa rozsvietila na bielo. Potom skočil na druhé, tretie, štvrté... Behal ako splašený.
„Vidíš? Svietim! Všade je svetlo!“ kričal nadšene.
Ale keď sa Filip pozrel na svoju obrazovku, videl len veľkú, bielu žiaru. Žiadny obrázok, žiadny domček, ba ani obyčajná čiara. Len oslepujúce biele svetlo.
„Hm,“ zamyslel sa Jednočko a prestal behať. „Asi to nestačí.“
„Teraz ja,“ povedala pokojne Nulka. Gúľala sa po šachovnici a sadala si na políčka. Kde si sadla, tam svetlo zhaslo. O chvíľu bola celá obrazovka čierna, akoby bol tablet vypnutý.
„Vidíš?“ zasmial sa Jednočko. „Teraz tam Filip nevidí vôbec nič. Tma ako v rohu.“
Obaja škriatkovia si sadli na kraj šachovnice a smutne vzdychli. Filip čakal, ťukal prstom po skle, ale tablet mu ukazoval buď len bielu hmlu, alebo čiernu tmu.
„Sami to nezvládneme,“ priznal Jednočko. „Ja viem len svietiť a ty vieš len zhasínať. Ale obrázok potrebuje oboje.“
Vtedy k nim pribehol starý múdry škriatok, ktorý mal na tričku napísané slovo KÓD. Usmial sa popod fúzy a povedal: „Hlupáčikovia, veď v tom je to tajomstvo! Vy nie ste súperi. Vy ste tím. Skúste sa chytiť za ruky a postaviť sa do radu. Ale nie hocijako. Musíte sa zoradiť presne podľa plánu.“
„Podľa plánu?“ spýtal sa Jednočko.
„Presne tak,“ prikývol Kód. „Predstavte si, že chcete nakresliť usmiatu tvár. Potrebujete zavolať svojich kamarátov. Veľa Jednočiek a veľa Nuliek.“
Jednočko zapískal na prsty a Nulka jemne zatlieskala. Z celého Kremíkova sa začali hrnúť tisíce malých škriatkov. Boli tam samé štíhle Jednotky a guľaté Nuly.
„Počúvajte!“ zavelil Jednočko, ktorý sa zrazu cítil ako dirigent. „Musíme sa postaviť do radov. Každý rad bude jeden kúsok obrazovky.“
Deti, skúste si to predstaviť s nimi. Máte pred sebou rad ôsmich stoličiek. Ak si na stoličku sadne Nulka, ostane tam tma (čierna farba). Ak sa na stoličku postaví Jednočko a rozsvieti svoju čiapku, bude tam svetlo (biela farba).
„Prvý rad!“ kričal Kód. „Potrebujeme vrch hlavy, takže tam bude veľa Nuliek a v strede pár Jednotiek!“
A tak sa škriatkovia zoradili. Nulka – Nulka – Jednočko – Jednočko – Jednočko – Jednočko – Nulka – Nulka. Na obrazovke sa objavila vodorovná čiara, ale nebola od kraja po kraj. Vznášala sa v strede.
„Teraz oči!“ Do ďalšieho radu nastúpili: Jednočko – Nulka – Jednočko – Nulka – Nulka – Jednočko – Nulka – Jednočko. Svieti – Tma – Svieti – Tma – Tma – Svieti – Tma – Svieti. A hádajte čo? Na obrazovke sa objavili dve malé čierne bodky v bielom poli – oči!
Škriatkovia začali chápať, ako to funguje. Bola to obrovská zábava. Behali po šachovnici a striedali sa. „Teraz ja!“ kričala Nulka a skočila na miesto, kde mali byť ústa, aby boli tmavé. „A ja sa postavím vedľa teba, aby sa ústa usmievali!“ pridal sa Jednočko.
Pracovali rýchlo a presne. Nebolo to kúzlo, aké robia čarodejníci s prútikom. Bola to matematika a spolupráca. Každý škriatok presne vedel, kde je jeho miesto. Keby sa jedna Nulka pomýlila a postavila sa tam, kde má byť Jednočko, usmiaty panáčik by mal možno dieru v zube!
Keď sa zoradili do posledného radu, pozreli sa hore. Cez priehľadný strop videli Filipovu tvár. Filip sa usmieval! Na jeho obrazovke svietil krásny, jednoduchý, pixelový smajlík.
„Dokázali sme to!“ jasali Jednotky a svietili ostošesť. „Hurá,“ vydýchli spokojne Nulky a vytvorili perfektné tmavé pozadie, aby ten smajlík vynikol.
„Vidíte,“ povedal múdry škriatok Kód. „Svet počítačov je vlastne úplne jednoduchý. Všetko, čo vidíte – či je to rozprávka, fotografia psíka, alebo vaša obľúbená hra – je len obrovský zástup Jednotiek a Nuliek, ktoré sa vedia rýchlo a správne postaviť.“
Jednočko objal Nulku okolo pliec. „Mala si pravdu, Nulka. Bez tvojej tmy by moje svetlo nikto nevidel. Potrebujeme sa navzájom.“
„A bez tvojho svetla by nikto nevidel môj tvar,“ usmiala sa Nulka.
Od toho dňa v meste Kremíkovo vládla dokonalá súhra. Keď chcel Filip počúvať hudbu, škriatkovia sa zoradili inak – vytvorili vlnu, ktorá rozozvela reproduktor. Jednotka tlačila membránu von a Nulka ju púšťala dnu. Bum-bác, bum-bác! Keď chcel písať písmenká, škriatkovia sa bleskovo preskupili do tvarov A, B alebo C.
A viete, čo je na tom najlepšie, deti? Že tento zázrak si môžete vyskúšať aj vy doma, a nepotrebujete na to ani počítač.
Skúste sa s rodičmi zahrať na Jednotky a Nuly. Zoberte si baterku. Keď baterku zapnete a zasvietite na stenu – ste Jednočko (svetlo, informácia). Keď baterku zhasnete – ste Nulka (tma, pauza). Dohodnite sa, že jedno bliknutie znamená „ÁNO“ a dve bliknutia znamenajú „NIE“. Práve ste vytvorili svoj vlastný počítačový jazyk!
Alebo si vezmite štvorčekový papier. Vyfarbite niektoré štvorčeky čiernou farbou (to budú Nulky) a iné nechajte biele (to budú Jednotky). Ak budete trpezliví a budete mať dobrý plán, z malých štvorčekov vám vznikne obrázok. Presne tak, ako to robia naši malí kamaráti v tablete.
Takže, keď sa nabudúce pozriete na obrazovku, spomeňte si na Jednočka a Nulku. Možno sú malí a jednoduchí, ale keď sa spoja a spolupracujú, dokážu vytvoriť celý vesmír.
A čo myslíte? Koľko Jednotiek a Nuliek muselo spolupracovať, aby ste si mohli prečítať túto rozprávku? Možno aj milión! Ale ani jedna z nich nebola zbytočná.