V hlbokom lese, kde slnko kreslilo zlaté fľaky na machový koberec, stál starý a mohutný dub Vratko. Jeho kmeň bol taký hrubý, že by ho neobjali ani traja kamaráti naraz. Na jeseň bol Vratko najkrajší. Jeho listy sa sfarbili do všetkých odtienov zlatej, medenej a červenej. Keď zafúkal vietor, s radosťou ich púšťal tancovať k zemi.
„Ach, to je úľava!“ zahrmel svojím hlbokým hlasom a otriasol konármi tak, že sa z nich spustil celý dážď farebných listov. „Konečne si oddýchnem. Zhodím tento ťažký kabát a celú zimu prespím v pokoji. Nič ma nebude ťažiť.“
Jeho pohľad padol na mladú jedličku Elišku, ktorá rástla neďaleko. Stála tam ticho, rovná ako svieca a jej ihličie bolo tmavozelené, akoby si ani nevšimla, že prichádza jeseň.
„A čo ty, maličká?“ zasmial sa Vratko. Jeho smiech znel ako praskanie suchého dreva. „Ty sa toho zeleného ihličia nevzdáš? Nebude ti zima, keď príde mráz a sneh? Musíš byť stále v strehu, kým ja budem sladko spať.“
Jedlička Eliška jemne zašumela svojimi vetvičkami. „Ďakujem za starosť, Vratko, ale ja sa zimy nebojím. Som na ňu pripravená.“
Práve okolo poskakoval veveričiak Riško a zbieral si do skrýše lieskovce. Zastavil sa, labky si založil na hrudi a zvedavo naklonil hlavu. „Pripravená? Ako sa dá pripraviť na zimu, keď nemáš teplý kožuch ako ja?“ spýtal sa piskľavým hláskom.
Eliška sa usmiala. „Moje ihličie nie je ako tvoje veľké listy, Vratko. Pozrite sa zblízka.“
Riško vyskočil na najnižší konár jedličky a zblízka si prezrel jej ihličie. Bolo tenké, pevné a lesklé. „Sú také maličké a pichľavé!“ zvolal.
„Presne tak,“ súhlasila Eliška. „Pretože sú také tenké, sneh sa na nich neudrží tak ľahko ako na veľkých listoch a nezlomí mi konáre. A hlavne, z takýchto malých ihličiek sa vyparí len veľmi máličko vody. V zime, keď je zem zamrznutá, je voda vzácna. Ty, Vratko, preto zhadzuješ listy. Chrániš sa, aby si nevyschol.“
Dub Vratko stíchol a zamyslene počúval. To bola pravda. Cez jeho obrovské listy by sa odparilo toľko vody, že by zimu neprežil. Ale stále mu niečo nešlo do hlavy.
„Dobre, tomu rozumiem,“ zabručal napokon. „Ale aj tak. Keď udrie silný mráz, tvoje ihličky musia predsa zamrznúť a opadať. Sú také krehké.“
„Chceš vedieť moje druhé tajomstvo?“ zašepkala Eliška. „Riško, skús sa jemne dotknúť môjho ihličia. Čo cítiš?“
Veveričiak prebehol labkou po vetvičke. Jeho fúziky sa zatriasli prekvapením. „Je to hladké! Akoby... akoby bolo natreté niečím mastným!“
„To je môj špeciálny neviditeľný kabátik,“ vysvetlila Eliška s hrdosťou. „Každá moja ihlička je pokrytá tenkou vrstvičkou vosku. Odborne sa to volá kutikula. Tento vosk ma chráni pred mrazom a bráni, aby som stratila ešte viac vody. Je to ako keď si vy ľudia natriete topánky, aby vám nepremokli.“
Dub Vratko užasol. Pozrel sa na svoje obnažené konáre a potom na Eliškin zelený plášť. Nikdy by mu nenapadlo, že taká obyčajná jedlička má v sebe toľko múdrosti a vynaliezavosti.
„A mám ešte jedno prekvapenie,“ pokračovala Eliška, keď videla, ako ju Vratko a Riško napäto počúvajú. „Vo vnútri mojich vetvičiek a v ihličí mi prúdi hustá a lepkavá miazga. Volá sa živica. Nielenže krásne vonia, ale pomáha mi, aby som úplne nezamrzla, ani keď sú najväčšie mrazy. Funguje trochu ako nemrznúca zmes v aute.“
Veveričiak Riško zoskočil na zem a obdivne si Elišku prezeral. „Páni! Takže ty máš vlastne tri skvelé vynálezy: tenké ihličky, voskový kabátik a nemrznúcu šťavu! To je úžasné!“
Po niekoľkých týždňoch prišiel prvý sneh. Jemné biele vločky sa sypali z neba a prikryli celý les tichou perinou. Dub Vratko už dávno spal, jeho holé konáre čneli k oblohe ako ruky spiaceho obra. Veveričiak Riško sa schúlil vo svojej teplej dutine a chrumkal zásoby.
A jedlička Eliška? Stála tam rovnako krásna a zelená. Snehové vločky sa jej jemne usadili na konároch, no jej voskové ihličie ich chránilo pred chladom. Vyzerala ako kráľovná zimy, ozdobená tisíckami trblietavých diamantov.
Dub Vratko sa na chvíľu prebral zo svojho zimného spánku. Cez privreté viečka uvidel Elišku, ako hrdo a pokojne čelí zime. Vôbec nevyzerala smutne ani osamelo. Vyzerala silne a krásne. Vratko v duchu prikývol. Už sa jej nikdy nebude smiať. Pochopil, že každý v lese má svoj vlastný spôsob, ako byť pripravený. A že byť iný neznamená byť horší.
Keď na jar opäť rozvinul svoje prvé drobné lístky, jeho prvý pozdrav patril práve jedličke Eliške. „Bola si v zime nádherná, susedka.“
A Eliška len ticho a spokojne zašumela.
Čo myslíte, deti? Skúste sa pri najbližšej prechádzke s rodičmi pozorne pozrieť na listy dubu a ihličie jedličky alebo borovice. Nájdete medzi nimi aspoň tri rozdiely, o ktorých hovorila Eliška?