Veveričiak Riško a ježko Bodlinka boli najlepší kamaráti. Riško bol rýchly ako blesk a jeho huňatý chvost za ním vial ako zástava. Bodlinka bol zasa rozvážny a všade so sebou nosil malú lupu, aby mohol skúmať všetky zaujímavé veci zblízka. Jedného slnečného dňa sa vybrali na pláž, ktorú volali Zátoka ticha. Vlny tam len tichučko šumeli a vietor sa hral s pieskom tak jemne, že to skoro nebolo počuť.
„Chytaj ma, ak vieš!“ zavolal Riško a rozbehol sa po suchom, slnkom zohriatom piesku. Fičal ako malá hnedá strela. No zrazu sa stalo niečo zvláštne. S každým jeho krokom sa spod jeho labiek ozvalo smiešne, vŕzgavé „Vŕŕŕk! Písk! Vŕŕŕk!“
Riško od prekvapenia zastal. Zvuk okamžite stíchol. Pozrel sa pod nohy. Nič. Len jemný, zlatistý piesok. „Počul si to, Bodlinka?“ spýtal sa opatrne.
Bodlinka, ktorý kráčal pomaly za ním, prikývol. „Počul. Znelo to, akoby piesok spieval.“
„Spieval?“ Riško sa zasmial. „Piesok predsa nevie spievať!“ Skúsil urobiť ďalší rýchly krok. „Vŕŕŕk!“ ozvalo sa znova. Zdvihol labku. Ticho. Položil ju naspäť. Zasa ticho. Až keď po piesku rýchlo prešiel, ozval sa ten zvláštny zvuk.
„To je záhada!“ zamyslel sa Bodlinka a nasadil si na nos svoje malé okuliare, ktoré mu dodávali veľmi dôležitý výraz. „Musíme zistiť, čo to spôsobuje.“
Riškov prvý nápad bol, že pod pieskom niekto býva. „Možno sú to maličké chrobáčiky, ktoré protestujú, že im skáčeme po streche!“ vyhlásil. Obaja začali labkami a pazúrikmi hrabať jamu. Hrabali a hrabali, piesok lietal na všetky strany, ale nenašli nič. Žiaden chrobák, žiaden červík, len ďalší a ďalší piesok.
„Takže chrobáky to nebudú,“ skonštatoval Bodlinka a oprášil si pichliače. „Môj prvý predpoklad bol nesprávny. Ale to nevadí, aspoň vieme, že musíme hľadať inde.“
Riško prebehol kúsok ďalej. „Vŕŕŕk! Písk!“ Piesok opäť zaspieval. „Čo ak to nie je v piesku, ale vo vzduchu? Možno ten zvuk robí vietor, keď sa odráža od zrniek?“
To bol druhý nápad. Sadli si a ticho počúvali. Vietor jemne pofukoval a šušťal v suchej tráve na okraji pláže. Znelo to ako „ššššš“. Vlny robili „šplech-šplach“. Ale vŕzgavý zvuk nikde. Riško sa znova rozbehol a „Vŕŕŕk!“ bolo späť.
„Nie, vietor to nie je,“ pokrútil hlavou Bodlinka. Prešiel na mokrý piesok pri samej vode. Tam bol piesok tmavý, ťažký a lepil sa na pichliače. Skúsil po ňom prejsť rýchlo, dupkať, dokonca aj skákať. No mokrý piesok bol úplne tichý. Vydával len tlmené „čľap, čľap“.
„Aha!“ zvolal Bodlinka. „Máme dôležitú stopu! Spieva iba suchý piesok! Mokrý je ticho.“ Vrátil sa k Riškovi na suchú časť pláže. „Takže to musí mať niečo spoločné s tým, aký ten piesok je.“
Práve vtedy nad nimi preletela stará, múdra čajka Krika. Zbadala dvoch zamyslených kamarátov a zosadla kúsok od nich. „Čo vás trápi, mládenci? Vyzeráte, akoby ste riešili najväčšiu záhadu na svete.“
„Aj riešime!“ vyhŕkol Riško. „Tento piesok spieva, ale len keď po ňom bežím! A len keď je suchý!“
Čajka Krika sa usmiala. „To je zaujímavé pozorovanie. A skúšali ste sa na ten piesok pozrieť naozaj, naozaj zblízka?“
Bodlinka si spomenul na svoju lupu. „Výborný nápad, pani Krika!“ Vytiahol ju z malej kapsičky, ktorú nosil na chrbte. Kľakol si na všetky štyri a priložil lupu k piesku. Riško sa zvedavo naklonil k nemu.
„Jéj!“ vyhŕkol Riško. „Tie zrnká nie sú len nejaké kamienky. Vyzerajú ako... ako drobné, sklenené guľôčky! Sú takmer dokonale guľaté a hladké!“
Bodlinka opatrne posunul lupu. „Máš pravdu! Pozri, všetky sú skoro rovnaké. Malé, lesklé guľôčky.“ Vtedy k nim Krika znova prehovorila: „Deti, čo urobíte, keď vám je v zime zima na ruky a chcete sa zohriať?“
„No predsa si ich trieme o seba!“ odpovedal hneď Riško a ukázal to s labkami.
„Presne tak. A čo sa pri tom deje?“ pokračovala čajka vo svojich otázkach.
„Zohrejú sa,“ povedal Bodlinka a zamyslel sa. „A... a vydáva to taký šuchotavý zvuk. To je trenie!“
V tej chvíli sa Bodlinkovi v hlave všetko spojilo. Pozrel sa na Riška a oči mu zažiarili. „Riško, ja už asi viem! Keď bežíš po suchom piesku, tvoja váha pritlačí tisíce tých malých guľatých zrniek k sebe. A keďže sú guľaté, začnú sa o seba rýchlo trieť a kotúľať. A to trenie vytvára drobné vibrácie! Počuješ? Vibrácie! A tie vibrácie my počujeme ako ten vŕzgavý spev!“
Riško sa zatváril ohromene. „Takže tie zrnká o seba šúchajú ako moje labky a to robí ten zvuk?“
„Presne! A prečo nespieva mokrý piesok?“ pokračoval Bodlinka vo svojom objave. „Pretože voda medzi zrnkami ich zlepí dokopy. Nemôžu sa o seba voľne trieť. Je to, akoby si si na ruky nalial lepidlo a potom sa ich snažil trieť.“
Aby si svoju teóriu overili, urobili posledný pokus. Riško sa po piesku prešiel veľmi pomaličky, len kládol labku za labkou. Zvuk bol veľmi tichý, takmer žiadny. Potom sa rozbehol najrýchlejšie, ako vedel. „VŔŔŔK! PÍSK! VŔŔŔK!“ spieval piesok nahlas a veselo.
„Funguje to!“ smiali sa obaja. Záhada bola vyriešená. Neboli to žiadne chrobáky ani vietor. Bol to koncert tisícok maličkých, guľatých zrniek piesku, ktoré tancovali pod ich nohami.
Od toho dňa už Zátoka ticha nebola taká tichá. Riško a Bodlinka tam často chodili a hrali sa na „piesočný orchester“. Riško behal rýchlo a vytváral vysoké tóny. Bodlinka zasa pomaly šúchal nohami a vyludzoval hlboké, vŕzgavé zvuky. Bola to tá najlepšia hudba na svete, pretože si ju objavili úplne sami.
Čo myslíte, deti? Skúsite si pri najbližšej prechádzke všímať, aké zvuky vydávajú veci okolo vás, keď sa o seba trú? Možno aj vy objavíte nejaký skrytý orchester. A ak sa niekedy dostanete na pláž so spievajúcim pieskom, spomeňte si na Riška a Bodlinku a poriadne si zatancujte