Krtko Kvetoslav sa prebudil na niečo zvláštne. Jeho podzemná chodbička, zvyčajne chladná a voňajúca hlinou, bola dnes ráno iná. Zospodu sálalo jemné teplo. „Zvláštne,“ zamrmlal si a dotkol sa labkou udupanej zeme. Bola príjemne teplá, skoro ako perina vyhriata od slniečka.
Vyhrabal sa na povrch, kde už na neho čakala jeho najlepšia kamarátka, poľná myška Hryzka. Práve ohrýzala steblo trávy a nepokojne prešľapovala z labky na labku. „Kvetoslav! Cítil si to? Celá zem sa trasie! Iba trošičku, ako keď dedko Jazvec chrápe, ale trasie sa!“ pískala nervózne.
Kvetoslav pokrčil nosom. „Ja som cítil skôr teplo. Moja spálňa je zrazu ako vyhriata pec.“ Postavili sa vedľa seba a chvíľu len tak ticho stáli. A naozaj. Pôda pod ich labkami sa znova zľahka zatriasla, dup-dup, a zároveň bola teplejšia ako zvyčajne.
„Čo to môže byť?“ zašepkala Hryzka a fúziky sa jej chveli zvedavosťou. „Žeby sa pod nami usídlil nejaký obrovský medveď a teraz sa prevaľuje zo strany na stranu?“ „To asi nie,“ zamyslel sa Kvetoslav. „Medvede nespia tak hlboko pod zemou. A prečo by z neho išlo teplo?“
Nevedeli si dať rady. A keď si malí objavitelia nevedia dať rady, idú za niekým múdrejším. Ich voľba bola jasná – starý Jazvec Mudroš, ktorý býval v najhlbšej nore pod starým dubom a vedel odpoveď skoro na všetko.
Našli ho, ako si čistí okuliare kúskom jemného machu. „Dobrý deň, pán Jazvec,“ pozdravili zborovo. „Ale, ale, koho to sem vietor privial,“ usmial sa Jazvec. „Vyzeráte, akoby ste práve vyriešili najväčšiu záhadu sveta, alebo ju práve našli.“ „Práve sme ju našli!“ vyhŕkla Hryzka. „Zem sa trasie a je teplá!“ „A moja spálňa hreje!“ dodal Kvetoslav.
Jazvec Mudroš si zvedavo nasadil okuliare a pohladil si sivú bradu. „Hmm, trasenie a teplo, vravíte? To znie, akoby naša Zem mala pod povrchom veľké tajomstvo. Chcete ho odhaliť?“ „Áno!“ skríkli obaja nadšene. „Výborne. Ale nebudem vám nič rozprávať. Ukážeme si to! S mojou pomocou si postavíme vlastný model Zeme,“ povedal Jazvec a viedol ich do svojej veľkej komory plnej všelijakých zásob.
„Tak, najprv potrebujeme jadro. To je úplné vnútro našej planéty, pevné a horúce. Čo by sa na to hodilo?“ spýtal sa. Kvetoslav sa poobzeral a zbadal malý okrúhly lieskový oriešok. „Tento!“ „Perfektná voľba,“ pochválil ho Jazvec. Položil oriešok doprostred veľkého taniera. „Teraz prichádza na rad niečo veľmi dôležité. Okolo jadra je hrubá a horúca vrstva tekutej horniny. Volá sa plášť a v ňom pláva žeravá magma. Je to taká hustá, ohnivá polievka. Čo nám ju pripomenie?“
Hryzka ihneď ukázala na otvorený pohár s domácim jahodovým džemom. Bol hustý, červený a lepkavý. „Toto! Vyzerá presne ako horúca polievka!“ „Skvelý nápad, Hryzka!“ Jazvec opatrne nabral lyžicou džem a rovnomerne ho rozotrel okolo orieška. „A teraz to najdôležitejšie. Povrch, po ktorom chodíme. Voláme ho zemská kôra. Je pevná, ale v porovnaní s celou Zemou je tenká ako škrupinka na vajíčku. A je rozlámaná na kusy.“
Kvetoslav chvíľu premýšľal. Potom zbadal na poličke veľkú, tenkú palacinku, ktorú si Jazvec odložil na olovrant. „Čo tak táto palacinka? Je tenká a môžeme ju aj zlomiť!“ „Geniálne!“ zajasal Jazvec. Opatrne položil palacinku na vrstvu džemu. Trochu ju pritlačil, až na jednom mieste praskla. Vytvorila sa v nej malá trhlinka.
„A teraz sa pozrite, čo sa stane,“ povedal Jazvec tajomne. „Kvetoslav, predstav si, že si obrovský tlak hlboko v Zemi. Jemne zdola zatlač prstom na palacinku, presne pod tou prasklinou.“ Kvetoslav s veľkou opatrnosťou strčil labku pod tanier a zospodu jemne zatlačil na miesto, kde bola palacinka natrhnutá.
Stalo sa niečo úžasné. Červený džem, ktorý predstavoval horúcu magmu, sa začal cez prasklinu tlačiť von. Pomaly vytekal na povrch palacinky a vytváral malý červený kopček. „Jéj! Pozrite!“ pískala Hryzka. „Magma sa dostala von!“ „Presne tak,“ prikývol Jazvec. „A keď sa magma dostane na povrch, už ju nevoláme magma. Odteraz je to láva. A ten kopec, ktorý vytvára, sa volá sopka. To, čo cítite, Kvetoslav a Hryzka, je presne toto. Hlboko pod nami sa nahromadil tlak a horúca magma si hľadá cestu von. Preto je zem teplá a občas sa trasie.“
Vtom sa zvonku ozvalo dunivé zahrmenie. Nebol to však hrom z oblohy. Zvuk vychádzal zo zeme. Všetci traja opatrne vykukli z nory. Kopec na druhej strane lúky, ktorý bol vždy len obyčajným zeleným kopcom, sa zmenil. Z jeho vrcholu stúpal stĺp sivého dymu. „To je... to je sopka!“ zašepkal Kvetoslav s úžasom. Teraz sa už nebál. Vďaka Jazvecovej palacinke presne vedel, čo sa deje.
„Áno,“ povedal Jazvec a sledoval dianie s rešpektom. „Naša Zem sa iba potrebuje trochu... nadýchnuť. Z hlbín vypúša paru a teplo. Pozrite!“ Z vrcholu kopca sa pomaly začal valiť potôčik žeravej, oranžovej lávy. Netiekol rýchlo, skôr sa lenivo posúval dolu svahom. Z bezpečnej diaľky to vyzeralo ako krásne divadlo.
„Takže to nie je žiadny zlý obor ani nahnevaný medveď,“ povedala Hryzka potichu. „To sa len naša Zem hrá podľa svojich pravidiel.“ „Presne tak,“ usmial sa Jazvec. „A vy ste dnes tie pravidlá objavili. Zistili ste, že aj keď niečo vyzerá strašidelne, dá sa to vysvetliť. Stačí byť zvedavý a nebáť sa pýtať.“
Malí kamaráti ešte dlho sedeli a pozorovali, ako láva pomaly chladne a tmavne. Naučili sa nové slová: magma, láva, sopka a zemská kôra. A čo bolo najdôležitejšie, pochopili, že Zem je ako obrovská, živá bytosť plná prekvapení. A že aj najväčšiu záhadu možno pochopiť, keď si ju človek skúsi nakresliť alebo postaviť. Napríklad aj s pomocou jednej palacinky a jahodového džemu.
„Čo myslíte, deti, aké ďalšie tajomstvá sa skrývajú hlboko pod našimi nohami?“ spýtal sa Jazvec, keď sa slnko začalo skláňať k obzoru. Ale Kvetoslav a Hryzka už vymýšľali, ako by nabudúce postavili model rieky alebo dúhy. Dnešný deň v nich zapálil iskričku, ktorá bola skoro taká horúca ako samotná magma. Iskričku zvedavosti.