V jednom veselom údolí, kde tráva voňala ako med a púpavy svietili sýtejšie ako slniečko, býval slimák Ferdo. Ferdo nebol len taký obyčajný slimák. Jeho ulitka bola síce špirálová ako u každého iného, no jeho myseľ bola plná zvedavých otázok. „Prečo je obloha modrá? Ako vtáčiky vedia, kam letieť? Má dúha aj začiatok?“ pýtal sa sám seba každý deň.
Jedného rána, keď sa Ferdo plazil po veľkom lopúchovom liste, zbadal niečo zvláštne. Cez celú lúku sa tiahol úzky, biely chodníček. Nebol z piesku ani z hliny. Bol poskladaný z hladkých bielych kamienkov a na každom z nich bolo napísané číslo. Na prvom bola nula, na ďalšom jednotka, potom dvojka, trojka a tak ďalej. Chodníček sa strácal v diaľke za kopcom.
„Aha! Cesta!“ zvolal Ferdo nadšene. „Zaujímalo by ma, kam vedie.“ Opatrne zliezol z listu a postavil sa na kamienok s číslom nula. „Každá cesta predsa musí mať koniec,“ zamyslel sa. „Rozhodol som sa! Prejdem tento chodník až na úplný koniec a zistím, aké veľké tajomstvo sa tam skrýva.“
S odhodlaním sa pohol vpred. Cesta bola spočiatku veľmi zábavná. „Jeden, dva, tri,“ počítal si nahlas a pomaly sa posúval. Pri čísle sedem si dal krátku prestávku a pochutnal si na ďateline. Pri čísle pätnásť zamával mravcovi, ktorý niesol steblo trávy.
„Kam ideš, Ferdo?“ spýtal sa mravec.
„Idem na koniec tohto číselného chodníka!“ odvetil Ferdo hrdo.
Mravec sa začudoval, pokrútil tykadlami a poprial mu veľa šťastia.
Ferdo sa plazil ďalej. Slnko stúpalo vyššie na oblohu a kamienky sa príjemne hriali. Čísla boli stále väčšie. Dvadsaťpäť, tridsaťosem, päťdesiat! Ferdo bol zo seba nadšený. „Už som tak ďaleko!“ jasal. Aby si pamätal, ako ďaleko zašiel, zanechával za sebou tenkú, striebornú slimačiu cestičku.
Keď sa deň chýlil ku koncu, Ferdo dorazil k veľkému okrúhlemu kameňu s číslom sto. „Sto!“ zašepkal s úctou. To bolo najväčšie číslo, aké si kedy vedel predstaviť. Bol už poriadne unavený. Jeho malé svaly ho boleli od námahy. Schúlil sa do ulitky a zaspal priamo na hrane stovky.
Na druhý deň ráno sa zobudil plný novej energie. „Koniec už musí byť blízko!“ povedal si a vyrazil ďalej. Sto jeden, sto dva... čísla pribúdali. Stotridsať, stopäťdesiat, dvesto! Chodník sa stále nekončil. Ferdo sa už ani nesnažil počítať nahlas. Len sa sústredene plazil a sledoval, ako čísla rastú. Tristo. Štyristo. Päťsto.
Začal byť trochu zmätený. „Ako je to možné?“ pýtal sa sám seba. „Už som prešiel taký kus cesty, a koniec nikde.“
Cestoval ďalšie dva dni. Míňal čísla, ktoré boli také veľké, že sa mu z nich krútila hlava. Osemsto šesťdesiattri. Deväťsto deväťdesiatdeväť. A potom... tisíc! Bol to obrovský kameň a Ferdo sa pri ňom cítil maličký ako zrnko prachu. Oddýchol si, napil sa kvapky rosy a pokračoval.
Lenže chodník viedol stále ďalej. Tisíc jeden, tisíc dva... Ferdo bol už zúfalý. Cítil sa unavený a stratený. Sadol si na kamienok s číslom tisíc sto dvadsaťtri a smutne si povzdychol. „Ja to vzdávam. Tento chodník asi nikdy neprejdem. Asi som zlý pútnik.“ Z očí sa mu vykotúľala malá slimačia slzička.
Vtom začul za sebou pomalý, rozvážny hlas. „Prečo si taký smutný, malý cestovateľ?“
Ferdo sa otočil. Stála za ním stará a múdra korytnačka Matilda. Jej pancier bol vráskavý ako kôra starého stromu a jej oči boli láskavé a pokojné.
„Chcel som prejsť tento chodník až na koniec,“ vzlykol Ferdo. „Ale on sa nikdy nekončí! Plazím sa už celé dni, videl som tisíce čísel, ale koniec je stále v nedohľadne. Myslel som si, že na konci bude nejaký poklad alebo aspoň pekný výhľad.“
Korytnačka Matilda sa usmiala. „A aké je posledné číslo, ktoré si videl, Ferdo?“
„Tisíc sto dvadsaťtri,“ odvetil slimák.
„A čo myslíš, aké číslo nasleduje po ňom?“ spýtala sa Matilda jemne.
Ferdo sa zamyslel. „No... tisíc sto dvadsaťštyri.“
„Správne,“ prikývla Matilda. „A po ňom?“
„Tisíc sto dvadsaťpäť,“ zašepkal Ferdo. Zrazu mu niečo začalo dochádzať.
„Vidíš, Ferdo? Ku každému číslu, nech je akokoľvek veľké, môžeš vždy pridať ešte jedno. Vždy môžeš povedať ‚plus jeden‘. Skús si predstaviť to najväčšie číslo na svete,“ navrhla Matilda.
Ferdo zavrel oči a veľmi sa snažil. Predstavil si milión. A potom miliardu. A potom ešte oveľa, oveľa viac. Ale vždy, keď si pomyslel na nejaké obrovské číslo, v hlave mu hneď naskočilo to ďalšie, ktoré bolo o jedna väčšie.
„Nejde to,“ priznal po chvíli. „Vždy sa dá pridať ďalšie.“
„Presne tak,“ povedala Matilda s úsmevom. „Tento chodník, číselná os, nemá koniec. A to preto, lebo ani čísla nemajú koniec. Pokračujú stále ďalej a ďalej. Tomuto sa hovorí nekonečno.“
„Nekonečno?“ zopakoval Ferdo nové slovo. Znelo to tak záhadne a veľkolepo.
„Áno. Nekonečno nie je miesto, kam môžeš prísť. Je to myšlienka. Myšlienka, že niečo sa nikdy nekončí,“ vysvetlila Matilda. „Nie si zlý pútnik, Ferdo. Naopak, si veľmi odvážny a trpezlivý. Pustil si sa do úlohy, ktorú nikto nemôže dokončiť. Ale vďaka tomu si objavil niečo úžasné.“
Ferdovi sa rozžiarili oči. Už nebol smutný. Cítil sa hrdý. Nenašiel síce koniec cesty, ale našiel niečo oveľa lepšie – odpoveď na veľkú záhadu! Pochopil, že niektoré veci sú jednoducho nekonečné.
„Ďakujem ti, Matilda,“ povedal a úprimne sa usmial. „Teraz už viem, že moja cesta nebola zbytočná. Naučil som sa niečo nové!“
Otočil sa a pomaly sa vydal na cestu späť. Tentoraz nebol smutný, že sa vracia. Cestou späť si veselo prezeral všetky tie čísla a tešil sa, že o svojom objave, o nekonečne, povie všetkým kamarátom na lúke.
A čo myslíte, deti? Keď budete najbližšie počítať, spomeniete si na slimáka Ferda? Skúste napočítať tak ďaleko, ako len vládzete. Ale pamätajte, koniec nikdy nenájdete, pretože za každým číslom sa skrýva ďalšie a ďalšie, až do nekonečna.