Na slnečnej doske písacieho stola, medzi vysokánskou ceruzkou, čo vyzerala ako veža, a lesklým autíčkom, ktoré sa stále ponáhľalo, ležal jeden obyčajný, biely štvorec papiera. Volala sa Skladačka.
Cítila sa tak trochu smutne. Bola plochá. Úplne plochá. Zatiaľ čo macko v kúte mal guľaté bruško, autíčko malo oblé kolesá a kocky stáli hrdo jedna na druhej, ona bola len… papier.
„Ach,“ povzdychla si Skladačka takmer nečujne. „Keby som tak mohla stáť! Alebo sa kotúľať. Alebo mať aspoň nejaký pekný tvar.“ Pozerala na hračky okolo seba a pripadala si nudná a bezvýznamná.
Jedného popoludnia, keď slnko kreslilo po izbe dlhé zlaté pásy, sa stalo niečo zvláštne. Na jej bielom povrchu sa zrazu objavili tenučké, sotva viditeľné čiary. Neboli nakreslené ceruzkou. Skôr to vyzeralo, akoby jej ich niekto pošepkal priamo na telo. Jedna čiara viedla z jedného rohu do druhého. Ďalšie vytvárali akúsi tajomnú mapu.
Skladačka bola zmätená. „Čo to je? Návod? Alebo nejaká hádanka?“ zvedavo si obzerala nové značky.
Vtom sa nad ňou zjavili Obrovské, Teplé Ruky. Patrili dievčatku menom Emka, ktorá si sadla za stôl. Jemne ju chytila do prstov. Skladačka sa trochu zľakla. Čo sa bude diať? Zdvihla ju do vzduchu a ona sa zrazu pozerala na celú izbu z výšky. Bolo to vzrušujúce!
„Tak, papierik, ukáž, čo v tebe je,“ zašepkala Emka a položila ju naspäť na hladkú dosku.
Jej prsty sa dotkli jedného rohu a pomaly ju začali ohýbať k protiľahlému rohu, presne po tej tajomnej čiare. Skladačka zadržala dych. Cítila zvláštny tlak, ale nebolelo to. Skôr to bolo... nové. Keď sa rohy presne stretli, Emkina ruka prešla po ohybe a poriadne ho uhladila.
Bum!
Skladačka zrazu nebola štvorec. Zmizla. Namiesto nej tu bol dokonalý trojuholník. Teda, vlastne dva trojuholníky spojené v jeden veľký.
„Jéj!“ vyhŕklo z nej prekvapene. Pozrela sa na svoje nové špicaté rohy. Už nebola taká obyčajná. Bola ostrá a elegantná.
Emkine ruky ju však nenechali dlho oddychovať. Znovu ju zdvihli, pootočili a jeden zo spodných rohov trojuholníka začali ohýbať nahor, k tomu najvyššiemu. Opäť nasledovalo presné priloženie a starostlivé uhladenie. Z veľkého trojuholníka sa odrazu stal menší štvorec, postavený na špičke, a nad ním trčal ešte malý trojuholníček.
„Toto je hotová geometria!“ pomyslela si Skladačka nadšene. Každý ohyb bol ako malý zázrak. Chápala, že tie neviditeľné čiary boli plán. A že presnosť je veľmi dôležitá. Keby Ruky nepriložili rohy presne k sebe, všetko by bolo krivé a nepodarené.
Nasledovalo ďalšie a ďalšie skladanie. Z trojuholníkov vznikali menšie štvorce, z nich zase iné, podlhovasté tvary. Skladačka sa prestala báť. Teraz bola plná zvedavosti. Čím sa stane? Bude z nej domček? Alebo možno raketa?
Emka pracovala sústredene. Ohýbala, uhládzala, otvárala a zase zatvárala poskladané časti. Skladačka cítila, ako sa jej telo mení. Ako jej rastie dlhý, tenký krk. Ako sa jej na konci formuje malá hlavička so zobáčikom. Ako sa jej po bokoch dvíhajú elegantné krídla.
Už nebola plochá. Vôbec nie. Bola trojrozmerná. Mala tvar. A bola... krásna.
Keď Emka urobila posledný záhyb, s úsmevom ju postavila na stôl. Skladačka sa zatriasla a po prvýkrát v živote stála sama, bez akejkoľvek opory. Bola pevná a hrdá. Opatrne sa pootočila a uvidela svoj odraz na lesklom boku červeného autíčka.
Namiesto obyčajného štvorca papiera tam stála nádherná, biela labuť. Mala dlhý, ladne ohnutý krk a krídla pripravené vzlietnuť.
Skladačka, teraz už Labuť, pocítila obrovskú radosť. Pochopila. Jej plochosť nebola slabosť. Bola to príležitosť! Bol to nekonečný potenciál pre zmenu. Z niečoho tak jednoduchého, ako je kus papiera, mohlo vďaka trpezlivosti, presnosti a dobrému plánu vzniknúť niečo úžasné.
A tak papierová labuť stála hrdo na písacom stole, najkrajšia zo všetkých hračiek. Sledovala svet za oknom a potichu ďakovala šikovným rukám a tajomným čiaram, ktoré jej ukázali cestu.
A ktovie? Možno aj na vás čaká niekde kúsok papiera, ktorý sa túži premeniť na niečo nečakané a krásne. Skúsite mu pomôcť?