Slniečko hrialo ako teplá perina a piesok pod bosými nohami šteklil tak príjemne, že sa Eliške a Jakubovi chcelo smiať. Práve dokončili svoje majstrovské dielo. Uprostred pláže stál ten najkrajší hrad z piesku, aký kedy svet videl. Mal vysoké veže ozdobené bielymi mušličkami a okolo neho viedla hlboká priekopa.
„Ten je dokonalý!“ vydýchla Eliška a odhrnula si z tváre neposlušný prameň vlasov. „Nikto nemá taký parádny hrad.“
Jakub hrdo prikývol. „Ani vlny sa ho nedotknú. Postavili sme ho pekne ďaleko.“
Slnko však pálilo a smäd sa hlásil o slovo. „Poďme si pre malinovku k mame,“ navrhol Jakub. „Hrad tu na nás počká.“
Nechali svoj pieskový poklad strážiť malým krabom, ktorí sa vyhrievali neďaleko, a rozbehli sa k deke, kde na nich mávala mamina. Chladená malinovka bola presne to, čo potrebovali. Bublinky veselo tancovali na jazyku a sladká chuť im dodala novú energiu. Keď sa po chvíli vrátili na miesto, kde stál ich hrad, neverili vlastným očiam.
Hrad bol preč. Zmizol!
Na jeho mieste sa teraz leskla mokrá škvrna a voda z mora bola oveľa bližšie, ako si pamätali. Jemné vlnky sa dotýkali miesta, kde pred chvíľou stála najvyššia veža.
„Kde je náš hrad?“ spýtala sa Eliška so slzami na krajíčku. „More nám ho zjedlo!“
Jakub sa zamračil a založil si ruky v bok. „Ale prečo? Veď sme ho postavili tak ďaleko! A more bolo pokojné. Žiadne veľké vlny!“ Začal premýšľať nahlas. „Možno... možno priplávala obrovská veľryba, vyskočila a všetku vodu vyšplechla na breh!“
Sadli si na suchý piesok a pozorne sledovali hladinu. Čakali, či sa neobjaví chrbát nejakej veľryby. Ale nič. More bolo tiché a pokojné, no voda akoby sa k nim pomaličky, celkom nenápadne, plazila stále bližšie a bližšie.
„To nebude veľryba,“ zašepkala Eliška po chvíli. „Pozri, voda stúpa pomaly. Ako keď napúšťaš vaňu.“ Zdvihla dlhú tmavú riasu vyplavenú na brehu. „Dajme ju presne sem, na okraj vody. Uvidíme, či sa pohne.“
Bol to skvelý nápad. Položili riasu ako dlhú čiaru a čakali. Netrvalo dlho a malé vlnky sa začali prelievať cez ňu. Voda skutočne stúpala! Ale prečo? Záhada bola ešte väčšia.
Zrazu sa vedľa nich ozvalo jemné zaklepotanie. Bol to malý krab s veľkými očami na stopkách. Vyzeral veľmi múdro. Prešiel bokom k mokrému miestu, kde stál ich hrad, a klepetkami si zvedavo poťukal po piesku.
„Hľadáte svoj domček z piesku?“ spýtal sa tenkým hláskom.
Deti prekvapene prikývli. „More nám ho vzalo,“ posťažoval sa Jakub. „A nevieme prečo.“
Krab sa zasmial, až mu klepetká zatriaslo. „Ale More sa len hralo! Každý deň tancuje so svojím najlepším kamarátom.“
„Tancuje? S kým?“ nechápala Eliška.
Krab zdvihol jedno klepeto a ukázal vysoko na oblohu. „S ním. S tým veľkým strieborným tanečníkom. Cez deň ho často nevidno, ale v noci žiari ako lampáš.“
Deti pozreli na dennú oblohu. Bola jasná, modrá, len kde-tu plával biely obláčik. Po žiadnom tanečníkovi ani stopy.
„Musíte si počkať na večer,“ povedal krab tajomne. „Potom pochopíte ten tanec. Volá sa príliv.“ A s ďalším veselým zaklepotaním odcupital bokom a schoval sa pod kameň.
Eliška a Jakub ostali zmätení, ale zároveň veľmi zvedaví. Príliv? Tanec? Strieborný kamarát? Rozhodli sa, že počkajú do večera a prídu tej záhade na koreň. Zatiaľ zbierali mušle a kamienky a v hlave si opakovali nové, zvláštne slovo: príliv.
Keď sa slnko pomaly skláňalo k obzoru a maľovalo oblohu oranžovými a ružovými farbami, vrátili sa na pláž. Voda bola teraz najvyššie, kam až za celý deň vystúpila. Zalievala takmer polovicu pláže. A potom, keď sa úplne zotmelo, sa to stalo. Na tmavej oblohe sa objavil obrovský, guľatý a strieborný Mesiac. Zalial celú krajinu jemným, magickým svetlom.
„Aha!“ vyhŕkla Eliška. „To je ten strieborný tanečník!“
Vyzeralo to, akoby sa Mesiac usmieval priamo na nich. A v jeho svetle sa hladina mora trblietala tisíckami malých iskričiek.
Sadli si na suchú časť pláže a len tak sa dívali. Na Mesiac a na More. Všimli si niečo zvláštne. Voda akoby sa pomaly sťahovala naspäť. Čiara, ktorú ráno označili riasou, bola už dávno pod vodou, ale teraz sa piesok začal znova objavovať.
„Pozri, Jakub! Voda klesá!“
Jakub sledoval okraj vĺn. „Je to pravda! Akoby sa More lúčilo s Mesiacom a vracalo sa spať.“
Spomenuli si na slová malého kraba. Tanec. Napadlo im, ako to asi funguje.
„Čo ak... čo ak má Mesiac nejakú tajnú silu?“ premýšľala nahlas Eliška. „Takú neviditeľnú, ťahaciu silu. A keď je blízko nad Morom, tak ho jemne potiahne k sebe, lebo sa s ním chce hrať. A voda vtedy vystúpi hore. To je ten príliv!“
„A keď sa potom Mesiac pohne ďalej po oblohe,“ pridal sa Jakub nadšene, „tá ťahacia sila zoslabne a More sa vráti naspäť na svoje miesto. Tomu by sme mohli hovoriť... odliv!“ Vymyslel nové slovo a bol naň veľmi pyšný.
Zdalo sa im to úplne logické. Žiadna zlá veľryba, žiadna náhoda. Len veľké kamarátstvo medzi Mesiacom a Morom, ktorí spolu každý deň tancujú svoj tichý a pomalý tanec. Príťažlivá sila Mesiac a ako odpoveď príliv a odliv Mora.
Na druhý deň ráno ich prebudilo slniečko a veselý škrek čajok. Hneď bežali na pláž. More bolo ďaleko, ďaleko. Odliv bol v plnom prúde. Pláž bola široká a lákala na stavanie.
„Dnes postavíme hrad, ktorý nám More nevezme!“ vyhlásil Jakub odhodlane.
„Už vieme, ako na to,“ usmiala sa Eliška. Našla na piesku najvyššiu čiaru zo zaschnutých rias a naplaveného dreva, ktorú tam zanechal včerajší príliv. „Toto je tanečný parket Mora. Až sem sa voda dostane, keď ju Mesiac zavolá tancovať. Takže náš hrad musíme postaviť až za touto čiarou!“
Pustili sa do práce. Tentoraz postavili hrad ešte väčší a pevnejší. S priekopou, padacím mostom z drievka a vlajkou z pierka, ktorú našli v piesku. Stál bezpečne na suchu, ďaleko od miesta, kam sa podvečer mala vrátiť voda.
Keď sa večer opäť objavil Mesiac na oblohe, sedeli vedľa svojho hradu a sledovali divadlo. More pomaly stúpalo, vlna za vlnou sa blížila, až kým sa voda nezastavila presne na starej čiare z rias. Ich hrad stál nedotknutý, bezpečne vo výške.
Eliška a Jakub zamávali Mesiacu. „Už rozumieme vašej hre!“ zakričali do šumu vĺn. „Je to ten najkrajší tanec na svete!“
Mesiac na oblohe akoby zažmurkal jednou hviezdou a More im na pozdrav zašumelo svoju tichú pieseň. Záhada bola vyriešená. A čo vy, deti? Keď budete najbližšie pri mori, všimnete si aj vy túto čiaru z rias? Skúste si z kamienkov označiť, kam až voda dosiahne. Uvidíte, ako verne More nasleduje svojho nebeského kamaráta.