„Au! To pichá!“ zvolal kamzík Karol a vyskočil do vzduchu, akoby pod ním vybuchla malá sopka. Pošúchal si zadnú časť kožúška a vyčítavo sa pozrel na kameň, na ktorý si chcel práve sadnúť.
„Samozrejme, že to pichá,“ zasmial sa svišť Samo, ktorý práve vyliezol zo svojej nory pod veľkým balvanom. „Sme predsa na Ostrom štíte. Tu je všetko špicaté. Skaly, kamene, dokonca aj moje raňajky boli dnes nejaké tvrdé.“
Karol a Samo boli najlepší kamaráti. Bývali v najvyššej časti hôr, kde sa skalné špice dotýkali oblohy ako obrovské kamenné zuby. Bolo to krásne miesto na skákanie, ale veľmi nepohodlné na ležanie.
Karol si vzdychol a pozrel sa do diaľky. Na druhej strane údolia, ďaleko za riekou, sa v rannom slnku leskli iné kopce. Vyzerali úplne inak. Neboli sivé a zubaté ako píla. Boli zelené, oblé a vyzerali mäkko ako obrovské machové vankúše.
„Pozri sa tam, Samo,“ ukázal Karol kopýtkom. „Vidíš tie Staré vŕšky? Prečo nie sú také pichľavé ako náš domov? Myslíš, že ich niekto v noci obrúsil obrovským pilníkom?“
Samo si napravil fúzy a zamyslene prižmúril oči. „To je výborná otázka! Čo keby sme to išli zistiť? Možno tam majú tajný recept na mäkké kamene.“
A tak sa dvaja kamaráti vydali na veľkú výpravu. Cesta dole z Ostrého štítu bola náročná. Museli preskakovať, šmýkať sa a dávať pozor na uvoľnené kamienky. Keď však prešli cez údolie a začali stúpať na Staré vŕšky, všetko sa zmenilo.
Pôda pod nohami bola mäkšia. Namiesto ostrých skál všade rástla tráva. A keď sa konečne dostali na vrchol, Karol od úžasu otvoril ústa. Vrchol nebol špicatý. Bol to široký, oblý kopec, kde sa dalo bežať opreteky bez toho, aby človek – alebo kamzík – zakopol.
„Vitajte, mládenci!“ ozval sa hlboký, priateľský hlas.
Spoza veľkého, hladkého balvana sa vynoril medveď Maxim. Bol to najstarší a najmúdrejší obyvateľ Starých vŕškov. Práve si vyhrieval kožuch na slnku.
„Dobrý deň, ujo Maxim!“ pozdravili zborovo Karol so Samom. „Prišli sme na prieskum. Chceli sme vedieť, prečo sú naše hory doma také špicaté a vaše také... no, také guľaté,“ vyhŕkol zvedavo Samo.
Maxim sa dobrosrdečne zasmial, až sa mu zatriaslo brucho. „Sadnite si, chlapci. Tu sa nemusíte báť, nič vás nepichne.“
Keď sa kamaráti pohodlne usadili do mäkkej trávy, medveď začal rozprávať. „Viete, hory sú ako my, zvieratká. Aj ony majú svoj vek. Váš domov, Ostrý štít, to sú ešte len horské bábätká. Teda, bábätká, ktoré majú milióny rokov, ale pre planétu Zem sú to mladíci.“
Karol neveriacky pokrútil hlavou. „Mladíci? Ale veď sú obrovskí!“
„Sú mladí, a preto sú takí divokí, vysokí a majú ostré hrany,“ vysvetľoval Maxim a zobral do laby malý, ostrý kamienok, ktorý mu Karol priniesol z domu. „Keď sa hora narodí – čo znamená, že ju obrovská sila zeme vytlačí hore – je celá polámaná a špicatá. Ale potom prídu traja veľkí sochári.“
„Sochári?“ čudoval sa Samo. „Kto sú to? Obri s kladivami?“
„Kdeže,“ usmial sa medveď. „Sú to Vietor, Voda a Ľad. Skúste si predstaviť, že by ste tento ostrý kamienok šúchali každý deň po drsnom betóne. Čo by sa stalo?“
Deti, čo myslíte, čo sa stane s kriedou, keď ňou dlho kreslíte na chodník? Zostane špicatá?
„Zoderie sa!“ vykríkol Karol. „Bude menší a guľatejší.“
„Presne tak!“ prikývol Maxim. „A presne to sa deje s horami. Len to trvá veľmi, veľmi dlho. Dážď na ne padá a pomaly, kvapku po kvapke, vymýva drobné zrniečka. Vietor do nich fúka a nesie so sebou prach, ktorý skaly obrusuje ako ten najjemnejší brúsny papier. A v zime? V zime voda zatečie do prasklín, zamrzne na ľad, roztiahne sa a – puk! Odštiepi kúsok skaly.“
Samo sa poškrabal za uchom. „Takže... Staré vŕšky sú oblé preto, lebo už sú tu strašne dlho a dážď s vetrom ich za ten čas obrúsili?“
„Presne tak, bystrý svišť,“ pochválil ho medveď. „Moje hory boli kedysi možno rovnako vysoké a špicaté ako tie vaše. Ale milióny rokov dažďa, vetra a snehu im obrúsili ostré rohy, znížili ich a zaoblili. Sme nižší, ale pohodlnejší.“
Karol sa zamyslel, ale stále sa mu to zdalo neuveriteľné. Voda predsa nemôže zničiť tvrdý kameň, nie?
Maxim videl, že Karol váha. „Neveríte? Urobíme si malý vedecký pokus. Máte so sebou niečo na jedenie?“
Samo pohotovo vytiahol z batôžka krabičku s kockami cukru, ktoré nosil pre prípad núdze (alebo náhlej chuti na sladké).
„Výborne,“ povedal Maxim. „Samo, polož jednu kocku cukru na tento hladký kameň. Vidíš, aké má ostré hrany? Je to presne ako Ostrý štít v malom.“
Samo položil kocku. Mala osem ostrých rožkov a dvanásť rovných hrán.
„Teraz budeme simulovať dážď,“ povedal medveď a podal Karolovi svoju fľašu s vodou. „Karol, ale nelej prúdom! Vodu si naber len na konček prsta a nechaj kvapkať na kocku. Pomaly.“
Karol namočil prst a nechal kvapku padnúť na vrchol kocky cukru. Kvap. Potom druhú. Kvap. A tretiu.
Deti, ak máte doma kocku cukru a rodičov po ruke, môžete si to vyskúšať tiež. Čo urobí voda s cukrom?
Samo a Karol pozorne sledovali. Tam, kde dopadla voda, sa cukor začal roztápať. Ostré hrany na vrchu kocky sa začali zaobľovať. Voda stekala po bokoch a brala so sebou drobné kryštáliky cukru. Po chvíli kvapkania už kocka nevyzerala ako kocka. Vyzerala ako malý, biely, oblý kopček.
„Jéj!“ zvolal Samo. „Ona sa zmenšila! A už nemá žiadne špice!“
„A to bola len obyčajná voda a trvalo to minútu,“ povedal významne Maxim. „Kameň je oveľa tvrdší ako cukor, takže to trvá milióny rokov. Ale princíp je rovnaký. Erózia – to je to cudzie slovo pre prácu vetra a vody – pomaly mení tvar celej krajiny.“
Karol sa pozrel na roztopenú kocku cukru a potom na obzor, na svoje domovské štíty. Zrazu ich videl inak. Už to neboli len nehybné skaly. Boli to hory, ktoré sa pomaličky, neviditeľne menili.
„Takže jedného dňa,“ zamyslel sa Karol, „bude aj Ostrý štít taký oblý ako Staré vŕšky?“
„Možno,“ prikývol Maxim. „Ale to bude trvať ešte veľmi veľa narodenín. Tak veľa, že to ani nevieme spočítať. Zatiaľ si môžete užívať to, že ste mladí a špicatí. Je to skvelé na lezenie!“
„A Staré vŕšky sú skvelé na gúľanie sudov!“ vykríkol radostne Samo.
Okamžite si ľahol na bok a pustil sa dolu miernym, trávnatým svahom. „Pozór, padá svišťová lavína!“
Karol neváhal, zložil si kopýtka a pridal sa k nemu. Gúľali sa dolu mäkkým svahom, smiali sa a užívali si hladký povrch starých hôr. Keď sa dole zastavili, trochu sa im točila hlava, ale boli spokojní.
„Pán Maxim mal pravdu,“ fučal Karol, keď sa snažil postaviť. „Staré hory sú super. Ale už sa teším domov na moje bralá. Aspoň sa mám o čo zachytiť, keď leziem hore.“
Večer, keď sa vrátili domov, sadli si na svoj obľúbený (a trochu pichľavý) výčnelok. Slnko zapadalo a farbilo mladé, ostré štíty do ružova.
„Samo,“ povedal Karol, „dnes sme sa naučili dôležitú vec. Vieš akú?“
Samo dojedal zvyšok cukrovej kocky, ktorá prežila experiment. „Že cukor sa vo vode topí?“
„Aj to,“ zasmial sa Karol. „Ale hlavne to, že aj keď sa nám zdá, že kamene sú navždy rovnaké, príroda na nich stále pracuje. Je ako ten najtrpezlivejší umelec na svete. Pomaly, pomaličky ich mení.“
„A to je dobre,“ dodal Samo a oprel sa o kamaráta. „Lebo keby bolo všetko rovnaké, bola by to nuda. Takto máme aj ihrisko na lezenie u nás, aj mäkkú lúku na gúľanie u Maxima.“
A zatiaľ čo zaspávali, vietor jemne hvízdal okolo ostrých skál. Fííí, fííí. Možno práve v tej chvíli odniesol jedno maliličké zrniečko prachu a urobil horu o kúsok, kúsoček oblejšou. Ale to nevadilo. Hory mali času dosť.
Dobrú noc, mladé štíty. Dobrú noc, staré vŕšky.
Malý tip pre zvedavých objaviteľov: Keď pôjdete najbližšie na prechádzku k potoku alebo rieke, skúste nájsť kamene priamo vo vode. Sú ostré alebo hladké a oblé? Prečo si myslíte, že vyzerajú práve takto? (Pomôcka: Voda v potoku sa s nimi hrá už veľmi dlho!)