Bol horúci letný deň. Slnko svietilo tak silno, že sa vzduch nad rozpálenými koľajnicami vlnil ako priehľadná stužka. Malý modrý vláčik Fučko sa s veľkým fúkaním a pískaním vracal do depa. Nebol však veselý. Práve naopak, bol nahnevaný a celú cestu si hundral popod svoj lesklý červený komín.
„Tadam-tadam! Tadam-tadam! To je strašné hrkotanie!“ sťažoval sa, keď konečne zastavil vedľa starej, múdrej lokomotívy Berty. Berta si pokojne oddychovala v tieni veľkej strechy a jej obrovské kolesá sa spokojne leskli.
„Čo ťa tak rozladilo, Fučko?“ spýtala sa láskavým, hlbokým hlasom, ktorý znel ako zvonenie starého zvona.
„Ale, teta Berta, tie koľajnice! Prečo nie sú spojené do jedného dlhého kusa? Vždy, keď prejdem cez tú škáru medzi nimi, tak to urobí Tadam! A dnes, keď je tak teplo, to hrkoce ešte viac. Keby boli hladké a spojené, moja cesta by bola tichá a plynulá ako kĺzanie po masle!“ rozhorčoval sa Fučko a netrpezlivo poklepkával jedným kolesom o zem.
Berta sa usmiala. „Vidím, že si dobrý pozorovateľ. A všimol si si ešte niečo? Kedy to hrkotanie takmer vôbec nepočuť?“
Fučko sa zamyslel. Zvraštil svoje malé okrúhle svetlá a spomínal. „No... keď je zima. Áno! V zime, keď padá sneh, idem skoro úplne potichu. Tie medzery sú akoby menšie.“
„Presne tak!“ prikývla Berta. „A vieš prečo je to tak? Poď, ukážem ti niečo.“
Fučko zvedavo zafučal a nasledoval Bertu k malému odstavnému miestu, kde ležali na slnku rôzne kovové súčiastky. Berta ukázala na dlhú oceľovú tyč.
„Predstav si, Fučko, že veci, najmä tie z kovu, sa správajú trošku ako živé bytosti. Keď im je zima, stiahnu sa. A keď im je teplo, rady sa natiahnu a zväčšia sa.“
„Zväčšia?“ čudoval sa Fučko. „Ako to? Veď tyč nevyzerá, že by rástla.“
„Nerastie tak, aby si to videl voľným okom,“ vysvetľovala Berta trpezlivo. „Ale keď na ňu celý deň svieti horúce slnko, pomaličky, o malinký kúsok sa natiahne. Tomuto javu hovoríme tepelná rozťažnosť. Zopakuj si to so mnou: te-pel-ná roz-ťaž-nosť.“
Fučko si to potichu zamrmlal: „Tepelná rozťažnosť.“ Znelo to veľmi múdro.
„A teraz si predstav,“ pokračovala Berta, „že naše koľajnice sú ako táto tyč, len oveľa, oveľa dlhšie. Celý deň do nich páli slnko. Čo sa s nimi teda stane?“
„Natiahnu sa!“ vyhŕkol Fučko, ktorý už začínal chápať.
„Výborne! A teraz prichádza tá najdôležitejšia otázka. Čo myslíš, čo by sa stalo, keby medzi nimi neboli tie malé medzery, ktoré ťa tak hnevajú, a ony by sa chceli natiahnuť?“
Fučko sa hlboko zamyslel. Predstavil si dve dlhé koľajnice, ako sa v teple naťahujú jedna oproti druhej. Nemali by kam uhnúť. „Asi... by do seba narazili?“ spýtal sa neisto.
„Presne! A keďže sú veľmi silné, jedna by tlačila na druhú takou obrovskou silou, až by sa pokrivili a vybočili. Vyzerali by ako vlnovka alebo pokrčený papier. A po takej krivoľakej trati by žiadny vlak bezpečne neprešiel. Bola by to veľká nehoda.“
Fučkovi prebehli po jeho kovovom chrbte zimomriavky, hoci bolo vonku horúco. Zrazu pochopil. Tie malé, otravné medzery neboli chyba. Boli to múdre, bezpečnostné priestory!
„Takže... tie medzery sú tam naschvál?“ zašepkal s úžasom. „Aby sa mali koľajnice v lete kam natiahnuť?“
„Presne tak,“ usmiala sa Berta. „A v zime, keď je chladno, sa zase trošku stiahnu, preto sú medzery väčšie a tvoja jazda je tichšia. Stavitelia tratí to museli presne vypočítať. Museli vedieť, ako veľmi sa kov v teple roztiahne, aby nechali presne takú veľkú medzeru, aká je potrebná.“
Fučko pozrel na koľajnice úplne inými očami. Už to neboli len kusy kovu s otravnými škárami. Bola to premyslená skladačka, ktorá chránila jeho aj všetkých jeho kamarátov.
„Chceš vidieť malý pokus?“ spýtala sa Berta. „Popros svojho rušňovodiča, aby ti ukázal, čo sa stane, keď sa snaží otvoriť pevne zatvorený zavárací pohár s kovovým viečkom. S pomocou rodičov si to môžu vyskúšať aj deti. Keď to nejde, stačí viečko na chvíľu ponoriť do teplej vody. Kov sa teplom trošku roztiahne a viečko sa zrazu dá otvoriť oveľa ľahšie!“
Fučko bol nadšený. Všetko do seba zapadalo. Pochopil, že aj zdanlivo nepríjemné veci majú svoj dôležitý význam.
Na druhý deň ráno, keď sa Fučko opäť vydal na cestu, slnko znovu veselo svietilo. Keď prešiel cez prvú medzeru medzi koľajnicami, ozvalo sa známe: „Tadam!“
Ale tentoraz sa Fučko nehneval. Namiesto toho veselo zapískal. To nebolo hrkotanie. To bol pozdrav od múdrych koľajníc.
„Tadam!“ ozvalo sa znova. „Ďakujem, že na mňa dávate pozor!“ odpovedal im Fučko v duchu a veselo sa rútil krajinou.
Odvtedy už Fučko nikdy nehundral na hrkotanie. Vždy, keď počul zvuk „tadam-tadam“, predstavil si, ako sa koľajnice na slnku spokojne naťahujú, a usmial sa. Vedel, že je to zvuk bezpečia a múdreho vynálezu.
A čo myslíte, deti? Všimnete si aj vy pri najbližšej ceste vlakom, ako vám koľajnice múdro a veselo spievajú svoju hrkotavú pesničku?