„Fúúú!“ vydýchol Filip a sledoval, ako sa z plastového krúžku odlepila veľká, ligotavá bublina. Vznášala sa nad trávnikom, meniaca farby od ružovej po tyrkysovú, až kým jemne nepraskla o steblo trávy.
„Mám ju!“ vykríkla jeho sestra Lenka a pokúsila sa chytiť ďalšiu, no tá jej na prste zanechala len mokrý fľak.
Bolo krásne slnečné popoludnie a súrodenci Filip a Lenka trávili čas na záhrade s tou najlepšou zábavou – bublifukom. Všetko bolo perfektné, až na jednu vec, ktorá Filipovi vŕtala v hlave. Zamračene sa pozrel na svoju paličku od bublifuku. Bola zakončená obyčajným kruhom.
„Lenka? Rozmýšľam nad niečím,“ povedal Filip a utrel si mydlovú vodu z brady. „Všetky bubliny sú guľaté. Úplne všetky. Myslíš, že je to preto, lebo fúkame cez krúžok?“
Lenka sa zamyslela a pozrela na svoju paličku. „Asi áno. Keby sme fúkali cez štvorec, možno by bola bublina hranatá. Ako krabica!“
„Presne to si myslím!“ zvolal Filip. „Musíme to vyskúšať. To by bol objav! Hranatá bublina! Predstav si, ako by sa ukladali na seba ako kocky.“
Deti sa rozbehli do garáže, kde pracoval ich strýko Viktor. Strýko Viktor bol vynálezca a vždy mal po ruke drôtiky, kliešte a trpezlivosť na detské otázky.
„Strýko Viktor!“ vleteli dnu. „Potrebujeme vyrobiť hranatý bublifuk!“
Strýko si posunul okuliare na nose a usmial sa. „Hranatý bublifuk? Chcete robiť kockaté bubliny?“
„Áno! Guľaté sú už nudné,“ vysvetlil Filip.
„Nuž, to znie ako výborný experiment,“ prikývol strýko. „Ale musíme dávať pozor na ostré konce drôtu. S tým vám pomôžem, aby ste sa nepoškriabali.“
Strýko Viktor vzal kliešte a kúsok mäkkého drôtu. Šikovne ho ohol do tvaru perfektného štvorca. Potom z ďalšieho kúska urobil trojuholník a pre istotu ešte aj hviezdu.
„Tak,“ podal im nové nástroje. „Tu máte štvorec, trojuholník a hviezdu. Poďme zistiť, čo sa stane.“
Deti vybehli späť na trávnik. Filip namočil štvorcový drôtik do mydlovej vody. Opatrne ho vytiahol. Mydlová blana bola natiahnutá presne v tvare štvorca.
„Aha! Vidíš?“ pošepkal víťazoslávne. „Teraz to príde.“
Nadýchol sa a fúkol. Blana sa vydula, natiahla a potom sa odlepila od drôtu. Vzduchom letela... perfektná, lesklá guľa.
Filipovi padla sánka. „To nie je fér! Podvádza to!“
Lenka skúsila trojuholník. Namočila, fúkla a... opäť guľa.
Skúsili hviezdu. Výsledok bol rovnaký. Nech bol tvar drôtu akýkoľvek, len čo sa bublina oslobodila a letela vzduchom, vždy sa okamžite zmenila na guľu.
„Prečo to robia?“ spýtal sa sklamane Filip, keď si sadol do trávy. „Prečo nechcú byť kocky?“
Strýko Viktor si k nim prisadol a vzal do ruky bublifuk. „To nie je podvod, Filip. To je príroda. A príroda je veľmi, veľmi šetrná a lenivá.“
„Lenivá?“ zasmiala sa Lenka. „Bubliny sú lenivé?“
„V dobrom zmysle,“ žmurkol strýko. „Predstavte si, že ste vonku v zime a je vám strašná zima. Čo urobíte, aby ste sa zahriali?“
„Schúlim sa do klbka!“ povedala Lenka a hneď to aj predviedla. Dala si kolená pod bradu a objala sa rukami.
„Presne tak,“ povedal strýko. „Snažíš sa byť čo najmenšia, aby z teba teplo neunikalo. Mydlová bublina robí niečo podobné. Tá tenká vrstva vody a mydla, z ktorej je bublina vyrobená, sa správa ako elastická guma. Chce sa scvrknúť najviac, ako sa len dá. Chce mať čo najmenší povrch.“
Filip sa zamyslel. „Takže tá mydlová koža chce byť čo najmenšia?“
„Správne. A teraz hádanka pre malých matematikov,“ pokračoval strýko a nakreslil prstom do hliny štvorec a kruh. „Predstavte si, že máte vnútri nejaké množstvo vzduchu. Ten vzduch tlačí von a chce veľa miesta. Ale mydlová blana ho chce zabaliť do čo najmenšieho obalu. Ktorý tvar má pri rovnakom objeme vzduchu najmenší povrch – najmenší obal?“
Deti mlčali. Bolo to ťažké na predstavivosť.
„Skúsme to inak,“ povedal strýko. „Keby bola bublina kocka, mala by rohy a hrany. Tie rohy trčia ďaleko od stredu. Mydlová blana by sa musela v rohoch veľmi naťahovať. A ona sa nechce naťahovať. Chce byť hladká a napnutá rovnomerne všade.“
„Takže guľa nemá rohy,“ pochopil Filip.
„Presne!“ zvolal strýko Viktor. „Guľa je jediný tvar, ktorý nemá žiadne rohy ani hrany. Je to ten najúspornejší tvar na svete. Na to, aby bublina udržala vzduch vnútri, spotrebuje najmenej mydlovej blany práve vtedy, ak je guľatá. Voláme to minimalizácia povrchovej energie. Bublina sa snaží minúť čo najmenej sily na to, aby držala pokope.“
„Takže ona sa tak rýchlo opraví?“ spýtala sa Lenka.
„Áno. Hneď ako vyletí z tvojho hranatého drôtika, tá neviditeľná sila – hovoríme jej povrchové napätie – okamžite stiahne všetky rohy a hrbolčeky a bum! Je z nej guľa. Lebo to je pre ňu najpohodlnejšie.“
Filip sa znova pozrel na letiace bubliny. Už ich nevidel ako nepodarené kocky, ale ako malé zázraky prírody, ktoré sa snažia byť dokonalé.
„Máme ešte trochu času,“ povedal strýko Viktor. „Chcete vidieť, ako by sme mohli tú 'lenivosť' bubliny oklamať, aspoň kým je na drôte?“
„Áno!“ zvolali obaja.
„Poďme do kuchyne, ale opatrne, aby sme sa na mydlovej vode nešmykli. Bezpečnosť na prvom mieste!“ upozornil strýko.
V kuchyni strýko vybral z poličky dve rovné slamky a kúsok nite. Prevliekol niť cez slamky a zviazal jej konce, takže vznikol voľný obdĺžnik, ktorý držal za slamky.
„Teraz to namočíme do veľkej misy s bublifukom,“ povedal a ponoril celý nástroj. Keď ho vytiahol, medzi slamkami a niťami bola natiahnutá mydlová blana.
„Vidíte? Teraz je blana rovná,“ ukázal im. „Ale sledujte, čo sa stane, keď na ňu položím slučku z nitky.“
Strýko opatrne položil na mydlovú blanu malý krúžok z jemnej nite. Krúžok tam len tak ležal, pokrútený a nepravidelný.
„A teraz... prepichnem blanu vnútri tej malej slučky,“ povedal tajomne strýko a vzal suchú špáradlo.
Puk!
Len čo sa vnútro slučky prasklo, nitka sa okamžite roztiahla do dokonalého kruhu. Vyzeralo to ako kúzlo. V strede mydlovej blany bola zrazu diera v tvare perfektného kruhu.
„Wow!“ vydýchla Lenka. „Prečo sa to stalo?“
„Lebo mydlová blana okolo tej diery sa chcela zasa scvrknúť!“ vysvetľoval Filip, ktorému to už pálilo. „Ťahala nitku rovnako silno do všetkých strán, aby bola blana čo najmenšia. A keď ťaháš rovnako do všetkých strán, vznikne kruh!“
„Výborne, Filip!“ pochválil ho strýko. „Mydlová blana sa snažila zmenšiť svoj povrch. Tým, že roztiahla dieru do kruhu, zmenšila plochu mydla na minimum. Fyzika funguje!“
Deti strávili zvyšok popoludnia pozorovaním bublín. Všímali si, že keď sa dve bubliny spoja, stena medzi nimi je rovná. A keď sa spoja tri, stretnú sa v krásnych uhloch. Zistili, že aj keď bublina začne ako natrasená a šišatá, povrchové napätie ju bleskovo uprace do hladkej gule.
„Vieš čo, Lenka?“ povedal večer Filip, keď si umývali ruky (a samozrejme pri tom urobili zopár malých bubliniek). „Som rád, že sú bubliny guľaté.“
„Prečo?“ spýtala sa sestra.
„Lebo je to dôkaz, že príroda je celkom múdra. Nerobí zbytočnú prácu navyše. Možno by som si z bublín mal brať príklad, keď si budem upratovať izbu – urobiť to čo najefektívnejšie!“
Lenka sa zasmiala. „Tomu neverím. Ale aspoň už vieme, prečo si planéty, kvapky dažďa a bubliny vyberajú rovnaký tvar. Guľa je proste kráľovná tvarov.“
„Presne tak. Najmenší povrch, najväčšia zábava,“ uzavrel Filip a sfúkol poslednú mydlovú bublinu dňa, ktorá sa vzniesla k lampe, dokonale guľatá a ligotavá, až kým ticho nepraskla.