„Pozor, letí šiška!“ zakričala veverička Viki a hodila loptičku zo zmotaného machu priamo na bránku.
Zajko Chlpáčik sa rozbehol, aby strelu chytil. Odrazil sa silnými zadnými labkami, natiahol uši do výšky a...
Bác!
Namiesto lopty chytil kolenom tvrdý peň, ktorý stál vedľa ihriska. Chlpáčik dopadol do mäkkej trávy a chytil si nohu.
„Au! To ma teda riadne štlo,“ zasyčal a pošúchal si boľavé miesto.
Viki k nemu okamžite priskočila. „Si v poriadku, Chlpáčik? Tečie ti krv?“
Zajko opatrne odtiahol labku. Na kolene nebola žiadna rana, žiadne škrabance, ani kvapka krvi na kožúšku. Len to trochu bolelo, akoby ho niekto poštípal zvnútra.
„Nič tam nie je,“ vydýchol si Chlpáčik a skúsil pohnúť nohou. „Uf, funguje to. Ale bolí to, akoby ma tam niekto kopol.“
K ihrisku práve prichádzala pani učiteľka Sova s veľkými okuliarmi na nose. Videla celý pád a hneď vedela, čo treba robiť. Z príručnej tašky vytiahla vreckovku, do ktorej zabalila kúsok ľadu z termosky.
„Rýchlo, Chlpáčik, prilož si to na koleno,“ povedala pokojným hlasom. „Ale nikdy nie priamo ľad na kožu, vždy cez látku, aby ťa to nepopálilo chladom. Musíme schladiť tvoje cievky.“
Chlpáčik poslúchol. Chlad bol príjemný a bolesť sa začala pomaly tíšiť. Viki však bola zvedavá. Naklonila hlavu na bok a s chvostom v tvare otáznika sa spýtala: „Pani učiteľka, prečo to chladíme, keď tam nie je žiadna rana? Veď krv netečie.“
Pani učiteľka Sova sa usmiala a sadla si k nim na peň. „To, že krv nevidíš na tráve, Viki, ešte neznamená, že netečie. Predstavte si, že vaša koža je ako pevná stena domu. A pod ňou sú tisíce maličkých, tenučkých potrubí. Voláme ich cievy a vlásočnice. Prúdi v nich krv, ktorá roznáša kyslík a živiny po celom tele.“
Chlpáčik sa pozrel na svoje koleno. „Takže ja mám v nohe potrubie?“
„Presne tak,“ prikývla Sova. „Keď si narazil do pňa, tvoja koža – tá pevná stena – vydržala a nepraskla. Ale tie jemné rúrky pod ňou sa nárazom potrhali. Praskli. A čo sa stane, keď praskne trubka s vodou v stene?“
„Voda vytečie von!“ zvolala Viki, ktorá raz videla, ako bobrom praskla hrádza.
„Správne. Lenže tu nevyteká voda, ale trošku krvi. Vyleje sa do okolia, priamo pod kožu. Preto to chladíme. Chlad stiahne tie rúrky, aby sa rýchlejšie uzavreli a krvi vytieklo čo najmenej.“
Chlpáčik držal obklad a premýšľal. „Takže teraz mám pod kožou mláku?“
„Malú mláčku,“ opravila ho učiteľka. „A zajtra uvidíš, čo sa s ňou stane. Bude to ako malé kúzlo.“
Na druhý deň ráno pribehol Chlpáčik do lesnej škôlky a hneď hľadal Viki.
„Pozri! Pozri sa na to!“ ukazoval na svoje koleno.
Miesto, kde sa buchol, už nebolo len ružové. Bola tam veľká, tmavomodrá, až fialová škvrna. Vyzeralo to, akoby si na koleno vylial atrament.
„Pani učiteľka! Moja noha zmodrela!“ volal Chlpáčik, hoci sa necítil choro. „Pokazila sa tá krv?“
Pani učiteľka Sova sa zasmiala a vytiahla veľkú farebnú tabuľu s obrázkami.
„Kdeže, Chlpáčik. Práve naopak. Tvoje telo začalo veľké upratovanie. Tá krv, ktorá sa vyliala pod kožu, stratila kyslík. Kyslík robí krv jasne červenou. Keď ho stratí, stmavne a zmení sa na modrú alebo fialovú. Tomu hovoríme modrina.“
Viki si kľakla a zblízka si obzerala kamarátovo koleno. „Vyzerá to ako búrkový mrak.“
„Presne tak,“ súhlasila Sova. „Ale teraz prichádza tá najzaujímavejšia časť. Čo myslíte, deti, ostane tá krv pod kožou navždy?“
„Dúfam, že nie,“ zamračil sa Chlpáčik. „Nechcem mať modré koleno do konca života. Neladí mi to k chvostíku.“
„Neboj sa. Tvoje telo je ako veľmi múdra továreň,“ vysvetľovala Sova a ukázala na obrázok malých postavičiek s metlami. „Telo tam hneď poslalo špeciálne bunky – upratovačky. Ich úlohou je tú vyliatu krv rozobrať na maličké kúsky a odniesť preč. A viete, čo je na tom najlepšie? Pri tom upratovaní sa menia farby.“
„Ako keď miešam vodové farby?“ spýtala sa Viki.
„Veľmi podobne! Krv obsahuje červené farbivo. Keď ho upratovacia čata začne rozkladať, zmení sa najprv na zelenú farbu a potom na žltú. Je to dôkaz, že oprava prebieha úspešne.“
Chlpáčikovi sa to nezdalo. „Moje telo vie vyrobiť zelenú? Ako tráva?“
„Stavíme sa?“ mrkla na neho Viki. „Budeme tvoje koleno pozorovať každý deň.“
A tak sa začal veľký vedecký prieskum. Chlpáčik a Viki si vzali malý zošit a rozhodli sa, že si budú všetko zapisovať ako skutoční bádatelia.
Deň 3: Záhada zelenej machule
O dva dni neskôr sedeli na pníku. Chlpáčik si vyhrnul nohavicu. Modrá a fialová farba ustupovali. Na okrajoch modriny sa objavila zvláštna farba.
„Jéj! Vyzerá to ako starý mach!“ zvolala Viki a rýchlo kreslila do zošita zelenou pastelkou.
„Mala pravdu,“ čudoval sa Chlpáčik. „Naozaj som zelený. Znamená to, že upratovači pracujú?“
Pani učiteľka Sova išla okolo a prikývla. „Výborne, vedci. Vidíte biliverdín.“
„Bili... čo?“
„Biliverdín,“ zopakovala pomaly. „To je odborný názov pre tú zelenú látku, ktorá vznikne, keď telo rozloží červené farbivo z krvi. Je to znak, že tá najťažšia práca je už hotová.“
Deň 5: Citrónové prekvapenie
Prešlo ešte pár dní. Chlpáčik už na bolesť dávno zabudol, behal po lese ako strela, ale dával si väčší pozor na pne. Keď sa zastavili pri potoku, Viki si všimla ďalšiu zmenu.
„Aha! Zelená je preč. Teraz máš na kolene žltý fľak!“
Bolo to tak. Modrina už nebola modrá, ani zelená. Svietila bledožltou a hnedastou farbou, akoby si koleno natrel medom.
„To je posledná fáza,“ vysvetlil im kamarát Ježko, ktorý sa práve učil na lesného zdravotníka. „To žlté sa volá bilirubín. Telo už takmer všetko upratalo a recyklovalo.“
„Recyklovalo?“ spýtal sa Chlpáčik.
„Áno. Telo je veľmi šporovlivé. Železo, ktoré bolo v krvi, si odloží a použije ho znova. Zvyšok vylúči. Nič nevyjde nazmar.“
Deň 7: Kde to zmizlo?
Presne po týždni sa Chlpáčik a Viki stretli na ihrisku. Zajko si slávnostne vyhrnul nohavicu.
„Tadá!“ zvolal.
Na kolene nebolo nič. Žiadna modrá, žiadna zelená, ani žltá. Koža bola opäť ružová a čistá, presne taká istá ako na druhej nohe.
„Je to preč,“ skonštatovala Viki a zavrela zápisník. „Prípad modrina je vyriešený.“
„Bolo to celkom zaujímavé,“ uznal Chlpáčik. „Nevedel som, že som taký farebný zvnútra. Ale radšej by som už ďalšiu modrinu nemal. Upratovacia čata v mojom tele si zaslúži dovolenku.“
„Tak si poďme zahrať naháňačku!“ navrhla Viki. „Ale tentoraz budeme pozerať, kam bežíme, platí?“
„Platí!“ súhlasil Chlpáčik.
Deti, skúste sa aj vy niekedy zahrať na vedcov. Ak budete mať vy alebo váš kamarát modrinu (dúfame, že len malú!), nebuďte smutní. Pozorujte ju. Všimnite si, ako sa mení z dňa na deň.
Koľko farieb napočítate? Je najprv modrá a potom zelená, alebo naopak? A viete, prečo to tak je?
Teraz už viete tajomstvo: To len vaše úžasné telo usilovne upratuje, opravuje cievky a dáva všetko do poriadku, aby ste mohli znova behať a skákať.
Chlpáčik a Viki odbehli do lesa, a hoci sem-tam niekto zakopol, vedeli, že aj keď sa stane malá nehoda, ich telo si s ňou hravo poradí. Je to ten najlepší vynález na svete