V kuchyni to voňalo čerstvo upečenými koláčmi a kakaom. Filip práve dokresľoval vesmírnu raketu a jeho mladšia sestrička Eliška sa pokúšala postaviť najvyššiu vežu z kociek na svete. Zrazu sa maminka zastavila pri skrinke na chlieb.
„Hmm, čo to tu tak zvláštne vonia?“ zamyslela sa a opatrne z nej vytiahla jeden zabudnutý krajec chleba v priesvitnom vrecúšku.
Eliška pribehla prvá. „Jéj! Pozri, Filip! Ten chlebík má na sebe chlpatý kožúšok!“ zvolala nadšene.
Filip zdvihol hlavu od rakety a prišiel bližšie. Naklonil sa a nedôverčivo si krajec prezeral. Na povrchu chleba sa naozaj rozprestierali zelené a biele fľaky, ktoré vyzerali ako mäkký koberec. „To nie je kožúšok,“ povedal vážne. „Kožúšky nemajú zelené bodky.“
„A čo ak je to malinké zvieratko, ktoré spí?“ nedala sa Eliška.
Maminka sa usmiala. „To je zaujímavá myšlienka, Eliška. Ale zvieratko to nie je. Chcete zistiť, čo to v skutočnosti je? Urobíme si malý detektívny prieskum.“
Položila vrecúško s chlebom na kuchynskú linku. „Prvé pravidlo detektíva,“ povedala dôležitým hlasom, „je, že neznámych vecí sa nedotýkame rukami. Iba sa pozeráme.“
Deti vážne prikývli a s rukami za chrbtom sa nahli nad záhadný krajec.
„Ja viem!“ vyhŕkol Filip. „Je to len nejaký prach!“
„Dobrý pokus,“ pochválila ho maminka. „Ale prach nevyzerá ako jemné vlákna. Pozrite sa poriadne.“ Priniesla veľkú lupu. „S touto lupou uvidíme veci oveľa väčšie, než v skutočnosti sú.“
Filip si vzal lupu a opatrne ju podržal nad chlebom. Oči sa mu rozšírili od prekvapenia. „Mami, Eliška, poďte sa pozrieť! Vyzerá to ako drobná, hustá džungľa! Sú tam tisíce tenkých bielych nitiek a na nich rastú malé zelené a čierne guličky.“
Eliška si tiež pozrela cez lupu. „Ako malinké stromčeky s ovocím!“ zasmiala sa.
„Presne tak,“ povedala maminka. „Tomuto zvláštnemu porastu sa hovorí pleseň. A tie drobné, neviditeľné semienka, z ktorých vyrástla, sa volajú spóry.“
„Spóry?“ zopakoval Filip. To slovo ešte nepočul.
„Áno. Predstavte si ich ako miniatúrnych cestovateľov. Sú také maličké, že ich voľným okom nevidíme. Lietajú si všade okolo nás vo vzduchu, ako neviditeľný prach. Hľadajú ideálne miesto, kde by sa mohli usadiť a založiť si novú kolóniu.“
„A prečo si vybrali práve náš chlebík?“ spýtala sa Eliška a pohladila si bradu ako pravá detektívka.
„Výborná otázka!“ potešila sa maminka. „Tieto malé spóry-cestovateľky potrebujú na život tri veci: jedlo, tmu a vlhkosť. Tento krajec chleba bol zabudnutý v skrinke, kde je tma. Vo vrecúšku sa udržala vlhkosť, teda trocha vody. A samotný chlebík je pre ne ako obrovská hostina.“
Filip sa zamyslel. „Takže keď spóra pristála na chlebe, začala jesť a rásť?“
„Presne tak. Najprv zapustila drobné korienky, ktorým hovoríme podhubie. To sú tie biele nitky, ktoré ste videli pod lupou. Tými si berie z chleba živiny. A keď sa dobre napapá a zosilnie, vyrastú z nej tie farebné hlavičky, ktoré sú plné nových spór. Keď sa ich dotkne vietor alebo ich niekto postrčí, rozletia sa do sveta a hľadajú si ďalší domov.“
„Fíha, takže táto pleseň chce poslať do vzduchu ďalších malých cestovateľov?“ čudovala sa Eliška.
„Áno, takto sa rozmnožuje,“ prikývla maminka. „A preto plesnivé jedlo nikdy nejeme. Pre naše brušká nie je dobré. Po našom malom výskume si všetci poriadne umyjeme ruky mydlom a vodou.“
Filip ukázal na ovocný kôš. „A môže sa to stať aj na jablku alebo na pomaranči?“
„Určite áno. Pleseň má rada skoro každé staré jedlo, kde je aspoň troška vlhkosti. Niekedy si môžete všimnúť biely povlak na zabudnutej mrkve v chladničke alebo na džeme, do ktorého sa dostali omrvinky.“
Maminka potom opatrne zabalila chlieb a vyhodila ho do koša. Všetci traja si potom dôkladne umyli ruky a spievali si pri tom pesničku o mydlových bublinách.
„Ale mami,“ ozvala sa zrazu Eliška, „sú všetky plesne zlé?“
„To je tá najlepšia otázka na záver,“ usmiala sa maminka. „Vôbec nie. Niektoré plesne sú dokonca veľké pomocníčky. Napríklad, existuje jeden druh plesne, z ktorej sa vyrába liek, ktorý pomáha ľuďom, keď sú chorí. A iné špeciálne plesne sa pridávajú do niektorých syrov, aby mali správnu chuť a vôňu.“
Filipovi sa rozžiarili oči. „Takže niektoré sú ako superhrdinovia a iné ako malí zlodeji jedla?“
„Dá sa to tak povedať,“ zasmiala sa maminka. „Príroda je plná prekvapení.“
Večer, keď ležali v posteli, Eliška zašepkala Filipovi: „Čo myslíš, koľko tých neviditeľných spór lieta práve teraz po našej izbe?“
Filip sa pozrel do tmy a predstavil si tisíce drobných cestovateľov, ako potichu plávajú vzduchom a hľadajú svoje dobrodružstvo. „Asi strašne veľa,“ povedal potichu. „Ale my si svoje veci upratujeme a jedlo nenechávame len tak, takže u nás pristanú, ale nenájdu si miesto na hostinu.“
A čo vy, deti? Skúsite si pri najbližšej prechádzke v lese všimnúť, či nenájdete nejakú pleseň na starom pníku alebo spadnutom lístí? Samozrejme, len sa pozerajte a ničului nechytajte. Možno objavíte úplne novú, neznámu džungľu