Na mieste, kde sa zlatistý piesok dotýkal nekonečnej modrej oblohy, rástol malý, guľatý kaktus menom Piko. Nebol sám. Okolo neho sa rozprestierala celá rodina kaktusov, niektoré vysoké ako stĺpy, iné rozvetvené ako čudesné svietniky. Piko bol však najmladší a najzvedavejší. Celé dni pozoroval, ako sa nad púšťou vlní horúci vzduch a ako sa po dunách preháňa vietor, ktorý šepkal dávne príbehy.
Jedného obzvlášť horúceho popoludnia, keď slnko pieklo tak silno, že aj jašteričky hľadali tieň pod kameňmi, sa k Pikovi blížilo niečo malé a huňaté. Bola to mladá púštna líška s kožúškom farby piesku a s očami ako dva lesklé kamienky. Volala sa Félix a bola neuveriteľne smädná. Jazyk jej visel z papuľky a každý krok v horúcom piesku bol pre ňu náročný.
„Voda... prosím, aspoň kvapku vody,“ zašepkal Félix a jeho pohľad padol na Pikov svieži, zelený povrch. Vyzeral tak šťavnato! Určite musí byť plný vody. Félix sa bez rozmýšľania priblížil a chcel si odhryznúť kúsok.
„AU!“ skríkol a odskočil. Do nosa sa mu zapichlo niekoľko Píkových ostrých pichliačov. Boli tvrdé a pichali ako ihličky.
„Prečo si taký zlý?“ zavrčal Félix urazene a labkou si opatrne šúchal boľavý nos. „Vidíš, že som smädný, a ty sa brániš svojimi ihlami! Vôbec nie si kamarát!“
Piko si povzdychol. Nebolo to prvýkrát, čo ho niekto obvinil, že je nepríjemný a pichľavý. „Ja nie som zlý, Félix,“ povedal ticho. „Moje pichliače majú veľmi dôležitú úlohu.“
„Úlohu?“ odfrkol si Félix. „Akú úlohu môže mať niečo, čo len ubližuje?“
Práve vtedy sa spod neďalekého suchého kríka vynorila pomalá, múdra korytnačka Stela. Na svojom pancieri niesla mapu celého svojho dlhého života. Slnko jej neprekážalo, vedela, ako si s ním poradiť.
„Počujem hádku,“ povedala svojím pokojným, hlbokým hlasom. „Čo sa deje, mladí priatelia?“
„Tento kaktus ma pichol!“ posťažoval sa Félix. „Nechcel mi dať ani kvapku vody, aj keď jej má určite plné brucho!“
Stela sa usmiala. „A ty si sa ho opýtal, Félix? Alebo si si chcel vziať kúsok bez dovolenia?“
Félix stíchol a pozrel sa na svoje labky. Musel priznať, že sa nepýtal.
„Vidíš,“ pokračovala Stela a pomaly prišla bližšie. „Piko nie je zlý. Je len veľmi múdry a prispôsobený životu tu, v púšti. Piko, vysvetlíš nám, prečo máš pichliače namiesto listov?“
Piko sa trochu hanbil, no potom sa odhodlal. „Kedysi dávno, pradávno, mali moje prababičky a pradedkovia veľké, široké listy. Presne ako rastliny v záhradách ďaleko odtiaľto.“
„A kde sú teraz tie listy?“ spýtal sa zvedavo Félix a zabudol na bolesť v nose.
„Slnko,“ odpovedal Piko. „Toto naše púštne slnko je veľmi silné. Z veľkých listov by všetku moju vodu vypilo. Jednoducho by sa vyparila do vzduchu. Skúsili sme to.“
„Vyparila?“ nechápal Félix. „Čo to znamená?“
„Poď, ukážem ti,“ navrhla Stela. Našla kúsok širokého zeleného listu, ktorý vietor priniesol z ďalekej oázy. Položila ho na horúci kameň vedľa Pika. „Teraz budeme chvíľu pozorovať.“
Sadli si a čakali. Félix netrpezlivo prešľapoval z labky na labku. Piko a Stela pokojne sledovali, čo sa bude diať. Slnko pálilo a pálilo. Už po chvíli začal list na okrajoch hnednúť. Stratil svoju sviežu farbu, scvrkol sa a bol čoraz menší a suchší. Nakoniec z neho ostala len krehká, lámavá smietka.
„Aha!“ vykríkol Félix. „On... on vyschol! Všetka voda z neho zmizla!“
„Presne tak,“ prikývla Stela. „Voda sa z neho vyparila do vzduchu. Predstav si, Félix, keby mal Piko tisíce takýchto veľkých listov. Za jediný deň by bol suchý ako tento kúsok.“
„To preto sa moje listy za tisíce rokov zmenili,“ dodal Piko. „Stali sa z nich tieto malé, tvrdé pichliače. Z nich sa voda takmer nevyparuje. Sú to moje špeciálne listy, ktoré mi pomáhajú šetriť si každý jeden dúšok.“
Félix sa zamyslel. „Dobre, to chápem. Tvoje pichliače ťa chránia pred slnkom. Ale prečo sú také ostré? Prečo ma museli pichnúť?“
Stela sa znova múdro usmiala. „Na to si skús odpovedať sám, Félix. Čo by si urobil, keby bol Piko zelený, plný vody a úplne hladký, bez jediného pichliača?“
Líška na chvíľu zaváhala. Pozrela sa na Pika, potom na horúci piesok a spomenula si na svoj obrovský smäd. „No... asi... asi by som ho hneď celého zjedol. A potom by prišla ťava. A po nej zajac. A všetci by sme si odhryzli, až kým by z neho nič neostalo.“
Keď to dopovedal, jeho oči sa rozšírili. Zrazu všetko pochopil.
„Takže... tie pichliače...“ zašepkal, „nie sú preto, aby si bol zlý. Sú tu preto, aby ťa ochránili. Aby ťa smädné zvieratá ako ja nezjedli a aby si prežil.“
„Presne tak,“ povedal Piko a v jeho hlase bola úľava, že ho konečne niekto pochopil. „Vodu si zbieram, keď raz za dlhý čas zaprší. Moje korene tesne pod povrchom zeme rýchlo nasajú každú kvapku. Potom si ju musím strážiť celé mesiace. Je to môj poklad.“
Félix sa cítil trochu zahanbene. Chcel niečo, čo mu nepatrilo, a ani sa nesnažil pochopiť, prečo to nemôže mať. „Prepáč, Piko,“ povedal úprimne. „Už rozumiem. Si vlastne veľmi šikovný. Vymyslel si si skvelý spôsob, ako prežiť v tomto ťažkom svete.“
Práve vtedy sa obloha zatiahla jedným malým obláčikom a z neho spadlo zopár veľkých, vzácnych kvapiek. Jedna z nich dopadla priamo na Pika a skĺzla po jeho zelenom tele až ku koreňom, kde sa okamžite vsiakla do piesku.
Piko sa potešil. A pretože videl, že Félix všetko naozaj pochopil, stalo sa niečo nečakané. Na jeho vrchole sa rozvinul nádherný, žiarivo žltý kvet. V jeho strede sa zaleskla jediná, maličká kvapka čistej vody, ktorú kvet zachytil.
„Na,“ povedal Piko priateľsky. „Tento kvietok je pre teba. Z neho si môžeš vziať. Je to darček za to, že si sa naučil niečo nové.“
Félix opatrne, aby sa nedotkol pichliačov, zlízol drobnú kvapku z kvetu. Bola to tá najlepšia voda, akú kedy pil. Nebolo jej veľa, ale stačila na to, aby zahnala najhorší smäd.
Od toho dňa sa Félix a Piko stali najlepšími priateľmi. Félix už nikdy neskúšal jesť kaktusy. Namiesto toho sa naučil od Stely hľadať tieň a čakať na rannú rosu. A keď sa stretol s Pikom, vždy obdivoval jeho pichľavú múdrosť a krásne kvety, ktoré boli odmenou pre tých, ktorí rozumejú pravidlám púšte.
A čo vy, deti? Skúste si pri najbližšej prechádzke všimnúť, aké rôzne listy majú stromy a kvety okolo vás. Sú niektoré veľké a iné malé ako ihličie? Možno aj ony majú svoj vlastný príbeh o tom, ako sa chránia a šetria si vodu.