Veveričiak Riško poskočil z konára na konár a veselo zamával chvostíkom. Pod ním, na mäkkom machu, sa ježko Palko pokúšal postaviť vežičku z kamienkov. Práve kládol piaty kamienok na štvrtý, keď sa celý les ponoril do zvláštneho, teplého svetla.
„Pozri, Palko! Slnko sa chystá spať,“ ukázal Riško labkou k obzoru. Obloha, ktorá bola celý deň jasná a modrá ako hladina lesného jazierka, sa zrazu začala premieňať. Najprv zozlatla, potom sa na nej objavili oranžové pásy a napokon horela sýtymi, malinovými farbami.
Palko opatrne položil posledný kamienok a obdivne zahľadel na tú nádheru. „To je krása! Akoby niekto maľoval oblohu obrovským štetcom.“
Riško však zvraštil svoj malý noštek. „Je to pekné, to áno. Ale... kde sa stratila všetka modrá? Celý deň na nás pozerala a teraz je fuč. Zmizla! Ukradol ju niekto?“ posadil sa a chvostík mu nervózne poklesol.
Palko sa zamyslel. Jeho pichliače sa pri premýšľaní smiešne zježili. „Ukradol? To asi nie. Farby sa nekradnú. Možno... možno spadla do jazierka!“
To bol nápad! Obaja kamaráti pribehli k brehu. Hladina bola pokojná a odrážala presne tie isté farby ako obloha nad nimi – oranžovú a červenú. Žiadna modrá. Riško hodil do vody malý kamienok a sledoval, ako sa farebné kruhy rozbiehajú po hladine. „Nie, tu nie je. Len sa tu kúpu tie červené.“
Sadli si do trávy a dumali. Riško poklepkával chvostíkom po zemi. Palko si prstom kreslil do hliny otázniky. „A čo ak... čo ak modrá farba jednoducho zaspala skôr ako ostatné?“ navrhol Palko po chvíli. „Je taká jemná a tichá, možno sa unavila.“
„Zaspala?“ Riškovi sa rozžiarili očká. „Tak ju zobudíme! Poď!“ Postavil sa na zadné labky, zhlboka sa nadýchol a zakričal smerom k nebu: „Haló, modrá farba! Vstávaj! Ešte sa chceme hrať!“
Pridali sa k nemu aj vtáčiky, ktoré si mysleli, že sa začala nejaká nová hra. Čvirikali a pískali, no obloha ostávala stále rovnako ohnivá. Dokonca sa zdalo, že červená je ešte sýtejšia.
„Nevyšlo to,“ povzdychol si Palko. „Skvelé,“ dodal hneď vzápätí, lebo si spomenul na ich heslo. „Teraz vieme, že kričaním sa modrá farba nezobudí.“
Práve vtedy sa nad nimi ozvalo tiché zahúkanie. Na najvyšší konár starého duba si sadla múdra sova Heda. Jej veľké, okrúhle oči blikali v zapadajúcom slnku ako dva zlaté dukáty. „Vidím, že máte veľkú záhadu, malí objavitelia,“ zahúkala prívetivo.
„Pani Heda!“ vyhŕkol Riško. „Neviete, kam sa podela modrá farba z oblohy? Celý deň tu bola a teraz zmizla. Skúšali sme ju hľadať vo vode aj ju zobudiť, ale nič nepomohlo.“
Sova Heda sa usmiala, teda, aspoň to tak vyzeralo, keď privrela oči. „Modrá farba sa nikam nestratila. Ani nespí. Stále je tam, len ju práve teraz nevidíte.“
Riško a Palko na ňu nechápavo pozreli. Ako tam môže byť, keď ju nevidia?
„Poďte, niečo vám ukážem,“ povedala Heda a zletela na veľký plochý kameň. „Predstavte si, že slnečné lúče sú poslovia, ktorí k nám letia z ďalekého slnka. A každý taký posol-lúč si so sebou nesie batôžtek plný farieb: modrú, zelenú, žltú, oranžovú aj červenú. Všetky pekne spolu.“
„Ako dúha?“ spýtal sa Palko. „Presne tak! Ako malinké kúsky dúhy,“ prikývla Heda. „A teraz si predstavte, že naša Zem má okolo seba oblečený taký hrubý, neviditeľný kabát. Voláme ho atmosféra. Počas dňa, keď je slnko vysoko nad našimi hlavami, lúče letia cez ten kabát najkratšou cestou. Je to pre ne ako rýchla prechádzka po rovnom chodníku. Všetky farby prídu k našim očiam spolu a obloha vyzerá modrá, lebo modrá farbička je najviac šantivá a rozptýli sa po celej oblohe.“
Riško počúval so zatajeným dychom. Začínalo mu to dávať zmysel.
„Ale čo sa stane večer?“ pokračovala Heda a ukázala krídlom k zapadajúcemu slnku. „Slnko je nízko, však? To znamená, že jeho lúče k nám musia cestovať oveľa, oveľa dlhšie a cez oveľa hrubšiu časť toho neviditeľného kabáta. Je to ako bežať prekážkovú dráhu cez hustý les.“
„Prekážkovú dráhu!“ zvolal Riško nadšene. Mal rád prekážkové dráhy.
„Presne. A na tejto dlhej a náročnej ceste sa tie menšie a vrtkejšie farby, ako modrá a zelená, ľahko stratia. Rozbehnú sa do všetkých strán, poskrývajú sa za prekážky a k našim očiam jednoducho nedobehnú. Sú rozptýlené,“ vysvetlila Heda a použila nové, zaujímavé slovo.
„Aha!“ pochopil Palko. „Takže len tie najvytrvalejšie farby sa dostanú až na koniec?“
„Správne, Palko! Červená a oranžová sú ako silní a vytrvalí bežci. Tie sa len tak ľahko nevzdajú, prejdú celú dlhú trať cez hrubú atmosféru a dorazia priamo k nám. Preto vidíme oblohu pri západe slnka takú farebnú. Nie je to preto, že by modrá zmizla, ale preto, lebo k nám dorazili len jej červené a oranžové kamarátky.“
Zvieratká mlčky sedeli a pozerali sa na posledné lúče, ktoré zafarbovali oblaky do purpurova. Už neboli smutní. Naopak. Cítili sa, akoby odhalili jedno z najväčších tajomstiev lesa.
„Takže západ slnka je vlastne oslava pre víťazov prekážkovej dráhy!“ zasmial sa Riško a jeho chvostík opäť veselo poskakoval.
„To si povedal veľmi pekne,“ pochválila ho Heda.
Na druhý deň ráno, hneď ako sa zobudili do jasného modrého dňa, sa Palko a Riško pustili do práce. Palko našiel veľký lopúchový list. Riško priniesol šťavu z rozpučených malín ako červenú farbu a žlté lupienky púpavy ako oranžovú. Spolu potom nakreslili dva obrázky. Na prvom bola obloha s modrou farbou, ktorú znázornili kvapkami rannej rosy. Nad ňou nakreslili slnko vysoko hore. Na druhý obrázok namaľovali slnko nízko pri zemi a oblohu vyfarbili malinovou šťavou a púpavovými lupienkami. Pod ne napísali paličkou do hliny: „Krátka cesta“ a „Dlhá cesta“.
Keď večer opäť ukázali svoje dielo sove Hede, tá pyšne zahúkala. „Výborne, malí vedci! Všetko ste si zapamätali a dokonca aj zaznamenali.“
„Už nikdy nebudem smutný, keď modrá odíde,“ povedal Riško. „Teraz viem, že len púšťa dopredu svojich silných kamarátov, aby nám predviedli svoje farebné divadlo.“
Palko súhlasne zabručal a obaja sa pozerali, ako sa obloha opäť mení na ohnivú paletu.
A čo vy, deti? Všimnete si pri najbližšom západe slnka, ako sa farby na oblohe hrajú na vytrvalostné preteky? Skúste si s pomocou rodičov namaľovať denné a večerné nebo. Uvidíte, aký je v tom rozdiel