Bola raz jedna malá prieskumná stanica na Marse. Nebola to obyčajná stanica. Bývali v nej dvaja najlepší kamaráti: líška Elara, ktorá bola nesmierne zvedavá, a jazvec Pipo, ktorý mal srdce veľké ako celá planéta. Spoločnosť im robil malý guľatý robotík Robi, ktorý sa kotúľal na troch kolieskach a veselo pípal.
Jedného dňa Pipo sedel pri veľkom okne a smutne pozeral von. Za sklom sa rozprestierala červená krajina plná kameňov a jemného prachu. No Pipa netrápili kamene. Pozeral hore. Obloha nebola modrá ako na obrázkoch Zeme, ktoré si často prezerali. Mala farbu hrdzavého pomaranča.
„Prečo je to tu také... oranžové?“ povzdychol si Pipo a ťukol labkou na sklo. „Chýba mi modrá farba. Ako doma.“
Elara, ktorá si práve kreslila mapu kamienkovej cesty za stanicou, zdvihla hlavu. „To je dobrá otázka! Prečo vlastne? Slnko svieti rovnako tu aj na Zem, však, Robi?“
Robotík Robi zapípal a jeho svetielko na hlave zablikalo na zeleno. „Pres-ne tak, Ela-ra. Sln-ko je na-še spo-loč-né,“ povedal svojim milým, trošku trhaným hlasom.
„Tak potom to musí byť niečo vo vzduchu,“ zamyslela sa Elara. Pribehla k Pipovi a spolu sa zahľadeli na oranžové nebo. „Vyzerá to, akoby ho niekto posypal škoricou.“
Pipo sa zasmial. „Škoricová obloha! To znie chutne, ale aj tak by som radšej modrú. Možno je to len ilúzia! Čo ak sa pozrieme lepšie?“
To bol prvý nápad. Vzali si teda špeciálne vesmírne prilby a vyšli na chvíľku von. Jemný červený prach im zavŕzgal pod topánkami. Pipo zažmúril a pozrel priamo hore. Obloha bola stále rovnako oranžovo-červená. Žiadna zmena.
„Takže to nie je sklom na okne,“ skonštatovala Elara a nabrala trochu jemného červeného prachu do priesvitnej nádobky. „Pozri, aký je jemnučký. Skoro ako múka.“
Vrátili sa dnu a Pipo bol ešte smutnejší. „Nevyšlo to. Záhada pokračuje.“
„Nevadí!“ povzbudila ho Elara. „Teraz vieme, že problém nie je v našom okne. To je predsa skvelý objav! Musíme skúsiť niečo iné.“
Robi sa k nim dokotúľal. „Mám ná-pad. Čo ak si vy-tvo-rí-me vlast-nú ma-lú ob-lo-hu? Mô-že-me u-ro-biť ex-pe-ri-ment.“
„Experiment!“ zvolali obaja kamaráti naraz. To slovo milovali. Znamenalo to, že sa ide niečo skúšať a objavovať.
Robi ich zaviedol k stolu. Priniesol veľkú sklenenú nádobu plnú čistej vody, silnú baterku a malú misku s kakaovým práškom. „S po-mo-cou ro-di-čov si to mô-že-te skú-siť aj do-ma,“ zapípal Robi smerom k deťom, ktoré by ich mohli sledovať. „Naj-prv si pred-stav-me, že tá-to vo-da je čistý vzduch na Ze-mi. A ba-ter-ka je Sln-ko.“
Elara zhasla svetlá v miestnosti. Pipo vzal baterku a posvietil cez nádobu s vodou. Svetelný lúč prešiel rovno na druhú stranu. Stenou za nádobou sa tiahol jasný biely kruh svetla.
„Vidíte? Svetlo prechádza bez problémov. Voda je číra, skoro ako vzduch na Zemi,“ vysvetľovala Elara.
„A teraz... prichádza Mars!“ povedal Robi. „Pi-po, pridaj do vo-dy tro-šič-ku ka-ka-o-vé-ho práš-ku. Ten bude pred-sta-vo-vať ten jem-ný pra-ch, kto-rý je tu vša-de vo vzdu-chu, teda v at-mos-fé-re.“
Pipo opatrne nasypal špičku lyžičky kakaa do vody. Elara to jemne zamiešala. Voda sa okamžite zakalila a získala hnedastý nádych.
„Dobre, a teraz znova Slnko!“ zavelila Elara.
Pipo opäť zasvietil baterkou cez nádobu. A vtedy to všetci uvideli. Stalo sa niečo úžasné. Svetelný lúč, ktorý prechádzal cez zakalenú vodu, už nebol biely. Zmenil farbu! Voda sa zdala byť oranžová a svetlo, ktoré dopadlo na stenu za nádobou, malo krásny, teplý, oranžovo-červený odtieň.
„Jéj!“ vyhŕkol Pipo. „Vyzerá to presne ako naša obloha!“
„Presne tak!“ potvrdila Elara nadšene. „Takže to nie je Slnkom! Je to tými drobnými čiastočkami vo vzduchu!“
Robi spokojne zablikal. „Ste šikov-ní de-tek-tí-vi. At-mos-fé-ra na Mar-se je pl-ná mi-lió-nov ma-lič-kých zŕn prachu, kto-ré ob-sa-hu-jú že-le-zo. Pre-to je ten pra-ch čer-ve-ný. A keď sl-neč-né svet-lo na tie-to čias-toč-ky na-ra-zí, roz-ptý-li sa. To zna-me-ná, že sa od nich od-rá-ža do všet-kých stra-n. A prá-ve pre-to sa nám zdá ob-lo-ha čer-ven-kas-tá.“
Pipo sa zrazu usmial od ucha k uchu. Už nebol smutný. Pozrel sa von oknom na tú zvláštnu oranžovú oblohu a zrazu ju videl úplne inak. Už to nebola „nesprávna“ obloha. Bola to ich, marťanská, jedinečná obloha.
„Takže farba neba závisí od toho, čo je vo vzduchu?“ spýtal sa, aby si to overil.
„Presne tak,“ povedala Elara a ukázala na ich malý experiment. „Tu máme našu kakaovú oblohu, na Zemi je čistá modrá a na Marse je zase železitá, oranžovo-červená. Každá planéta má tú svoju.“
Od toho dňa sa Pipo na oblohu na Marse pozeral s radosťou. Už mu nechýbala modrá. Páčila sa mu tá jeho, špeciálna, ktorá voňala po dobrodružstve a veľkom objave.
„Čo myslíte, deti?“ spýtala sa Elara, akoby hovorila priamo k vám. „Keby ste si mohli namiešať vlastnú farbu oblohy, aké čiastočky by ste dali do vzduchu vy?“
Pipo sa zasmial. „Ja by som skúsil trblietky! To by bola parádna diskotéková obloha!“
A všetci traja sa smiali, šťastní, že vyriešili ďalšiu veľkú vesmírnu záhadu. Pri pohľade na oranžové nebo si Pipo pomyslel, že je vlastne celkom pekné. Ako teplý pomarančový džús alebo západ slnka, ktorý trvá celý deň.