Slniečko už ráno nelákalo na veselé hry tak, ako pred pár týždňami. Listy na stromoch sa prezliekali do žltých a červených šiat a z trávy zmizli takmer všetky bzučiace a skákajúce dobroty. Malá lastovička Pipka to cítila v každom pierku. Vzduch bol chladnejší a v jej malej hlávke sa ozývalo tiché, ale nástojčivé šteklenie. Bolo to zvláštne, akoby ju niečo ťahalo jedným smerom.
„Cítite to tiež?“ spýtala sa svojho kamaráta Svištíka, keď sedeli na drôte elektrického vedenia a triasli sa od chladu.
Svištík zatriasol hlávkou. „Cítim len to, že mi je zima na nohy a že som hladný. Všetky mušky sa niekam schovali.“
Vtom k nim priletel starý a múdry lastovičiak Vetroplach. Jeho perie bolo tmavšie a oči videli už mnoho ciest. Pristál vedľa nich s ladnosťou, akú mladé lastovičky ešte len trénovali.
„To nie je obyčajné šteklenie, Pipka,“ povedal láskavým hlasom. „To sa v tebe prebúdza tvoj vnútorný kompas. Volá ťa na juh.“
„Kompas?“ čudovala sa Pipka. „Ako ten, čo majú ľudia? Taká krabička s ručičkou?“
Vetroplach sa zasmial. „Nie, náš kompas je neviditeľný. Je to dar, ktorý má každý z nás v hlave. Pomáha nám cítiť veľkú neviditeľnú silu našej planéty, ktorej sa hovorí magnetické pole. Predstavte si to ako dlhé, dlhé neviditeľné čiary, ktoré vedú z jedného konca Zeme na druhý. My ich vieme nájsť a letieť pozdĺž nich.“
Svištík vyvalil očká. „Neviditeľné čiary? A tie nás dovedú do tepla?“
„Presne tak,“ prikývol Vetroplach. „Dovedú nás až do ďalekej Afriky, kde je teraz slnečno a lieta tam toľko hmyzu, že si nebudete vedieť vybrať.“
Pipka bola zvedavá, ale aj trochu nervózna. „A to je ďaleko?“
„Veľmi ďaleko,“ priznal Vetroplach. „Cesta trvá mnoho dní. Poletíme ponad hory, lesy a dokonca aj ponad veľkú vodu. Ale nemusíte sa báť. Poletíme všetci spolu a budeme si pomáhať.“
O pár dní sa všetky lastovičky z okolia zhromaždili. Bolo ich tam hádam aj sto! Vytvorili obrovský, štebotavý kŕdeľ. Pipka sa schúlila bližšie k Svištíkovi. „Dúfam, že sa nestratím.“
„Neboj sa,“ zašepkal jej Svištík, hoci aj jemu srdiečko bilo ako zvon. „Ostaneme pri sebe.“
Na pokyn Vetroplacha sa celý kŕdeľ naraz vzniesol k oblohe. Bol to úžasný pohľad! Obloha sa na chvíľu zatmila tisíckami mávajúcich krídel. Pipka cítila, ako ju ten neviditeľný kompas jemne ťahá na juh. Skúsila sa otočiť trochu doľava. Pocit zoslabol. Skúsila doprava. Zmizol takmer celkom. Až keď sa otočila presne na juh, šteklenie bolo najsilnejšie a najpríjemnejšie. Aha! Takto to funguje!
„Už to chápem!“ zavolala na Svištíka. „Je to ako hra na slepú babu, kde ti niekto šepká, ktorým smerom máš ísť!“
Prvé dni boli vzrušujúce. Krajina pod nimi sa menila. Zelené lúky vystriedali farebné lesy a potom vysoké skalnaté hory, ktorých vrcholky boli biele ako cukor.
„To je sneh,“ vysvetľoval Vetroplach počas krátkej prestávky na odpočinok. „Tam hore je taká zima, že aj v lete sa udrží.“
Jedného dňa sa však obloha zatiahla tmavosivými mrakmi. Zdvihol sa silný vietor a začalo pršať. Slnko, podľa ktorého sa tiež orientovali, úplne zmizlo.
„Čo teraz? Nič nevidím!“ panikáril Svištík, keď ho poryv vetra takmer odvial nabok.
Pipka sa tiež bála. Krídla jej oťaželi od vody a viditeľnosť bola takmer nulová. V tej chvíli si spomenula na Vetroplachove slová. Zatvorila oči a sústredila sa. Hľadala ten známy pocit. A bol tam! Tichý, ale jasný ťah smerom na juh.
„Svištík, leť za mnou!“ skríkla. „Náš kompas funguje aj v búrke! Dôveruj mu!“
Chytila správny smer a Svištík sa pridal k nej. Ostatné lastovičky urobili to isté. Leteli nízko nad zemou, spoliehajúc sa len na svoj vnútorný dar. Bola to náročná skúška, ale po niekoľkých hodinách sa mraky konečne pretrhli a opäť sa ukázalo slnko. Všetci boli unavení, ale šťastní.
„Výborne, Pipka!“ pochválil ju Vetroplach. „Zistila si, že náš najdôležitejší sprievodca je ten, ktorého nosíme v sebe. Neúspech by bol, keby sme sa v strachu rozleteli každý inam. Ale my sme držali spolu.“
Po prelete ponad hory ich čakala najväčšia výzva – obrovské, nekonečné more. Pipka nikdy nevidela toľko vody naraz.
„Ako toto preletíme? Kde si oddýchneme?“ pýtala sa s obavami.
„Tu si oddýchnuť nemôžeme,“ povedal Vetroplach vážne. „Musíme letieť bez prestávky, až kým nedoletíme na druhý breh. Preto sme pred cestou tak veľa jedli, aby sme si vytvorili zásoby energie.“
Let ponad more bol dlhý a jednotvárny. Pod nimi len modrá voda a nad nimi modrá obloha. Aby si krátili čas, počítali vlny alebo si spievali lastovičie pesničky. Pipka si všimla, že staršie lastovičky letia vpredu a vytvárajú tvar písmena V.
„Prečo letíme takto usporiadane?“ spýtala sa Vetroplacha, keď sa na chvíľu vymenili na čele.
„Skvelá otázka! Tá prvá lastovička má najťažšiu prácu, lebo rozráža vzduch. Tým za sebou vytvára prúdenie, ktoré ostatným pomáha a šetrí im sily. Preto sa na čele striedame, aby sa nikto príliš neunavil. Je to tímová práca.“
Pipka pochopila. Byť v kŕdli neznamenalo len letieť spolu, ale aj si navzájom pomáhať. Keď videla, že Svištík zaostáva, spomalila a povzbudila ho: „Už len kúsok! Predstav si tie šťavnaté komáre, čo nás čakajú!“
Konečne, po nekonečnom lete, sa na obzore objavil pásik zeme. Afrika! Bola úplne iná ako domov. Stromy mali zvláštne tvary a vzduch bol horúci a voňal korenisto. A všade to bzučalo! Hmyz bol obrovský a chutný.
Usadili sa v blízkosti veľkého jazera a s chuťou hodovali. Pipka bola unavená, ale nesmierne hrdá. Preletela polovicu sveta!
„Tak čo, mladí cestovatelia? Stála tá cesta za to?“ spýtal sa Vetroplach s úsmevom.
„Áno!“ vyhŕkli Pipka a Svištík zborovo.
Pipka sa pozrela smerom na sever, odkiaľ prileteli. Cítila len slabé, takmer nebadateľné nutkanie vrátiť sa. Vedela, že ten pocit bude niekoľko mesiacov spať. Ale na jar sa znova prebudí. Jej vnútorný kompas ju opäť zavolá, aby sa vydala na dlhú cestu domov. Už sa tej cesty nebála. Vedela, že má v hlave úžasný dar, ktorý ju vždy bezpečne dovedie tam, kam patrí.
Čo myslíte, deti, všimli ste si niekedy na jeseň, ako sa vtáčiky zhromažďujú na drôtoch? Možno sa práve ako Pipka a Svištík chystajú na svoju veľkú a dobrodružnú cestu. Keď ich nabudúce uvidíte, môžete im zamávať a zaželať šťastný let