V brušku chlapca menom Adam bolo ukryté jedno veľmi rušné a veselé mestečko. Volalo sa Bruškovo. Bývali v ňom maličké, usilovné Domčeky Bunky. Každý domček mal svoju prácu. Niektoré pomáhali Adamovi behať, iné rozmýšľať a ďalšie rásť. Aby to všetko zvládli, potrebovali veľa energie.
Jedného dňa si Adam s chuťou zahryzol do veľkého, červeného jablka. Bolo sladké a šťavnaté. Hneď ako prvé kúsky zjedol, v Mestečku Bruškovo to radostne zašumelo. Po hlavnej ceste, ktorá sa volala Rieka Krvi, sa začali kotúľať malé, trblietavé guľôčky. Boli to Cukríky, poslovia novej energie.
„Jupí, energia je tu!“ volali Domčeky Bunky. Ich malé svetielka, ktoré svietili vždy, keď mali dosť sily, už trochu slabli a blikali ako unavené lampášiky. Všetky domčeky natŕčali svoje dvere a čakali, že Cukríky vbehnú dnu.
Lenže dvere na Domčekoch Bunkách boli pevne zamknuté. Cukríky okolo nich len tak prefrčali a nevedeli sa dostať dovnútra.
„Haló! Sme hladné!“ ozval sa jeden domček, ktorého úlohou bolo hýbať prstami na nohe. „Potrebujeme palivo, aby mohol Adam poriadne utekať!“
„Aj my!“ pridal sa domček, ktorý pomáhal očiam vidieť farby. „Bez energie budú všetky farby sivé!“
Uprostred Mestečka Bruškovo stála jedna veľmi dôležitá budova. Bola to Továreň na zázraky a jej riaditeľom bol múdry a vždy usmiaty Pán Pankreas. Na svojej obrazovke zbadal, že po Rieke Krvi sa premáva veľa Cukríkov, ale Domčeky Bunky sú stále slabé a hladné.
„Aha! Problém!“ povedal si Pán Pankreas a zatlieskal rukami. „Je čas povolať mojich najlepších pomocníkov!“
Stlačil veľké zelené tlačidlo a v továrni sa okamžite rozbehla výrobná linka. Zvláštny stroj začal chrliť drobné, lesklé predmety. Vyzerali ako malé zlaté kľúčiky. Boli to Inzulínkovia – špeciálni otvárači dverí. Každý mal veselú tváričku a bol pripravený na svoju misiu.
„Inzulínkovia, do pozoru!“ zvolal Pán Pankreas. „V Rieke Krvi je plno energie, ale Domčeky Bunky ju nevedia použiť. Dvere sú zamknuté. Vašou úlohou je odomknúť každé jedny dvere, na ktoré natrafíte!“
Malý, odvážny kľúčik menom Isko sa postavil do prvého radu. „Rozkaz, šéfe! Ideme na to!“
Celá armáda Inzulínkov naskákala do Rieky Krvi a nechala sa unášať prúdom. Plávali rýchlo a obratne. Cestou mávali Cukríkom, ktoré sa bezcieľne kotúľali okolo.
Isko zbadal prvý unavený domček. Jeho svetielko sotva tlelo. Pristál pri jeho dverách a skúsil do nich zatlačiť. Nešlo to. Dvere boli pevné.
„Čo ak ich skúsim nejako poštekliť?“ premýšľal nahlas. Skúsil to, ale domček sa len zasmial a dvere ostali zatvorené. „Nevadí, skvelé! Teraz viem, že šteklivý spôsob nefunguje,“ povedal si veselo Isko.
Vtom si všimol, že vedľa dverí je malá, takmer neviditeľná dierka. Mala presne taký tvar, ako on sám. „Aha! To bude ono!“ zvolal. Opatrne sa do nej zasunul. Ozvalo sa jemné cvaknutie. Zámka povolila a dvere sa s tichým vrzgnutím otvorili.
V tej chvíli sa stalo niečo úžasné. Najbližší Cukrík, ktorý sa kotúľal okolo, s radosťou vletel dovnútra. Domček sa celý rozžiaril veselým svetlom a z jeho komína začal stúpať veselý dymček radosti.
„Ďakujem ti, Kľúčik!“ ozvalo sa zvnútra. „Teraz mám dosť sily!“
Isko s radosťou vyskočil zo zámky a zakričal na ostatných Inzulínkov: „Našiel som to! Každý domček má špeciálnu zámku pre nás! Hľadajte malé dierky vedľa dverí!“
Všetci Inzulínkovia to hneď začali skúšať. Každý si našiel svoj domček, našiel tú správnu zámku a „Cvak!“. Dvere sa otvárali jedny za druhými. Cukríky radostne vbiehali dnu a celé Mestečko Bruškovo sa postupne rozsvecovalo tisíckami šťastných svetielok. Bunky, ktoré pomáhali s behaním, mali zrazu toľko sily, že Adamove nohy začali samy od seba poskakovať. Bunky v mozgu zase dostali nápad postaviť si z kociek tú najvyššiu vežu.
Keď boli skoro všetky Cukríky bezpečne upratané v domčekoch, Inzulínkovia sa vrátili do svojej továrne. Pán Pankreas ich už čakal s veľkým potleskom.
„Výborná práca, moji milí Kľúčikovia!“ pochválil ich. „Bez vás by všetka tá sladká energia ostala na ulici a Domčeky Bunky by boli unavené a smutné. Spolu sme to dokázali!“
Isko sa usmial. „Bola to zábava! A teraz vieme, že každý problém má svoj správny kľúč.“
Vonku, vo svojom svete, Adam dojedol jablko a cítil sa plný sily. Mal chuť behať, skákať a smiať sa. Ani len netušil, aké veľké dobrodružstvo sa práve odohralo v jeho brušku a akú dôležitú prácu odviedol Pán Pankreas so svojimi malými pomocníkmi.
Čo myslíte, deti? Keď najbližšie zjete chutný obed alebo ovocie, spomeniete si na malých Inzulínkov, ktorí sa ponáhľajú odomknúť všetky Domčeky Bunky vo vašom tele, aby ste mali dosť sily na hranie a objavovanie? Skúste si všimnúť, ako sa vám po dobrom jedle zrazu chce viac behať a smiať sa