Bol raz jeden malý pavúčik menom Paľko. Býval medzi lístkami malinového kríka na okraji záhrady. Nebol to hocijaký pavúčik – bol to najzvedavejší pavúčik z celého okolia.
„Mamička,“ pýtal sa jedného dňa Paľko svojej mamy, ktorá práve dokončovala nádhernú pavučinu, „prečo niektoré pavučiny vydržia aj silný vietor, a iné sa roztrhnú, aj keď na ne sadne len malá muška?“
Mamka pavúčica sa usmiala. „To závisí od mnohých vecí, Paľko. Od počtu nitiek, od toho, ako pevne ich upletieš, aj od toho, kde pavučinu umiestnime.“
Paľko sa zamyslel. „A koľko presne nitiek potrebujem na najpevnejšiu pavučinu?“
„To je dobrá otázka,“ prikývla mama. „Prečo to nezistíš sám? Veď už si dosť veľký, aby si staval vlastné pavučiny.“
Paľko nadšene poskakoval. Konečne mohol vyskúšať svoje vlastné nápady!
Na druhý deň skoro ráno sa Paľko pustil do práce. Rozhodol sa, že vyskúša rôzne druhy pavučín a zistí, ktorá bude najpevnejšia.
„Začnem s najjednoduchšou,“ povedal si. Natiahol len päť nitiek do kruhu a spojil ich niekoľkými priečnymi nitkami. Keď do nej vletela malá muška, pavučina ju udržala. Keď však prišiel mierny vetrík, roztrhla sa.
„Hmm,“ zamrmlal si Paľko. „Päť nitiek je málo. Skúsim viac!“
Na ďalší deň vyrobil pavučinu s desiatimi nitkami. Táto už bola pevnejšia a udržala aj komára. Keď však prišla silná rosa, niektoré nitky sa pod ťarchou kvapiek pretrhli.
„Stále to nie je ono,“ povzdychol si Paľko.
Tretí deň vytvoril pavučinu s dvadsiatimi nitkami! Bola taká hustá, že v nej uviazlo všetko. Paľko si však všimol, že pavučina je príliš ťažká a konáriky, na ktorých visela, sa začali nebezpečne ohýbať.
„Ach jaj,“ vzdychol Paľko. „Zdá sa, že viac nie je vždy lepšie.“
Večer sa posťažoval svojmu kamarátovi Filipovi. Ten mu poradil: „Počul som, že starý múdry pavúk Pedro pozná tajomstvo dokonalej pavučiny. Býva v starej jabloni. Poďme sa ho opýtať.“
Nasledujúce ráno sa Paľko s Filipom vydali k starej jabloni. Keď konečne dorazili, uvideli nádherné pavučiny trblietajúce sa v rose. Uprostred najväčšej sedel starý pavúk Pedro.
„Dobrý deň, mladí prieskumníci,“ povedal Pedro hlbokým hlasom. „Čo vás ku mne privádza?“
„Dobrý deň, múdry Pedro,“ pozdravil Paľko. „Snažím sa zistiť, ako postaviť tú najpevnejšiu pavučinu. Skúšal som rôzne počty nitiek, ale stále to nie je ono.“
Pedro sa usmial. „Aha, mladý vedec! Skôr než ti odpoviem, musíš vyriešiť moju hádanku. Čo je silnejšie – sto tenkých nitiek alebo desať hrubých?“
Paľko sa zamyslel. Spomenul si na svoju ťažkú pavučinu. „Záleží na tom, ako sú usporiadané!“ zvolal zrazu.
Pedro prekvapene zodvihol obočie. „Pokračuj...“
„Nie je dôležité len to, koľko nitiek použijeme, ale aj to, ako ich usporiadame,“ vysvetľoval Paľko. „Ak sú nitky správne napnuté a rozložené, aj desať hrubých nitiek môže byť silnejších než sto tenkých, ktoré sú len tak pohodené!“
Pedro sa široko usmial. „Výborne, mladý pavúčik! To je presne správna odpoveď.“
Paľko poskočil od radosti. „Takže, aké je tajomstvo najpevnejšej pavučiny?“
„Nie je to len o počte, Paľko,“ odpovedal Pedro. „Je to o rovnováhe. Pozri sa na moju pavučinu.“
Paľko a Filip si ju pozorne prezreli. Nemala ani príliš málo, ani príliš veľa nitiek. Bola dokonale vyvážená.
„Tajomstvo je v rovnováhe a v správnom rozložení síl,“ vysvetľoval Pedro. „Potrebuješ dosť nitiek, aby udržali korisť, ale nie príliš veľa, aby nezaťažili konáriky. A musíš nájsť aj správne miesto.“
„A ako zistím, koľko je to presne?“ pýtal sa Paľko.
„To musíš experimentovať, mladý vedec,“ usmial sa Pedro.
Keď sa Paľko vrátil domov, hneď začal s novými pokusmi. Pripravil si zápisník z lístka, na ktorý si zaznamenával pozorovania. Skúšal rôzne kombinácie nosných a špirálových nitiek.
Po dvoch týždňoch mal konečne výsledok. Zistil, že pre jeho veľkosť a typ koristi je najlepšia pavučina s deviatimi nosnými nitkami a sedemnástimi špirálovými. Táto kombinácia vydržala vietor aj ťažšiu korisť a nebola príliš ťažká.
„Mám to!“ zvolal nadšene.
„Výborne, Paľko,“ pochválila ho mama. „Ale pamätaj, že to, čo funguje tu, nemusí fungovať všade.“
„Áno, mamička,“ prikývol Paľko. „A vieš, čo je najzaujímavejšie? Že dôležité nie je len to, koľko nitiek použijem, ale aj to, ako ich usporiadam. Je to vlastne matematika!“
Čoskoro sa o Paľkových experimentoch dozvedeli aj ostatné pavúčiky. Začali ho navštevovať a pýtať sa ho na rady. Paľko každému ochotne poradil.
Na konci leta sa v záhrade konala veľká súťaž o najpevnejšiu pavučinu. Paľkova pavučina nebola najväčšia, ale keď prišiel čas na testovanie pevnosti, vydržala všetky skúšky.
„Víťazom sa stáva... Paľko!“ oznámila porota, ktorej predsedal sám Pedro.
Všetky pavúky tlieskali svojimi nožičkami a Paľko sa hrdo uklonil.
„Ako sa ti to podarilo?“ pýtali sa ho ostatní.
„Zistil som, že tajomstvo nespočíva v počte nitiek,“ vysvetlil Paľko. „Ale v dokonalej rovnováhe medzi silou a pružnosťou.“
A tak sa Paľko stal najslávnejším pavúčím staviteľom v celej záhrade. Ale nikdy nezabudol, že jeho úspech prišiel vďaka trpezlivému experimentovaniu, pozorovaniu a učeniu sa z vlastných chýb. Na jeho počesť dokonca pomenovali nový druh pavúčej konštrukcie – „Paľkova vyvážená špirála“.
A keď sa ho niekto spýtal, koľko nitiek potrebuje na najpevnejšiu pavučinu, Paľko sa len usmial a odpovedal: „Presne toľko, koľko treba – ani o jednu viac, ani o jednu menej. Ale aby si to zistil, musíš experimentovať!“