Veveričiak Riško smutne pozeral na kaluž vody, kde ešte včera stál ich najkrajší snehuliak. Zostala z neho len mrkva, ktorá slúžila ako nos, a tri kamienky namiesto gombíkov. „Je preč,“ povzdychol si a kopol do mokrého lístia. „Slniečko ho celého rozpustilo.“ Ježko Maťko, jeho najlepší kamarát, si odfúkol a napravil si pichliače. „Veru, Riško. Prichádza jar. Cítiš, ako vonia vzduch? Už nie je taký mrazivý.“ Riško prikývol. Bolo to zvláštne. Ešte pred pár týždňami si museli na labky navliekať vlnené ponožky, aby im nebola zima, a teraz veselo pobehovali len tak. „Ale prečo? Prečo je zrazu teplejšie?“ zamyslel sa Riško nahlas. „Slnko je predsa stále tam hore, na tom istom mieste.“ Práve vtedy im na starý pník, ktorý používali ako poštovú schránku, pristál listonoš drozd. Doniesol im obrázkovú správu od ich kamaráta, tučniaka Palka, ktorý býval veľmi, veľmi ďaleko, až na južnom póle. Na obrázku stál Palko zababušený v hrubom šále a čiapke a tváril sa mrzuto. Pod obrázkom bolo napísané: „Brrr, u nás sa začína poriadna zima! Slnko svieti, ale vôbec nehreje. Závidím vám vaše teplo!“ Riško s Maťkom na seba prekvapene pozreli. „Tomu nerozumiem,“ povedal Maťko a poškrabal sa na nose. „U nás sa otepľuje a u Palka sa ochladzuje? Ale veď Slnko je len jedno! Ako to, že na jednom mieste hreje a na druhom nie?“ Bola to záhada ako hrom. Obaja kamaráti si sadli na mach a tuho premýšľali. Možno je Slnko ako veľká pec, ktorá sa niekedy pokazí? Alebo si vyberá, koho bude hriať viac? To sa im nezdalo spravodlivé.
„Potrebujeme plán!“ zvolal Riško. „Musíme na to prísť!“ Ich bádanie začuli aj v korune starého duba, kde bývala pani sova Múdra. Zletela k nim a potichu pristála na konári. „Počujem, že riešite veľkú záhadu, mládenci,“ zahúkala prívetivo. „Pani sova!“ potešil sa Maťko. „Vy nám určite poradíte! Prečo sa u nás začína jar, a u tučniaka Palka zima?“ Sova múdro prižmúrila svoje veľké oči. „Odpoveď poznáte aj sami, len ju musíte objaviť. Čo keby ste si to celé skúsili zahrať? Ako divadlo.“ „Divadlo?“ čudoval sa Riško. „Ale ako?“ „Vezmite si niečo, čo bude vaše Slnko. A niečo, čo bude vaša Zemeguľa,“ poradila im sova a odletela späť na svoj konár, odkiaľ ich zvedavo pozorovala. Riško a Maťko sa pustili do práce. „Slnko bude táto veľká žltá púpava!“ navrhol Riško. „A Zemeguľa bude toto okrúhle jabĺčko,“ pridal sa Maťko a zapichol doň malý konárik zhora nadol, aby vyzeralo ako ozajstná planéta. „Toto bude sever, kde bývame my,“ ukázal na vrch jabĺčka pri stopke, „a toto dole bude juh, kde býva Palko.“
Položili púpavu do stredu čistinky a Maťko začal pomaly krúžiť s jabĺčkom okolo nej. „Pozri, Riško! Naša Zemeguľa obieha okolo Slnka,“ povedal dôležito. „Aha!“ skríkol Riško. „Už to mám! V lete je naša Zemeguľa k Slnku bližšie a v zime ďalej!“ A hneď posunul jabĺčko tesne k púpave. „Teraz máme leto!“ Potom ho odsunul ďaleko. „A teraz zimu!“ Maťko chvíľu premýšľal. „To je dobrý nápad, Riško. Ale má to jeden háčik. Keď je celé jabĺčko bližšie k Slnku, malo by byť teplo všade. Aj u nás, aj u Palka. A keď je ďalej, malo by byť zima všetkým. Ale Palko písal, že u nich je to presne naopak.“ Riško si povzdychol. „Máš pravdu. Takto to nefunguje. Ale nevadí! Aspoň vieme, že toto nie je správna cesta. Skúsime niečo iné!“ Znova sa zamysleli. Zobrali si jabĺčko a otáčali ho v labkách. Slniečko na oblohe im svietilo na tváre a hrialo. Riško sa trochu naklonil, aby mu lúče svietili priamo na líce. „Počkaj!“ vyhŕkol zrazu. „Keď sa takto nakloním, svieti mi slnko presne na tvár a je mi veľmi teplo. Ale keď sa odkloním, svieti mi len na vrch hlavy a je to slabšie.“ Maťko sa pozrel na jabĺčko vo svojej labke. Držal ho trochu nakrivo. „Riško, čo ak... čo ak naša Zemeguľa neputuje okolo Slnka úplne rovno? Čo ak je tiež tak trochu... naklonená?“ Z koruny stromu sa ozvalo tiché, súhlasné zahúkanie.
Bol to skvelý nápad! Ale ako to vyskúšať? Púpava ako Slnko nestačila, pretože nevydávala svetlo. „Potrebujeme ozajstné svetlo!“ rozhodol Maťko. „Poprosíme o pomoc.“ S pomocou pani sovy a jej veľkej lampy na čítanie si pripravili nový pokus. V tmavej komôrke v dutine duba položili zapnutú lampu na pník. To bolo ich nové, žiariace Slnko. Maťko opäť vzal do labiek jabĺčko-Zemeguľu s konárikom prestrčeným cez stred. „A teraz to najdôležitejšie,“ zašepkal. „Nakloníme ho. Ale pozor, ten náklon musí zostať stále rovnaký, aj keď budeme obiehať okolo Slnka.“ Naklonil jabĺčko tak, aby jeho vrch so stopkou, kde akože bývali oni, smeroval kúsok k lampe. „Pozri, Riško!“ zvolal nadšene. „Teraz je naša časť jabĺčka priklonená k Slnku! Svetlo na ňu dopadá priamo. Máme leto! A čo Palko na spodnej strane?“ Riško sa prikrčil a pozrel na spodok jabĺčka. „Jeho časť je od Slnka odklonená! Svetlo sa po nej len tak kĺže. Má tam určite zimu!“ Teraz prišla tá najzaujímavejšia časť. Maťko, stále držiac jabĺčko naklonené v rovnakom smere, ho pomaly posunul na opačnú stranu lampy, akoby Zem prešla polovicu svojej cesty okolo Slnka. Stalo sa niečo úžasné. Keďže náklon jabĺčka zostal rovnaký, teraz bola k lampe-Slnku priklonená spodná časť! Vrchná časť, kde bývali oni, bola naopak odklonená. „Jéj!“ vyhŕkol Riško. „Teraz je to naopak! U Palka sa začína leto, lebo jeho časť je priklonená k Slnku! A u nás sa začína zima, lebo sme odklonení!“ „A keď sme na polceste medzi tým,“ dodal Maťko a posunul jabĺčko do pozície medzi letom a zimou, „vtedy nie je nikto priklonený ani odklonený. Vtedy je jar alebo jeseň!“ Všetko do seba dokonale zapadlo. Záhada bola vyriešená! Nebolo to žiadne kúzlo ani nespravodlivosť. Bola to len veselá, naklonená tanečnica Zem, ktorá pri svojom putovaní okolo Slnka striedavo nastavuje svoju tvár jeho teplým lúčom.
Vybehli von z komôrky a od radosti si zatancovali. Hneď potom nakreslili Palkovi nový obrázok. Na ňom bolo Slnko-lampa a okolo neho tancovalo naklonené jabĺčko. Pripojili aj odkaz: „Milý Palko, už vieme, prečo máš zimu, keď my máme teplo! Naša Zemeguľa sa pri tanci okolo Slnka trochu nakláňa. Teraz sa k Slnku prikláňame my, a preto máme jar. O pol roka sa budeš prikláňať ty a budeš mať leto! Posielame pusu, tvoji kamaráti Riško a Maťko.“ Keď list odoslali, sadli si do trávy a pozerali na Slnko. Už sa im nezdalo také obyčajné. Vedeli, že tam hore sa odohráva nádherný a presný tanec, vďaka ktorému sa striedajú ročné obdobia a príroda sa môže meniť. „Vieš, čo je na tom najlepšie?“ spýtal sa Riško a odhryzol si z jabĺčka, ktoré im slúžilo ako model. „Čo?“ „Že sme na to prišli sami!“ hrdo vyhlásil. Maťko súhlasne prikývol. Chutilo im nielen jabĺčko, ale hlavne sladký pocit z objavenia niečoho nového. A čo vy, deti? Všimli ste si, ako sa počas roka mení, kam vám svieti slniečko do okna? Skúste si doma s pomocou rodičov, lampy a nejakého ovocia zahrať vlastný tanec Zeme a Slnka. Je to veľká zábava