Hlboko pod hladinou modrého mora, kde slnečné lúče tancujú ako zlaté stužky, sa dialo niečo úžasné. Žilo tam nespočetné množstvo maličkých staviteľov. Volali sa polypy. Neboli väčšie ako špendlíková hlavička, ale mali veľký sen. Chceli si postaviť spoločné mesto, najkrajšie a najväčšie na svete.
Každý jeden polyp bol usilovný ako včielka. Svojimi drobnými telíčkami si z morskej vody vyrábali pevný, biely materiál, ktorý sa volá vápenec. Z neho si stavali malé domčeky, jeden vedľa druhého, jeden na druhom. Pracovali spolu, ako jedna veľká rodina. Trvalo to veľmi, veľmi dlho, ale ich mesto, ktoré pomenovali Korália, rástlo a silnelo. Čoskoro sa z neho stal obrovský koralový útes, pestrofarebný podmorský zázrak plný vežičiek, tunelov a tajných záhrad.
Korália ožila. Do jej bezpečných uličiek sa nasťahovali tisíce ďalších obyvateľov. Veselý klaun Kiko si našiel domov v mäkkej sasanke, ktorá ho šteklila svojimi chápadlami. „Tu ma nikto nenájde!“ chichotal sa, keď sa hral na schovávačku. Plachý morský koník Filip sa zasa rád hojdal na tenkých konárikoch vejárovitého koralu a pozoroval svet okolo. Do mesta priplávali celé húfy strieborných rybiek, ktoré sa leskli ako rozsypané poklady, a po dne sa prechádzali zvedavé kraby, klepkajúc klepetami ako malými kladivkami. Dokonca aj múdra stará korytnačka Ela sem často zavítala na návštevu.
„Nikde na svete nie je tak veselo a farebne ako v Korálii,“ hovorievala a pomaly mávala plutvami.
Samotné polypy neboli len stavitelia. Vo vnútri ich priesvitných telíčok bývali ešte menší, ale veľmi dôležití kamaráti – farebné riasy. Tieto riasy dávali koralom ich nádherné farby: ružovú, žltú, fialovú aj zelenú. Celé mesto hralo všetkými farbami dúhy. Riasy vyrábali pre polypy jedlo zo slnečného svetla a na oplátku im polypy poskytovali bezpečný domov. Bola to dokonalá spolupráca.
Jedného dňa si Kiko všimol niečo zvláštne. Hral sa s kamarátmi naháňačku okolo obľúbeného fialového koralu, ktorý vyzeral ako rozkvitnutá lúka. Ale dnes... bol iný. Stratil svoju žiarivú farbu. Bol bledý, takmer biely, akoby ho niekto polial mliekom.
„Hej, Filip!“ zavolal na morského koníka, ktorý sa práve snažil napočítať bodky na chrbte malej bodkovanej rybky. „Pozri sa na náš kvetinový koral. Je nejaký chorý.“
Filip priplával bližšie a zvedavo si ho prezeral. „Máš pravdu, Kiko. Vyzerá smutne. Stratil farbu.“
Správa sa rýchlo rozšírila po celej Korálii. Aj ďalšie koraly na okraji mesta začali blednúť. Farebné rybky zmätene plávali okolo bielych kostrbatých konárikov, ktoré ešte včera žiarili farbami. Vzduchom, teda vlastne vodou, sa šíril nepokoj. Čo sa deje s ich krásnym mestom?
„Možno sú polypy unavené,“ navrhol Kiko. „Možno im musíme zaspievať veselú pesničku, aby sa rozveselili a vrátili si farby!“ Bol to prvý nápad a všetkým sa zdal skvelý.
Zvolali všetky rybky a spoločne začali spievať a tancovať okolo bielych koralov. Spievali o slnku, o hravých vlnách a o zábavných naháňačkách. Tancovali a robili bublinkové kotrmelce. Bola to tá najveselšia podmorská slávnosť, akú si viete predstaviť. Ale keď dospievali, koral bol stále rovnako biely.
„Tak toto nevyšlo,“ povzdychol si smutne Kiko.
„Nevadí,“ povedal zamyšlene Filip. „Aspoň vieme, že pesničkou to neopravíme. Musíme skúsiť niečo iné.“ To bola pravda. Neúspech bol len krok na ceste k riešeniu.
„Čo ak sú hladné?“ navrhol Filip po chvíli premýšľania. „Možno im musíme priniesť jedlo.“
Tento nápad sa zdal ešte lepší. Spolu s ostatnými rybkami začali zbierať drobné kúsky planktónu a morskej trávy a opatrne ich kládli na bledé koraly. Pracovali celé popoludnie. Ale polypy si z ich darčekov nič nebrali. Zdalo sa, že vôbec nemajú chuť do jedla.
Znova boli sklamaní. Ich mesto strácalo farbu a oni nevedeli, ako mu pomôcť. Sadli si na piesok a cítili sa bezradní. Vtom okolo nich pomaly preplávala stará korytnačka Ela. Všimla si ich smutné tváre.
„Čo sa deje, moji malí priatelia?“ spýtala sa láskavým hlasom.
„Naše mesto stráca farby, Ela,“ vysvetlil Kiko. „A my nevieme prečo. Skúšali sme spievať aj nosiť jedlo, ale nič nepomáha.“
Ela si prezrela blednúce koraly a potom sa zamyslela. Pomaly prešla plutvou po vode. „Cítite to?“ spýtala sa. „Tá voda... je akási iná. Je teplejšia ako zvyčajne.“
Kiko a Filip sa pozreli na seba. Naozaj, keď sa nad tým zamysleli, voda bola menej osviežujúca. Bola skôr ako teplý kúpeľ.
Ela pokračovala: „Precestovala som veľa morí a oceánov. Videla som to už predtým. Tie malé farebné riasy, ktoré žijú v polypoch, nemajú rady príliš teplú vodu. Cítia sa v nej ako my v horúcej polievke. Keď je im príliš teplo, zbalia si svoje veci a odsťahujú sa preč.“
„Odsťahujú sa?“ zhíkol Filip. „Ale prečo? Veď sú kamaráti s polypmi!“
„Sú, ale teplo ich núti odísť, aby sa zachránili,“ vysvetlila Ela. „A keď odídu, polypy stratia farbu. Ostanú len ich biele vápencové kostry. Ak ostanú dlho bez svojich farebných kamarátov, zoslabnú a môžu dokonca zomrieť.“
Všetkým zvieratkám v Korálii bolo zrazu veľmi smutno. Ich krásny domov bol v nebezpečenstve nie preto, že by bol niekto zlý, ale preto, že sa voda oteplila.
„Môžeme s tým niečo spraviť?“ spýtal sa Kiko s nádejou v hlase. „Môžeme nejako ochladiť vodu?“
Ela pokrútila hlavou. „Ochladiť celý oceán, to je úloha pre obrov. My sme na to príliš malí.“
Zdalo sa, že je všetko stratené. Ale potom sa Filipovi v očiach zablyslo. „Možno nemôžeme ochladiť celý oceán,“ povedal pomaly, „ale možno môžeme niečo urobiť, aby sa ďalej neotepľoval. Možno môžeme poslať odkaz!“
„Odkaz? Komu?“ nechápal Kiko.
„Tým hore! Na súši!“ vysvetlil Filip. „Ela hovorila, že svet je veľký. Možno tam hore niekto vie, čo robiť.“
Ela sa usmiala. „To je múdry nápad, Filip. Aj malá správa môže spôsobiť veľkú zmenu. Často som videla, ako ľudia na brehu zbierajú odpadky alebo stavajú stroje, ktoré využívajú vietor namiesto spaľovania vecí, ktoré zohrievajú vzduch a potom aj vodu. Možno, ak budú vedieť, čo sa deje tu dole, pomôžu nám ešte viac.“
A tak sa všetci obyvatelia Korálie pustili do práce. Našli najväčší list morskej trávy a spoločne naň začali kresliť odkaz. Kreslili svoje farebné mesto, aké bolo predtým. Potom nakreslili, ako teraz bledne. A nakoniec nakreslili veľké slnko a šípky, ktoré ukazovali, že voda je príliš teplá.
Keď bol odkaz hotový, opatrne ho zvinuli a vložili do prázdnej sklenenej fľaše, ktorú našli na dne. Potom ju spoločne vytlačili až k hladine a pustili do prúdov, ktoré ju mali odniesť k pevnine.
Pozerali sa, ako sa fľaša hojdá na vlnách a pomaly mizne v diaľke. Čo myslíte, deti, nájde niekto ich správu?
Aj keď nevedeli, či ich odkaz niekto nájde, cítili sa lepšie. Pochopili, čo sa deje, a urobili, čo mohli. Vedeli, že ochrana ich domova je spoločná úloha.
A viete, čo je na tom najlepšie? My nemusíme čakať na správu vo fľaši. Aj my môžeme pomôcť Korálii a všetkým koralovým útesom na svete. Ako? Napríklad tak, že nebudeme zbytočne svietiť v izbe, keď tam nie sme. Výroba elektriny totiž často zohrieva našu planétu. Alebo keď si budeme umývať zuby, môžeme zastaviť vodu, kým si ich čistíme. Aj malými skutkami môžeme pomôcť udržať oceány zdravé a plné farieb.
Kiko, Filip a ostatní obyvatelia Korálie každý deň kontrolovali svoje biele koraly a dúfali, že sa voda ochladí a farebné riasy sa vrátia domov. A pri každej prechádzke po svojom meste si spomenuli, aké dôležité je starať sa o svoj domov. Skúste si pri najbližšej príležitosti v knižke alebo na obrázku nájsť koralový útes a spočítať, koľko farieb na ňom nájdete. A možno si spomeniete na príbeh o malých staviteľoch, ktorí potrebujú našu pomoc.