Malý králiček Tomáš sedel vo svojom okne a mračil sa na oblohu. Noc bola tichá, len vetrík jemne šuchotal listami na starej jabloni. Všetko by bolo dokonalé, keby... keby ten mesiac nebol taký čudný. Ešte pred pár dňami bol ako velikánska strieborná lopta a osvetľoval celú záhradu. Dnes z neho ostal len tenký usmievavý rožtek, ako kúsok banánu, ktorý niekto zabudol na tmavom tanieri oblohy.
„To nie je fér,“ zamrmlal si popod fúziky. „Kam sa podel zvyšok?“
Na druhý deň ráno to hneď musel povedať svojej najlepšej kamarátke, veveričke Líške, ktorá práve s veľkým sústredením zahrabávala oriešok pod korene duba. „Líška! Videla si v noci ten mesiac?“ vyhŕkol Tomáš zadychčane. Líška sa otriasla od hliny a zvedavo zastrihala ušami. „Jasné, že videla! Bol taký tenký, že som sa bála, aby sa nezlomil. Myslíš, že ho niečo zjedlo?“ Tomáš sa poškrabal za uchom. „Neviem. A niekedy zase nie je na oblohe vobec. Akoby sa niekam schoval. Je to záhada.“
Obaja kamaráti chvíľu mlčky premýšľali. Kládli si otázky, ktoré by napadli každého zvedavého pozorovateľa. Unaví sa mesiac a ide si oddýchnuť? Alebo sa hrá na schovávačku?
„Vieš čo?“ povedala zrazu Líška a očká jej zažiarili. „Poznám niekoho, kto by to mohol vedieť. Profesora Huhu!“ Profesor Huho bol starý, múdry sýč, ktorý býval na najvyššom konári najstaršieho stromu v lese. Vedel všetko o hviezdach, o vetre aj o tom, prečo lístie na jeseň mení farbu.
Keď sa zvečerilo a na oblohe sa znova objavil tenký mesačný kosáčik, Tomáš a Líška sa odvážne vybrali k starému dubu. Profesor Huho práve sedel na svojom obľúbenom konári a ticho húkal do noci. „Dobrý večer, pán profesor,“ pípol Tomáš. „Dobrý večer,“ pridala sa Líška. „Máme na vás jednu veľmi dôležitú otázku.“ „Húú, húú,“ zahúkal sýč prívetivo a pootočil hlavu skoro úplne dokola. „Len sa pýtajte, moji malí priatelia. Zvedavosť je semienko múdrosti.“
„Prečo sa mesiac mení?“ spýtal sa Tomáš. „Raz je veľký a guľatý, potom je z neho len kúsok a niekedy zmizne úplne.“ Profesor Huho sa usmial svojím sýčím úsmevom. „Výborná otázka! To nie je záhada, ale skvelé nebeské divadlo. Mesiac sa v skutočnosti nemení. Je stále rovnako veľký a guľatý, ako obrovská kamenná lopta.“ Tomáš a Líška na neho nechápavo pozerali. „Ale... my ho vidíme inak,“ namietla Líška.
„Poďte, niečo vám ukážem,“ povedal profesor Huho. Zletel na čistinku pod dubom. Našiel pekný, hladký a bledý kamienok, skoro úplne guľatý. Položil ho doprostred čistinky. „Predstavte si, že tento kamienok je Mesiac,“ povedal slávnostne. Potom zavolal na malú svätojánsku mušku, ktorá poletovala neďaleko. „Môžeš nám na chvíľku pomôcť, svetluška?“ Svetluška prikývla a rozsvietila svoje svetielko. „A toto,“ ukázal profesor na svetlušku, „je naše Slnko. Jediné veľké svetlo, ktoré vo vesmíre naozaj svieti. Mesiac sám nesvieti, on si svetlo od Slnka iba požičiava, ako zrkadlo.“
Profesor požiadal svetlušku, aby lietala okolo kamienka v širokom kruhu, zatiaľ čo Tomáš a Líška stáli na jednom mieste a pozerali sa. Keď bola svetluška presne za nimi a svietila kamienku priamo „do tváre“, celý kamienok bol krásne osvetlený. „Pozrite,“ povedal Huho. „Toto je spln. Vidíte celý osvetlený Mesiac.“ Potom svetluška preletela na bok kamienka. Zrazu Tomáš a Líška videli osvetlenú len polovicu. A keď svetluška preletela takmer pred kamienok, medzi neho a ich oči, videli z neho len tenulinký, žiarivý okraj. Presne ako ten kosáčik, ktorý videli na oblohe! „Aha!“ zvolal Tomáš. „Už to chápem! My zo Zeme vidíme vždy len tú časť Mesiaca, na ktorú práve svieti Slnko!“ „Presne tak,“ pochválil ho profesor. „A keď sa Mesiac dostane presne medzi nás a Slnko, nevidíme z neho nič osvetlené. Vtedy hovoríme, že je nov. A potom začne zasa pomaličky dorastať, až je z neho znova spln.“
Líška nadšene poskakovala. „To je úžasné! Takže mesiac nikam nemizne, len sa pred nami schováva jeho osvetlená časť.“ „Správne. A toto nebeské divadlo má svoje pravidlá a pravidelne sa opakuje,“ dodal profesor Huho. „Ale Mesiac nerobí len parádu na oblohe. Má aj skutočnú silu. Chcete vidieť, čo ešte dokáže?“
Tomáš a Líška zvedavo prikývli. Profesor Huho ich zaviedol k brehu veľkého jazera, ktoré sa v noci lesklo ako tmavé zrkadlo. „Pozorne sa pozerajte na breh,“ zašepkal. Ukázal im čiaru z mokrého piesku a malých kamienkov. „Vidíte, pokiaľ dnes siahala voda.“ Chvíľu ticho sedeli a pozorovali. V mesačnom svite si všimli, že voda v jazere akoby sa pomaličky dvíhala. Stúpala vyššie a vyššie po brehu, až presiahla starú čiaru. „Čo sa to deje?“ čudoval sa Tomáš. „Prší niekde?“ „Nie,“ usmial sa profesor. „To Mesiac svojou neviditeľnou silou priťahuje vodu k sebe. Voláme to príliv. A keď sa Mesiac na svojej púti po oblohe posunie ďalej, jeho sila zoslabne a voda zase klesne. Tomu hovoríme odliv. Deje sa to každý deň v moriach a oceánoch, a trošičku aj v tomto našom veľkom jazere.“
Líška a Tomáš boli ohromení. Nielenže vyriešili záhadu meniacich sa tvarov Mesiaca, ale objavili aj jeho tajomnú silu. „A prečo sú niektoré zvieratká, ako vy, pán profesor, v noci hore?“ spýtala sa zvedavá Líška. „Niektorí z nás sa prispôsobili životu v tme,“ vysvetlil Huho. „V noci je chladnejšie a tichšie. Netopiere lovia hmyz, ktorý lieta potme, ježkovia hľadajú dážďovky a ja mám najlepší výhľad na myšky, ktoré vybehnú zo svojich dier. Každý má v prírode svoje miesto a svoj čas.“
Keď sa vracali domov, Tomáš mal hlavu plnú nových myšlienok. Už sa nehneval na mesiac, že sa mení. Práve naopak, tešil sa na to, ako ho bude každý večer pozorovať. „Vieš čo, Líška?“ povedal nadšene. „Mohli by sme si vyrobiť vlastný mesačný kalendár!“ „Skvelý nápad!“ súhlasila Líška. „Každý večer si nakreslíme, ako Mesiac vyzerá!“
Hneď na druhý deň si našli veľký, plochý kus tmavej kôry. S pomocou bieleho kamienka na ňu začali kresliť. Prvý deň nakreslili tenký kosáčik. Druhý deň bol kosáčik o trochu hrubší. O týždeň už bola na ich kalendári nakreslená presná polovica Mesiaca. Učili sa nové slová ako prvá štvrť a posledná štvrť. Sledovali, ako mesiac „cúva“ a zmenšuje sa po splne. Už presne vedeli, kedy bude noc najtmavšia, lebo bude nov, a kedy bude najsvetlejšia, lebo bude spln.
Ich malý kúsok kôry sa stal mapou nočnej oblohy. Už sa nikdy nečudovali, kam Mesiac zmizol. Vedeli, že je stále tam, len sa hrá na úžasnú svetelnú schovávačku so Slnkom. A pri každom pohľade hore si spomenuli na múdreho profesora Huhu a ich nočné dobrodružstvo.
„Pozri, Tomáš,“ povedala jedného večera Líška a ukázala na ich kalendár. „Podľa našich záznamov bude zajtra spln!“ Tomáš sa usmial. „Super! To bude svetla na nočné hry! A vieme, že aj voda v jazere bude najvyššie.“ Už to nebola záhada. Bolo to ich malé, spoločné tajomstvo, ktorému rozumeli. A to bolo ešte lepšie.
A čo vy, deti? Skúsite sa dnes večer pozrieť z okna? Aký tvar má Mesiac práve teraz?