Hlboko, hlboko pod zemou, v tichom a tmavom svete, spalo malé, hladké semienko. Volalo sa Filipko. Okolo neho bola len mäkká, vlhká hlina, ktorá ho chránila ako perina. Filipko sníval o veciach, ktoré ešte nepoznal – o farbách, zvukoch a teple. Celé dni a noci len spal a čakal. Nevedel na čo, ale cítil, že sa niečo má stať.
Jedného dňa sa stalo niečo zvláštne. Tma okolo neho už nebola taká chladná. Cez hlinu preniklo jemné, príjemné teplo. Bolo to ako pohladenie. „Hmm, čo je to?“ zamrmlal si Filipko v polospánku. „Je to také príjemné.“
Krátko nato pocítil ďalšiu zmenu. Zem okolo neho bola zrazu ešte vlhkejšia, akoby ho niekto potichu kropil vodou. Jemné kvapky presakovali hlinou a dotýkali sa jeho tvrdej škrupinky. Pssst... pssst... šepkala voda. Filipko sa úplne prebudil. Zrazu pocítil obrovský smäd.
„Potrebujem sa napiť,“ uvedomil si. Ale ako? Nemal ústa, ani ruky. Chvíľu premýšľal. Jeho malý, guľatý obal začal pukať. Bolo to trochu šteklivé. „Čo ak... čo ak by som skúsil vysunúť malý prštek a nájsť si vodu sám?“ Bol to odvážny nápad!
Sústredil všetku svoju silu a zo spodnej časti mu naozaj začal rásť tenký, biely výhonok. Opatrne ho vysunul do tmy. Najprv len kúsok. Nič. Potom ešte kúsok. Dotkol sa vlhkej hrudky hliny a hneď vedel, že je to správne. Bol to jeho prvý koreň! Začal ním dychtivo sať vodu plnú dobrých vecí, ktoré mu hlina ponúkala. Cítil, ako do neho prúdi energia.
„Ahoj, maličký!“ ozvalo sa vedľa neho jemné šuchotanie. Filipko sa trochu zľakol. Kúsok od neho sa vlnila priateľská dážďovka. Volala sa Danka.
„Kto si?“ spýtal sa Filipko opatrne.
„Ja som Danka. Bývam tu, v tejto pôde. Vidím, že si sa konečne zobudil a pustil si prvý koreň. To je skvelé!“ zasmiala sa Danka. „Pôda je plná živín, to je ako naša podzemná špajza. Tvoj korienok ti pomôže nielen piť, ale aj pevne sa držať.“
Filipko bol nadšený. „Ďakujem, Danka! Už sa cítim silnejší. Ale... stále je tu taká tma. A to teplo cítim niekde zhora. Čo je tam?“
Danka sa usmiala. „Tam hore je svetlo. Je to slnko. Ale tam sa musíš dostať sám. Koreň rastie vždy dolu, za vodou. Ale druhá časť teba musí rásť hore, za svetlom.“
„Druhá časť?“ čudoval sa Filipko. Premýšľal nad Dankinými slovami. Ak má jednu časť, ktorá pije, možno môže mať aj druhú, ktorá sa pozerá. „Skúsim to!“ rozhodol sa. Znova nazbieral všetku silu, ktorú načerpal z vody. Z vrchnej časti jeho telíčka začal rásť ďalší výhonok. Bol zelený a volal sa klíček. Bol to jeho druhý pokus, jeho druhé dobrodružstvo.
Tlačil sa hore a hore. Nebolo to ľahké. Cestou musel obchádzať kamienky a tvrdšie hrudky hliny. „Ešte kúsok,“ povzbudzoval sa. „Musím to zvládnuť!“ Cítil, ako je teplo stále bližšie a bližšie.
A potom... PRASK! Zrazu ho niečo oslepilo. Nebola to tma, ale jasné, žiarivé svetlo. Jeho klíček sa predral na povrch zeme. Filipko neveril vlastným očiam, aj keď žiadne nemal. Všade okolo boli farby! Zelená tráva, modrá obloha a uprostred nej obrovská, teplá, žltá guľa.
„Vitaj na svete, maličký!“ zašvitoril vtáčik z neďalekého kríka.
Filipkov zelený klíček sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu a opatrne rozvinul dva malé, zelené lístky. Boli ako jeho ruky, ktorými mával slnku. Cítil, ako ho slnečné lúče hrejú a dávajú mu úplne nový druh sily.
„Aha!“ zvolal potichu. „Už rozumiem! Svojím korienkom dole v tme pijem vodu, aby som nebol smädný. A svojimi lístkami tu hore na svetle chytám slnečné lúče, aby som mal energiu na rast. Potrebujem oboje – tmu aj svetlo, vodu aj teplo!“
Bol to ten najlepší objav na svete. Filipko sa spokojne usmial. Už nebol len spiacim semienkom v tme. Bol malou, statočnou rastlinkou, ktorá sa vydala na veľkú cestu za rastom. Každý deň bol o kúsok vyšší a silnejší. A vedel, že aj ten najväčší strom musel byť raz len malým semienkom, ktoré sa odvážilo snívať o slnku.
Čo myslíte, deti, podarilo by sa to aj vám? Skúste si s pomocou rodičov položiť semienko fazule na vlhkú vatu v malom poháriku a dajte ho na okno. Budete sa čudovať, ako rýchlo sa aj z vašej fazuľky stane malý Filipko, ktorý sa chce pozrieť na svet.