V zurčiacom potôčiku, ktorý sa hravo kľukatil pomedzi hladké kamienky a zelené trávy, bývala malá kvapka vody. Volala sa Evka. Nebola sama. Mala tisíce sestričiek a kamarátok, s ktorými sa každý deň hrala na naháňačku a spievala si veselú pesničku potôčika: „Žblnk, žblnk, tečieme, kamienky si brúsime!“
Jedného rána svietilo slnko obzvlášť silno. Jeho zlaté lúče prenikli až na dno potôčika a nežne šteklili Evku na jej guľatom brušku. „Hihi, to je príjemné,“ chichotala sa. Cítila, ako sa stáva ľahšou a ľahšou. Zrazu sa prestala kotúľať po kamienkoch a začala pomaličky stúpať hore.
„Čo sa to deje?“ zavolala na kamarátky pod sebou, no jej hlas bol zrazu tichučký ako šepot vetra. Pozrela sa na seba a zistila, že je takmer neviditeľná! Zmenila sa na niečo nové, na tenučkú a ľahučkú paru.
„Letím! Ja naozaj letím!“ radovala sa a stúpala vyššie a vyššie. Potôčik pod ňou bol čoraz menší, vyzeral ako strieborná stužka. Stromy sa podobali na zelené chumáčiky vaty. Bol to úžasný pohľad. „Čo myslíte, deti, videl ju niekto zo zeme? Asi nie, však? Veď bola priehľadná ako vzduch.“
Cesta nahor bola vzrušujúca. Evka mávala vtáčikom, ktoré ju vo vzduchu míňali, no tie ju nevideli. Cítila sa ako tajný objaviteľ. Čím vyššie stúpala, tým chladnejší bol vzduch. Zrazu narazila do niečoho mäkkého a nadýchaného ako obrovský vankúš. Bol to oblak.
„Jéj, ahoj!“ ozvalo sa vedľa nej. Evka sa otočila a uvidela ďalšiu malú kvapku, ktorá sa práve zhmotnila z neviditeľnej pary. A ďalšiu! A ďalšiu! Zakrátko ich tam boli celé zástupy.
„Ja som Perlinka,“ predstavila sa jedna. „A ja Rosička,“ pridala sa druhá. „Ja som Evka! Aj vy ste prileteli od slniečka?“ spýtala sa zvedavo. „Áno! Bolo nám teplo a zrazu sme boli ľahké a leteli sme,“ prikývli všetky naraz.
V oblaku bolo veselo. Kvapky sa držali za ruky, kotúľali sa a hrali sa na schovávačku v bielych zákutiach oblaku. Postupne sa k nim pridávali ďalšie a ďalšie kamarátky. Oblak bol stále plnší a plnší. Ako sa kvapky spájali, stávali sa väčšími a ťažšími. Aj ich biely oblak začal tmavnúť a šedivieť.
„Prečo je náš oblak taký sivý a ťažký?“ zamyslela sa Evka nahlas. „Asi preto, že je nás tu už veľmi veľa,“ odpovedala jej Perlinka. „Už sa sem ledva pomestíme.“ „Máte pravdu,“ súhlasila Rosička. „Cítim, ako nás to ťahá dolu. Čo ak spadneme?“
Evka sa na chvíľu zamyslela. Nespanikárila. „Možno to nebude pád. Možno to bude nová hra! Ako jazda na veľkej šmykľavke!“ zvolala s nadšením. Ostatné kvapky sa na ňu pozreli a jej odvaha sa im zapáčila.
Vtom to prišlo. Oblak bol taký ťažký, že už ich viac neudržal. „Držte sa! Idemééé!“ skríkla Evka a prvá sa pustila dolu. Ostatné hneď za ňou. Nebol to strašidelný pád. Bol to veselý let v podobe dažďových kvapiek. Svišťali vzduchom a pretekali sa, ktorá bude na zemi prvá.
Evka dopadla presne na lupienok malého, zvädnutého kvietku na lúke. Kvietok mal sklonenú hlavičku a vyzeral veľmi smädne. „Och, ďakujem ti,“ zašepkal kvietok, keď Evka stiekla po jeho stonke až ku koreňom v zemi. Hneď za ňou dopadli aj Perlinka a Rosička a tisíce ďalších kvapiek. Celá lúka sa napila a zhlboka si vydýchla.
Smädný kvietok sa pomaly napil a začal dvíhať svoju farebnú hlavičku k oblohe. Jeho lupienky sa rozvinuli a ukázali krásnu žltú farbu. Bol šťastný a vďačný.
Evka, teraz už súčasť vlahy v pôde, cítila obrovskú radosť. Pochopila, že jej cesta mala zmysel. Zohriala sa, aby mohla vyletieť do neba, tam sa stretla s kamarátkami a potom sa vrátila ako dážď, aby pomohla niekomu, kto to potreboval.
„A viete, čo je na tom najlepšie?“ zašepkala koreňom kvietka. „Raz sa znova dostanem do potôčika a celá táto úžasná cesta sa začne odznova!“ Volá sa to kolobeh vody a je to najväčšie dobrodružstvo na svete.
Skúste si to niekedy všimnúť aj vy. Keď vám maminka uvarí čaj, pozorujte s ňou paru, ktorá stúpa hore. Je to ako tisíce malých Eviek, ktoré sa vydávajú na svoju púť k oblakom. A keď bude pršať, spomeňte si, že každá kvapka prináša život a radosť smädnej trávičke a kvietkom.