Ležala som na posteli a sledovala plynúce krajiny za oknom. Vlak sa hojdal v rytme koľají a obrysy stromov v oranžovom svetle zapadajúceho slnka vytvárali dokonalú filmovú scénu. Presne takú, akú by som opísala vo svojom denníku, keby som si ho nezabudla doma na nočnom stolíku.
"Nina, ideš?" Lenka stála vo dverách kupé, netrpezlivo prekrúcajúc oči. "Všetci sú už v jedálenskom vozni. Začína byť hladná."
"Kto, ty?" zasmiala som sa.
"Nie. Ema. Vieš, aká je, keď má hlad."
Prikývla som. Našu kamarátku Emu sme prezývali Gremlin, pretože keď bola hladná, menila sa na nepoznanie. Z milého dievčaťa sa stával dráčik.
"Dobre, idem." Zoskočila som z horného lôžka a nasledovala Lenku úzkou chodbičkou.
Letný tábor Slnečnica. Celý rok som šetrila vreckové, aby som mohla ísť. Dva týždne pri jazere, bez rodičov, len s kamarátmi. Keď mi mama povedala, že tam idú aj Lenka, Ema, Marek a Samo, takmer som vyskočila z kože. Naša partia konečne spolu na prázdninách!
Jedálenský vozeň bol takmer prázdny. Len v zadnej časti sedeli naši kamaráti okolo stola pokrytého balíčkami čipsov a plechovkami koly.
"Konečne!" vzdychla Ema dramaticky. "Myslela som, že umriem od hladu!"
"Prestaň dramatizovať," zasmial sa Marek a posunul sa, aby mi urobil miesto vedľa seba.
Cítila som, ako mi horeli líca, keď som si sadala. Marek bol... komplikácia. Kamarát od prvého ročníka, ale v poslednom čase som si začala všímať veci. Ako mu padali vlasy do čela, keď sa skláňal nad učebnicou. Ako sa vždy usmieval, keď ma videl. Ako mi vždy držal miesto, presne ako teraz.
"Čo som zmeškal?" opýtala som sa, aby som zakryla rozpaky.
"Samo nám práve rozprával o záhadnom kupé 42," povedala Lenka s očami vyvalenými v predstieranom strachu.
"O čom to hovoríte?" Siahla som po plechovke koly.
Samo sa naklonil bližšie, jeho hlas stíšený do dramatického šepotu. "Vraj existuje kupé, ktoré nie je na žiadnom pláne vlaku. Objavuje sa len počas nočných jázd. Kupé číslo 42."
Prevrátila som oči. "Samo, zase čítaš tie creepypasty na reddite?"
"Nie, fakt! Môj bratranec to zažil. Vraj tam čas plynie inak a keď sa pozrieš von oknom, vidíš krajinu z inej doby."
"A čo sa stane, keď tam vojdeš?" opýtala sa Ema, ktorá aj napriek skepticizmu vyzerala zaujatá.
Samo sa tajomne usmial. "To je to najlepšie. Vraj sa odtiaľ nedá dostať, kým vlak nezastaví na stanici. A vtedy môže vystúpiť len jeden človek."
"A čo sa stane s ostatnými?" Lenkin hlas znel trochu nervózne.
"Nikto nevie," pokrčil Samo plecami. "Možno zostanú navždy uväznení, cestujúc medzi stanicami."
"To je taká blbosť," zasmial sa Marek, no všimla som si, ako sa nervózne pohrával so svojím náramkom.
"Tak to dokáž," provokoval Samo. "Nájdime to kupé!"
Pozreli sme sa na seba. V očiach každého z nás sa miešala zvedavosť so strachom.
"Ja som za," povedala som nakoniec. Neverila som na tieto babské reči, ale tajne som dúfala, že by cesta temným vlakom mohla byť príležitosťou byť bližšie k Marekovi.
"Tak fajn," prikývla Lenka. "Ale ak nás zožerú vlakové príšery, Samo, prisahám, že ťa budem strašiť do konca tvojho života."
Samo sa zasmial a zdvihol ruku. "Čestné skautské!"
Dokončili sme jedlo a vydali sa na "expedíciu". Vonku sa už zotmelo a vlak sa rútil nocou. Väčšina cestujúcich už spala alebo podriemkavala pri tlmených svetlách.
"Tak, od ktorého konca začneme?" opýtala sa Ema, keď sme stáli na konci nášho vozňa.
"Skúsme ísť dopredu," navrhol Marek. "Aj tak sme skoro na konci vlaku."
Prikývli sme a vydali sa úzkou chodbou, míňajúc kupé za kupé. Vlak sa kolísal a občas sme sa museli chytiť steny, aby sme nespadli.
"Kupé 36... 37... 38..." počítala Lenka, keď sme prechádzali okolo.
"39... 40... 41..." pokračoval Samo, jeho hlas stále vzrušenejší.
A potom sme zastali. Za kupé 41 nasledovalo kupé 43.
"Vidíte?" povedal Marek víťazoslávne. "Žiadne 42. Je to len hlúpy príbeh."
Ale Samo vyzeral sklamaný len na chvíľu. "Možno sa objavuje len po polnoci. Alebo len keď naň nemyslíš."
"Alebo keď nie si trápny konšpirátor," zatiahla Ema a otočila sa späť. "Poďme spať, zajtra musíme skoro vstávať."
Vrátili sme sa do nášho kupé, trochu sklamaní, ale aj s pocitom úľavy. Aspoň ja som bola rada, že sme nenarazili na nič nadprirodzené.
Keď sme sa ukladali na lôžka, Marek sa ku mne naklonil. "Bola si odvážna, že si chcela ísť prvá," zašepkal.
"Nemusíš sa báť," zasmiala som sa ticho. "Žiadne kupé 42 neexistuje."
"Ja viem," prikývol, ale jeho oči vyzerali neisto. "Len... dávaj na seba pozor, Nina."
Tá starostlivosť v jeho hlase ma zasiahla ako elektrický výboj. Možno som nebola jediná, kto niečo cítil.
"Ty tiež," odpovedala som mäkko.
Zaspávala som s úsmevom, počúvajúc pravidelné dýchanie mojich priateľov a rytmické klopkanie kolies na koľajniciach. Zajtra nás čakal tábor, nové dobrodružstvá, možno aj nové začiatky s Marekom...
Zobudila som sa uprostred noci. Vlak stál. Nezvyčajné ticho ma vytrhlo zo sna. Pozrela som sa na hodinky – 2:17. Všetci ostatní pokojne spali.
Opatrne som zliezla z lôžka a pozrela von oknom. Stáli sme na nejakej opustenej stanici. Žiadne svetlá, žiadni ľudia. Len názov stanice osvetlený mesačným svetlom: Tieňov.
Nikdy som o takej stanici nepočula. Potriasla som hlavou a rozhodla sa ísť na toaletu, keď už som hore.
Ticho som otvorila dvere kupé a vykĺzla na chodbu. Vlak bol ponorený do tmy, len slabé núdzové svetlá osvetľovali cestu.
Keď som sa vracala, všimla som si niečo zvláštne. Dvere, ktoré predtým nevyzerali ako dvere kupé, teraz áno. A nad nimi bolo číslo 42.
Zasekla som sa uprostred kroku. To predsa nie je možné. Tam predtým nič nebolo.
Moje srdce začalo búšiť. Mala by som zobudiť ostatných? Alebo sa len vrátiť do postele a predstierať, že som nič nevidela?
Zvedavosť však bola silnejšia. Pomaly som pristúpila k dverám a položila ruku na kľučku. Bola studená ako ľad.
"Nina?"
Takmer som vyskočila z kože. Za mnou stál Marek, rozstrapatené vlasy a ospalo žmurkajúce oči.
"Čo tu robíš?" zašepkala som.
"Videl som ťa odchádzať," povedal. "Chcel som sa uistiť, že si v poriadku." Jeho pohľad skĺzol na dvere, pri ktorých som stála. "Je to...?"
Prikývla som. "Kupé 42."
Jeho oči sa rozšírili. "To nie je možné."
"Viem."
Stáli sme tam, dívajúc sa na tie tajomné dvere, keď sa zrazu otvorili. Nikto ich neotvoril - jednoducho sa otvorili samy.
Vnútri bolo kupé, ktoré vyzeralo ako každé iné. Červené sedadlá, malý stolík, závesy na oknách. Ale niečo na ňom bolo... iné. Svetlo malo zvláštny odtieň, akoby prichádzalo z iného času.
"Mali by sme zobudiť ostatných," zašepkal Marek, ale neodvrátil zrak od otvoreného kupé.
Prikývla som, ale ani jeden z nás sa nepohol.
A potom sme to počuli. Tichý šepot, ktorý akoby vychádzal priamo z kupé.
"Poďte dnu... poďte dnu..."
"Počuješ to?" opýtala som sa Mareka, hlas sa mi triasol.
Prikývol, oči rozšírené strachom.
Držali sme sa za ruky, ani jeden z nás si neuvedomil, kedy sme sa chytili, ale teraz sme sa držali, akoby od toho závisel náš život.
"Mali by sme odísť," povedal Marek, ale jeho hlas znel neisto.
"Áno," súhlasila som, "mali by sme."
Ale namiesto toho sme spolu urobili krok vpred, smerom k otvorenému kupé 42, smerom k šepotu, ktorý nás volal...
Svetlo v kupé sa zdalo byť živé – pulzovalo a menilo farby od jemnej modrej po hlbokú fialovú. Keď sme prekročili prah, dvere sa za nami zatvorili s tichým cvaknutím. Marek sa okamžite otočil a pokúsil sa ich otvoriť, ale kľučka sa ani nepohla.
"Je to zamknuté," povedal napäto.
Stáli sme v kupé, ktoré vyzeralo takmer normálne, až na to svetlo a zvláštny pocit časovej deformácie. Akoby každá sekunda trvala dlhšie, než by mala.
"Pozri," zašepkala som a ukázala na okno.
Za sklom nebola tma noci, ale jasné poludňajšie slnko svietiace na krajinu, ktorá vyzerala... staršie. Miesto elektrických stĺpov tam boli telegrafné, drevené domy namiesto betónových budov, a v diaľke som videla dym z parného rušňa.
"To nie je možné," vydýchol Marek. "To je... minulosť?"
Sadli sme si na sedadlá, neschopní odtrhnúť zrak od okna. Krajina sa menila, ale nie tak, ako by sa menila pri jazde vlakom. Bolo to, akoby sme sledovali časozberný film – videli sme, ako sa menia ročné obdobia, ako sa stavajú a búrajú budovy, ako sa mení móda ľudí, ktorí občas prešli okolo.
"Musíme sa vrátiť," povedal Marek po chvíli. "Ostatní si budú robiť starosti."
Znovu sa pokúsil otvoriť dvere, ale márne.
"Spomínaš si, čo hovoril Samo?" opýtala som sa, cítiac, ako mi po chrbte prebehol mráz. "Že odtiaľ sa nedá dostať, kým vlak nezastaví."
"A že vystúpiť môže len jeden," dokončil Marek ticho.
Pozreli sme sa na seba, v očiach rovnaký strach. Čo ak je to pravda? Čo ak jeden z nás zostane uväznený?
"To je nezmysel," povedal Marek rozhodne. "Je to len... nejaká porucha. Možno sme zaspali a toto je len veľmi živý sen."
Ale obaja sme vedeli, že to nie je sen. Bolo to príliš skutočné, príliš detailné.
Vtom sa ozvalo zaklopanie. Strhli sme sa a pozreli na dvere. Niekto, alebo niečo, klopalo zvonku.
"Kto je tam?" zavolal Marek, hlas sa mu mierne triasol.
"Nina? Marek? Ste tam?" Bol to Samov hlas.
"Samo!" vykríkli sme súčasne a vrhli sa k dverám.
"Sme tu, v kupé 42! Nemôžeme sa dostať von!" kričala som.
"Dvere sú zamknuté zvnútra," odpovedal Samo. "Musíte ich odomknúť!"
Marek znovu zatiahol za kľučku. "Nejde to! Nie je tu žiadny zámok!"
Na druhej strane nastalo ticho. Potom sme počuli, ako Samo niečo vysvetľuje ostatným.
"Skúsime to vyraziť," zavolala Ema po chvíli.
Počuli sme tupý náraz, potom ďalší. Dvere sa ani nepohli.
"Je to zbytočné," povedal Lenkin hlas. "Musíme nájsť sprievodcu."
"Prečo ste vôbec išli dnu?" spýtal sa Samo.
Pozreli sme sa na seba s Marekom. "Dvere sa otvorili samy," odpovedala som. "A potom... niečo nás volalo."
"Počkajte tam," povedala Ema. "Ideme po pomoc."
Ich kroky sa vzďaľovali, až sme zostali opäť sami v tichom kupé.
Krajina za oknom sa zmenila – teraz sme videli futuristické budovy, lietajúce autá, veci, ktoré by mohli existovať o desiatky rokov v budúcnosti.
"Myslíš, že je to naozaj..." začal Marek.
"Cestovanie časom?" dokončila som. "Neviem. Ale vyzerá to tak."
Sadli sme si vedľa seba, držiac sa za ruky. Bez ohľadu na to, čo sa dialo, aspoň sme v tom boli spolu.
Čas plynul zvláštne. Nevedela som povedať, či sme tam boli minúty alebo hodiny. Hodinky na mojej ruke sa správali čudne – ručičky sa točili raz dopredu, raz dozadu.
Zrazu vlak začal spomaľovať. Krajina za oknom sa stabilizovala – vyzerala takmer ako súčasnosť, možno o pár rokov staršia.
"Zastavujeme," povedal Marek a postavil sa.
Dvere kupé sa s cvaknutím odomkli.
Pozreli sme sa na seba. Tá chvíľa, pred ktorou nás Samo varoval, prišla. Jeden môže odísť.
"Choď ty," povedali sme súčasne.
"Nie, ty musíš ísť," trval na svojom Marek. "Ja... ja zostanem."
"Nebuď hlúpy," odporovala som. "Obaja pôjdeme. Ten príbeh je len povera."
Chytila som ho za ruku a potiahla k dverám. Otvorili sa ľahko, akoby nikdy neboli zamknuté.
Na chodbe stáli naši priatelia spolu so sprievodcom, ktorý vyzeral zmätene.
"Tu žiadne kupé 42 nie je," hovoril práve. "Tento vlak má kupé číslované od 1 do 40."
"Ale oni tam boli!" trvala na svojom Lenka. "Počuli sme ich!"
"Tu ste!" vykríkol Samo, keď nás uvidel vychádzať z kupé. "Vidíte?" otočil sa na sprievodcu.
Muž na nás prekvapene pozeral. "Odkiaľ ste prišli? Táto časť chodby bola prázdna."
Otočili sme sa. Za nami neboli žiadne dvere, len prázdna stena vagóna.
"Ale my sme..." začal Marek a zmätene sa pozrel na miesto, kde pred sekundou bolo kupé 42.
Sprievodca pokrútil hlavou. "Mladí, je noc. Mali by ste spať, nie behať po vlaku a vymýšľať si príbehy."
Keď odišiel, vrhli sa na nás kamaráti s otázkami.
"Čo sa stalo?" "Kde ste boli?" "Ako ste sa tam dostali?"
Pozreli sme sa na seba s Marekom. Ako im vysvetliť niečo, čo sme sami nechápali?
"Je to dlhý príbeh," povedala som nakoniec. "Poďme do nášho kupé."
Cestou späť som si všimla, že krajina za oknami vyzerala normálne. Nočná obloha, občasné svetlá vzdialenej dediny.
Ale keď sme prechádzali okolo jedného z okien, na sekundu som uvidela svoj odraz. Lenže dievča v odraze bolo staršie, možno o päť rokov, s dlhšími vlasmi a jemnou jazvou na líci, ktorú som nikdy nemala.
Zamrkala som a odraz bol opäť normálny.
Marek ma chytil za ruku a stisol ju.
"Videl si to?" zašepkala som.
Prikývol. "Niečo sa zmenilo, však?"
"Myslím, že áno," odpovedala som ticho. "Ale čo presne, to asi zistíme až časom."
Vrátili sme sa do kupé, kde sme do úsvitu rozprávali náš neuveriteľný príbeh priateľom. Či nám verili alebo nie, nebolo dôležité. Vedeli sme, že to, čo sme zažili, bolo skutočné.
A keď vlak konečne zastavil na stanici, kde mal čakať autobus do tábora, všetci sme vystúpili spolu. Nikto nezostal uväznený, aspoň nie viditeľne.
Len občas, keď sa s Marekom pozrieme na svoje odrazy, vidíme niečo, čo ostatní nevidia – záblesky budúcnosti, ktorá možno príde. A tiež vieme, že niekde tam vonku, na koľajniciach času, stále existuje kupé 42, čakajúce na ďalších cestujúcich, ktorí sa odvážia vstúpiť do jeho dverí.