„Tomu naozaj nerozumiem!“ povzdychol si bobor Filip a neveriacky krútil hlavou nad kopou dreva. V labkách držal svoju obľúbenú pílu, no tá vyzerala inak ako včera. Zuby mala tupé a celá sa divne ohla, akoby bola z gumy a nie z kovu.
„Čo sa stalo, Filip?“ opýtala sa veverička Milka, ktorá práve zoskočila z vysokej jedle. V labkách niesla košík plný lieskových orieškov, no keď videla Filipov smutný ňufák, hneď košík položila.
„Chcel som postaviť novú hrádzu, ale pozri,“ ukázal Filip na ohnutú pílu. „Moje náradie nič nevydrží. Je mäkké. A pozri na toto kladivo! Ležalo len chvíľu v tráve a už je celé hrdzavé, akoby malo osýpky.“
Milka si prezrela náradie. „Máš pravdu. To hrdzavé kladivo už ani neudrie klinec rovno. Vieš, kto by nám vedel poradiť? Pán medveď Rúfus! On má pri potoku veľkú dielňu a vie o kovoch úplne všetko.“
Filipovi sa rozžiarili oči. Pán Rúfus bol najlepší kováč v celom lese. Hovorilo sa, že dokáže vyrobiť veci, ktoré sa nikdy nepokazia. „Tak poďme! Ale musíme si dávať pozor, v jeho dielni je horúco a kopa ťažkých vecí.“
Keď kamaráti prišli k veľkej kamennej budove pri potoku, už z diaľky počuli rytmické cinkanie. Cink, cink, bum! Cink, cink, bum! Z komína stúpal tenký prúžok dymu.
„Dobrý deň, pán Rúfus!“ zavolali zborovo, keď nazreli cez otvorené dvere.
Medveď Rúfus si zložil veľké ochranné okuliare a utrel si labou čelo. Mal na sebe hrubú koženú zásteru, ktorá ho chránila pred iskrami. „Ahojte, stavitelia! Čo vás privádza do mojej vyhne? Potrebujete podkovy?“
„Nie, podkovy nie,“ pípol Filip a ukázal mu svoju zničenú pílu a hrdzavé kladivo. „Naše železné náradie sa kazí. Je slabé. Prečo je to tak, keď je železo kov? Myslel som si, že kovy sú najsilnejšie na svete.“
Rúfus sa dobrosrdečne zasmial, až sa mu zatriaslo brucho. Vzal do obrovskej laby Filipovu pílu a ľahko ju vyrovnal, akoby bola z plastelíny.
„Vidíte, deti,“ začal vysvetľovať a posadil ich na bezpečnú lavičku ďaleko od ohňa. „Železo je úžasný materiál. Keby sme ho nemali, nevedeli by sme postaviť veľa vecí. Ale čisté železo má jednu nevýhodu. Je celkom mäkké a rado sa kamaráti s kyslíkom a vodou. Keď sa stretnú, vznikne hrdza. A mäkké je preto, lebo jeho drobné čiastočky – hovoríme im atómy – sa po sebe kĺžu ako deti na šmykľavke.“
Milka naklonila hlavu. „Takže železo sa šmýka samo po sebe?“
„Presne tak,“ prikývol Rúfus. „Predstavte si krabicu plnú pomarančov. Keď do nej strčíte, pomaranče sa ľahko pohnú a celá kopa sa rozsype. Tak sa správa čisté železo, keď naň silno zatlačíš.“
„A dá sa to opraviť?“ opýtal sa zvedavo Filip. „Dá sa železo naučiť, aby sa nešmýkalo?“
„Výborná otázka! A odpoveď je áno,“ žmurkol medveď. „Musíme z neho upiecť niečo nové. Niečo, čomu sa hovorí zliatina. Zliatina je ako tímová práca. Zoberieme jeden kov a pridáme k nemu kamaráta, ktorý mu pomôže byť silnejším.“
Rúfus podišiel k veľkej polici a vytiahol malú nádobku s čiernym práškom.
„Čo je to? Vyzerá to ako sadze z komína,“ ohrnula nos Milka.
„Máš dobrý nos, Milka. Je to uhlík. Obyčajný uhlík, aký nájdete v uhlí alebo v ceruzke,“ vysvetlil kováč. „Keď pridáme štipku uhlíka do roztopeného železa, stane sa zázrak. Vznikne oceľ.“
Deti napäto sledovali, čo sa bude diať. Rúfus im najprv pripomenul dôležité pravidlo: „Teraz budeme pracovať s ohňom a vysokou teplotou. Nikdy, ale naozaj nikdy to neskúšajte sami doma. K peci sa približujem len ja, vy sledujte z bezpečnej vzdialenosti a nasaďte si tieto malé ochranné okuliare.“
Filip a Milka si nasadili okuliare a vyzerali ako malí vedci.
Rúfus vložil kus čistého železa do pece. Zatiahol za veľkú reťaz a obrovský mech začal fúkať vzduch do ohňa. Plamene zmenili farbu z červenej na jasnú oranžovú, až takmer do biela.
„Teplota teraz stúpa veľmi vysoko,“ komentoval Rúfus. „Železo sa mení na tekutinu, podobne ako keď sa roztopí ľad na vodu, len je to oveľa, oveľa horúcejšie.“
Keď bolo železo žeravé a tekuté, Rúfus do neho opatrne, s pomocou dlhých klieští a špeciálnej naberačky, pridal presne odmerané množstvo čierneho uhlíkového prášku.
„Prečo práve uhlík?“ vŕtalo v hlave Filipovi. „Veď uhlík sa dá ľahko rozdrviť.“
Rúfus sa otočil k tabuli na stene a kriedou nakreslil veľké krúžky naukladané na sebe. „Toto sú atómy železa. Sú veľké. A teraz,“ nakreslil medzi ne malé čierne bodky, „toto sú atómy uhlíka. Sú maličké. Zmestia sa presne do medzier medzi atommi železa.“
„Aha!“ zvolala Milka. „Je to ako keď do tej krabice s pomarančmi nasypeme orechy! Zaplnia diery!“
„Výborne, Milka! Si bystrá,“ pochválil ju medveď. „A keď sú medzery plné, veľké pomaranče – teda železo – sa už nemôžu hýbať a šmýkať. Celá stavba sa spevní. Uhlík funguje ako malý zámok, ktorý drží železo pokope. Tomu hovoríme oceľ.“
Rúfus potom vylial žeravú zmes do formy v tvare dláta. Nechal ju chvíľu chladnúť, až kým nebola tmavočervená, a potom ju ponoril do kade s olejom. Ssssss! Ozvalo sa hlasné syčanie a z kade vyšiel oblak pary.
„Tomuto hovoríme kalenie,“ vysvetlil. „Rýchle ochladenie oceľ ešte viac vytvrdí. Ale pozor, nesmie sa to prehnať, inak by praskla.“
Keď všetko vychladlo, Rúfus vytiahol nové dláto. Lesklo sa a vyzeralo inak ako to staré, matné železo.
„A teraz skúška správnosti,“ povedal kováč. Podal Filipovi kus tvrdého dubového dreva. „Skús doň zapichnúť tento starý železný klinec.“ Filip buchol, ale klinec sa v polovici ohol. „Nejde to. Drevo je príliš tvrdé.“
„Teraz skús toto nové oceľové dláto,“ podal mu Rúfus čerstvo vyrobený nástroj.
Filip priložil dláto k drevu a Milka mu pomohla klepnúť kladivom (tým požičaným od Rúfusa). Dláto sa zahryzlo do dreva ako do masla. Neohlo sa, neštiepilo sa. Ostalo ostré a pevné.
„To je neuveriteľné!“ jasali kamaráti. „Je to oveľa silnejšie!“
„Presne tak,“ usmial sa Rúfus. „Oceľ je pevnejšia, tvrdšia a pružnejšia ako čisté železo. A navyše, tak ľahko sa nezlomí. Preto sa z nej stavajú mosty, mrakodrapy, autá a aj vaše bicykle. Všetko vďaka tomu, že sme zmiešali dva materiály dokopy.“
„A čo tá hrdza?“ spýtala sa Milka, pozerajúc na svoje staré kladivo.
„Oceľ hrdzavie menej než čisté železo, pretože je hustejšia,“ vysvetlil medveď. „Ale aby nehrdzavela vôbec, museli by sme pridať ešte ďalších kamarátov, napríklad chróm. Potom by vznikla nerezová oceľ – tú máte doma v kuchyni ako príbor. Ale o tom si povieme niekedy inokedy.“
Filip si s obdivom prezeral nové dláto. „Takže keď sa spoja rôzne veci, môžu byť spolu silnejšie než každá zvlášť?“
„Presne tak, Filip,“ prikývol múdro Rúfus a začal si upratovať náradie. „V prírode aj v chémii platí, že spolupráca prináša najlepšie výsledky. Železo dáva silu, uhlík dáva tvrdosť. Spolu sú neporaziteľná oceľ. Je to podobné ako vy dvaja. Filip vie stavať, Milka vie behať a hľadať veci. Spolu dokážete viac, než keby ste boli sami.“
Deti poďakovali kováčovi za úžasnú lekciu a za opravu náradia. Rúfus im totiž zatiaľ, čo dláto chladlo, stihol „zakaliť“ a upraviť aj ich staré nástroje, pridaním trochy uhlíkového prášku na povrch a správnym zahriatím.
Cestou domov sa Filip a Milka pozerali okolo seba inými očami.
„Myslíš, že aj táto lampa je z ocele?“ pýtal sa Filip. „Určite,“ odpovedala Milka. „A aj zábradlie na mostíku. Musí byť pevné, aby nás udržalo.“
„Vieš čo, Milka?“ zasmial sa Filip. „Dnes sme sa naučili, že aj kovy majú svoje recepty. Ako keď pečieme koláč. Ak zabudneš na cukor, nie je to ono. Ak zabudneš na uhlík, nemáš oceľ, len mäkké železo.“
A tak, zatiaľ čo slnko zapadalo za les a farbilo oblohu do červena, presne ako vo vyhni pána Rúfusa, dvaja malí kamaráti plánovali, čo všetko s novým, pevným oceľovým náradím postavia. Vedeli, že s vedou a správnym receptom ide všetko ľahšie.
Skúste sa aj vy, deti, doma poobzerať. Nájdete niečo, čo je vyrobené z ocele? Opytajte sa rodičov, či je váš príbor z nereze, alebo či má ocko v dielni oceľové kladivo. Možno zistíte, že oceľ je všade okolo nás, tichá a silná, presne ako medveď Rúfus.