„Pripútajte sa, prosím! Vstupujeme do zóny, kde vesmír nechal svoj stavebný neporiadok,“ ozval sa plechový hlas z reproduktora.
V kabíne malej, no super rýchlej rakety Zvedavec sedel osemročný Filip. Pevne chytil riadiace páky a pozrel sa cez veľké predné sklo. Za chrbtom im svietila červená planéta Mars, ktorá vyzerala ako hrdzavá pomarančová guľôčka. Ďaleko pred nimi sa z tmy vynáral obrovský, pruhovaný obor – planéta Jupiter.
A medzi nimi? Tam to vrelo.
„Robot Pip, zapni radary!“ zavelil Filip.
Vedľa neho sa vznášal malý guľatý robot s jedným svietiacim okom a dvoma antenkami. Pip zabzučal, zamával kovovými klepetami a na obrazovke pred nimi sa rozsvietili tisíce malých bodiek.
„Kapitán Filip, sme tu!“ ohlásil Pip. „Vitajte v Hlavnom páse asteroidov. Počet skál: nepočítateľne veľa. Hlásim, že je tu hustá premávka!“
Filip sa zasmial. „Neboj sa, Pip. V televízii to vyzerá, že skaly sú natlačené jedna na druhú ako zemiaky v vreci, ale v skutočnosti sú medzi nimi obrovské medzery. Máme dosť miesta.“
Vesmírna loď Zvedavec hladko plávala prázdnotou. Okolo nich sa lenivo otáčali kusy skál. Niektoré boli malé ako školská taška, iné veľké ako celé mesto. Boli sivé, hrboľaté a tmavé.
„Aha! Pozri na ten vľavo!“ zvolal Filip a ukázal prstom. „Vyzerá ako obhryznutý rožok.“
„Skenujem,“ pípol Pip. „Zloženie: kameň, železo a prach. Veľkosť: ako desať futbalových ihrísk. Kapitán, prečo tu nie je planéta? Niekto ju rozbil?“
Filip pokrútil hlavou. Túto lekciu si pamätal z prípravy na let. „Kdeže, Pip. Tieto skaly sa nikdy nestali planétou. Jupiter je taký obrovský a silný, že jeho príťažlivosť – gravitácia – ťahala tieto kamene k sebe a nedovolila im, aby sa zlepili do jednej veľkej gule. Je to ako keď chceš postaviť hrad z piesku, ale niekto ti do toho stále fúka.“
„Rozumiem,“ prikývol robot. „Takže je to vesmírne smetisko?“
„Nie smetisko,“ opravil ho Filip jemne. „Je to skôr vesmírne múzeum. Tieto kamene sú tu miliardy rokov. Sú to najstaršie kúsky našej slnečnej sústavy.“
Náhle sa na palubnej doske rozblikalo červené svetlo.
„Pozor! Predmet na kolíznom kurze!“ vykríkol Pip a jeho antenky sa splašene rozkmitali.
Priamo oproti nim sa rútil menší asteroid, veľký asi ako dodávka. Rotoval a blížil sa k čelnému sklu.
„Zachovaj pokoj, Pip,“ povedal Filip sústredene. „Vesmírna fyzika nám pomôže. Nemusíme prudko brzdiť. Stačí malá zmena smeru.“
Filip jemne posunul páku doprava. Z trysky na boku rakety vyšiel krátky prúd plynu: Puf!
Loď sa pomaly, ale isto posunula. Asteroid preletel vedľa nich úplne ticho. Vo vesmíre totiž nie je vzduch, ktorý by prenášal zvuk. Žiadne fiuuu ani bác, len tichý tanec skál.
„Uf,“ vydýchol si Pip. „To bolo tesné. Moje obvody sa zľakli.“
„Bolo to bezpečné,“ uistil ho Filip. „Vesmírne lode sa riadia zákonom, ktorý hovorí: ak do niečoho štuchneš, pohne sa to. My sme 'štuchli' do lode plynom z trysky a ona uhla.“
„Kapitán, pozrite!“ Pip ukázal na obrovský balvan v diaľke, ktorý sa leskol inak ako ostatné. „Cieľ našej misie nájdený. Asteroid Psyche.“
Filipovi sa rozšírili oči. „To je on! Asteroid, ktorý nie je len z kameňa, ale je plný kovu. Hovorí sa, že je to jadro planéty, ktorá sa nikdy nenarodila.“
Priblížili sa k obrovskému kovovému telesu. Nevyzeralo ako guľa, skôr ako velikánsky zemiak z niklu a železa.
„Pripraviť na pristátie,“ zavelil Filip. „Ale pozor, Pip. Tento asteroid je oveľa menší ako Zem. Vieš, čo to znamená?“
Pipove oči zablikali, keď lovil v databáze. „Znamená to... slabá gravitácia? Budeme tam ľahkí ako pierka?“
„Presne tak. Keby si tam vyskočil, vyletel by si tak vysoko, že by si sa už možno nevrátil. Musíme použiť kotvy.“
Loď sa jemne dotkla povrchu. Cvak! Oceľové laná sa zachytili o kovový povrch asteroidu, aby loď neodplávala preč. Filip a Pip si nasadili prilby a vyšli do prechodovej komory.
Len čo Filip vystúpil von, cítil sa zvláštne. Nohy mal ľahučké. Keď urobil krok, skoro vyletel dva metre do vzduchu.
„Juchú!“ zvolal Filip do vysielačky. „Pip, poď sem, ale opatrne! Neodrážaj sa silno!“
Pip sa vznášal vedľa neho. Všade okolo bolo ticho a tma, len hviezdy žiarili jasnejšie než kedykoľvek predtým. Pod nohami mali chladný kov.
„Máme úlohu,“ pripomenul Filip. Vytiahol malé kladivko a zberné vrecúško. „Musíme vziať vzorku pre vedcov na Zemi. Chcú vedieť, z čoho presne tento asteroid je.“
Filip si kľakol. Tým, že tu bola taká slabá gravitácia, musel sa jednou rukou držať lana z lode, aby pri ťuknutí kladivom neodletel dozadu.
Ťuk, ťuk. Odštiepil malý kúsok lesklého kovu.
„Mám to!“ zajásal. Vzorku bezpečne uložil do vrecúška na opasku.
„Kapitán,“ ozval sa Pip, ktorý medzitým skúmal povrch laserom. „Tento asteroid je tu celú večnosť. Vidím tu stopy po nárazoch iných kameňov. Je to ako kniha, v ktorej je zapísaná história vesmíru.“
„Máš pravdu, Pip,“ usmial sa Filip. „Každý škrabanec hovorí príbeh o tom, čo sa tu dialo, keď ešte neboli ani dinosaury.“
Zrazu sa Pip pozrel na svoje vnútorné hodiny. „Kapitán! Čas na návrat. O chvíľu sa tento asteroid otočí a stratíme signál so Zemou.“
„Rozkaz!“
Návrat do lode bol veselý. Filip sa dlhými, plavnými skokmi presunul k prechodovej komore. Vo vnútri si zložili prilby a pripútali sa do kresiel.
„Uvoľniť kotvy!“
Cvak. Laná sa navinuli späť. Filip opäť použil trysky a loď Zvedavec sa pomaly odlepila od kovového sveta.
Cestou späť, keď za sebou nechávali milióny tancujúcich kameňov, Filip vytiahol svoj palubný denník. Vzal ceruzku a začal písať:
Dnešný objav: Asteroidy nie sú len strašidelné skaly. Sú to puzzle, ktoré nám pomáhajú pochopiť, ako vznikol náš svet. A najdôležitejšie zistenie: Vo vesmíre treba byť jemný. Aj malý pohyb dokáže veľké veci.
„Pip?“ oslovil robota, ktorý už driemal v nabíjačke.
„Áno, kapitán?“
„Myslíš, že raz budeme ťažiť kovy na asteroidoch?“
„Je to logické,“ zamumlal Pip. „Ale najprv sa musíme naučiť po nich skákať bez toho, aby sme odleteli do neznáma.“
Filip sa zasmial, pozrel sa na vzdialenú modrú bodku – Zem – a stlačil tlačidlo pre návrat domov. Vesmír bol plný záhad, ale s vedou, odvahou a dobrým kamarátom sa dala vyriešiť každá z nich.
Výzva pre malých astronautov:
Deti, skúste si doma predstaviť, aké je to vo vesmíre! Vezmite si malú loptičku (to bude vaša raketa) a položte ju na hladkú podlahu.
- Fúknite do nej jemne z boku. Čo sa stane? Zmení smer, však? Presne tak sa riadia lode vo vesmíre!
- Skúste si s kamarátom alebo rodičom podať loptu tak, že budete stáť na jednej nohe. Je to ťažšie? To preto, že musíte udržiavať rovnováhu, podobne ako Filip na asteroide.
A pamätajte, keď v noci uvidíte na oblohe hviezdy, možno sa práve pozeráte na miesto, kde tancujú milióny skál medzi Marsom a Jupiterom