„Cink! Bác! Brum!“ ozvalo sa z detskej izby. Nebola to však pekná pesnička. Znelo to skôr, akoby po klavíri skákala mačka, ktorá práve zbadala myš.
Filip si zaboril hlavu do dlaní a vzdychol si tak hlboko, až sa noty na stojane zachveli. „To nemá zmysel! Moje prsty sú asi z plastelíny. Alebo z varených špagiet. Vôbec ma neposlúchajú!“
Za chrbtom sa mu ozval tichý smiech. Vo dverách stála jeho staršia sestra Katka, ktorá v škole milovala biológiu a vedela odpoveď takmer na všetko, čo sa týkalo ľudského tela.
„Neposlúchajú?“ opýtala sa a sadla si k nemu na lavičku. „Filip, skús teraz rýchlo chytiť svoj nos ľavou rukou.“
Filip to urobil okamžite. Ťuk! Ukazovák pristál presne na špičke nosa. „A teraz sa poškrab k pravej uchu.“ Filip to urobil bez zaváhania.
„Vidíš?“ usmiala sa Katka. „Tvoje prsty nie sú pokazené. Fungujú perfektne. Len sa ešte nenaučili cestu po klavíri. Vieš, čo sa teraz deje v tvojej hlave?“
Filip pokrútil hlavou a predstavil si, že tam má malé kolieska, ktoré sa zasekli. „Asi tam mám neporiadok.“
„Nie neporiadok, ale prales,“ vysvetlila Katka tajomne. „Predstav si hustú, vysokú trávu, cez ktorú nikto nikdy nešiel. Tvoj mozog je na jednej strane tej lúky a tvoje prsty sú na druhej. Keď chceš zahrať novú notu, tvoj mozog vyšle poslíčka s rozkazom. Ale ten poslíček sa musí predierať cez tú vysokú trávu. Ide pomaly, potkýna sa, niekedy zablúdi a stlačí zlú klávesu.“
Filip sa pozrel na svoje ruky. „Takže moji poslíčkovia zablúdili?“
„Presne tak. Ale zakaždým, keď tú notu zahráš správne – aj keď úplne pomaly – ten poslíček prejde tou istou trasou a trochu pošliape trávu. Vytvorí malý chodníček,“ pokračovala Katka a prstom nakreslila vo vzduchu kľukatú čiaru.
„Ale keď to zahrám zle?“ opýtal sa Filip.
„Vtedy poslíček vydupe cestu inam. A ak to zopakuješ zle trikrát, poslíček si bude myslieť: Aha! Tadiaľto mám ísť! A naučí sa chybu,“ zdvihla prst Katka. „Preto je dôležité hrať pomaly. Tak pomaly, aby poslíček nemohol zablúdiť.“
Filip sa zamyslel. Dávalo to zmysel. „Takže musím vydupať diaľnicu?“
„Presne! Tomu sa hovorí svalová pamäť. Hoci svaly nemajú vlastný mozog, tvoje nervy – to sú tie kábliky v tele – sa môžu tak vylepšiť, že signál preletí ako po šmykľavke. Bzzzzum! A prst sa hneď pohne.“
Filip sa narovnal. „Dobre. Idem stavať diaľnicu. Ale varujem ťa, moji robotníci sú dnes leniví.“
Otvoril noty na strane so skladbou „Veselý vláčik“. Bola tam ťažká časť, kde musel preložiť palec popod ostatné prsty. Doteraz sa mu tam prsty vždy zamotali ako vianočka.
„Pomaly,“ šepkala Katka. „Úplne slimačím tempom.“
Filip stlačil C... potom D... potom E... a teraz to prišlo. Palec sa mal podvliecť. Filip sa sústredil, akoby zneškodňoval bombu. Palec sa pomaly, opatrne vsunul pod prostredník a stlačil F. „Výborne!“ zvolala Katka. „Práve si pošliapal prvú trávu.“
„Bolo to hrozne pomalé,“ namietol Filip.
„Ale bolo to správne. Skús to znova. Rovnako pomaly.“
Filip to zopakoval. A znova. A znova. „Už ma to nebaví,“ odfúkol si po piatom raze. „Chcem to hrať rýchlo ako v rádiu!“
„Vydrž,“ povzbudila ho sestra. „Čo myslíš, deti, koľkokrát musí prejsť auto po hline, aby tam ostali koľaje? Veľa. Daj tomu čas. Zajtra sa ti bude zdať, že ti niekto v noci vymenil ruky.“
Na druhý deň pribehol Filip zo školy rovno ku klavíru. Bol zvedavý, či jeho „chodníček“ cez noc nezarástol burinou. Sadol si, zhlboka sa nadýchol a položil ruky na klávesy. Začal hrať. C, D, E... palec sa automaticky skrčil a podliezol pod prstami. Cvak! Nota F zaznela čisto a jasne.
„Fíha!“ zvolal Filip prekvapene. „Ono to išlo samo!“
„Naozaj?“ nakúkala mama z kuchyne, ktorá práve miešala cesto na palacinky. „Čo sa stalo?“
„Moje prsty vedeli, kam majú ísť, ešte skôr, než som im to stihol povedať!“ vysvetľoval nadšene Filip. „Bolo to, akoby som sa viezol na bicykli dolu kopcom a nemusel pedálovať.“
Ale Filipova svalová pamäť ešte nebola dokonalá. Keď sa pokúsil zrýchliť, zrazu – BÁC! Prsteník netrafil klávesu a zaznel falošný tón.
„Aha,“ povedal si Filip a spomenul si na Katku. „Tu asi ešte nie je diaľnica, len poľná cesta s jamami. Musím ju opraviť.“
Namiesto toho, aby sa hneval a buchal do klavíra, urobil niečo iné. Zastavil sa. Vrátil sa o kúsok späť a tú istú ťažkú pasáž zahral päťkrát za sebou, veľmi pomaly a sústredene. Predstavoval si, ako malí cestári v jeho hlave vylievajú nový asfalt na nervovú dráhu, aby bola hladká a bezpečná.
Prešiel týždeň. Filip trénoval každý deň. Niekedy len desať minút, ale vždy dával pozor, aby „nechodil po zlej ceste“.
V piatok večer prišli na návštevu starí rodičia. „Počul som, že trénuješ novú skladbu,“ žmurkol dedko a usadil sa do kresla. „Zahráš nám ju?“
Filipovi zrazu vyschlo v hrdle. Čo ak to pokazí? Čo ak jeho poslíčkovia zablúdia? Pozrel sa na Katku. Tá mu len ukázala palec hore a pošepkala: „Ver svojej diaľnici. Je hotová.“
Filip si sadol. Položil ruky na klávesy. A potom sa stalo niečo čarovné. Prestal myslieť na to, ktorý prst má kam ísť. Prestal kontrolovať každý pohyb. Jednoducho si v hlave začal spievať melódiu „Veselého vláčika“.
A jeho ruky? Tie tancovali! Prsty behali po bielych a čiernych klávesoch s ľahkosťou veveričiek. Svalová pamäť prevzala riadenie. Filip sa dokonca mohol pozrieť na babku a usmiať sa, a jeho ruky hrali ďalej samy, bez jedinej chybičky. Cielene, presne, automaticky.
Keď dohral posledný akord, v izbe nastalo ticho, a potom sa ozval potlesk. „Bravo!“ volal dedko. „To bolo úžasné! Ako si to dokázal?“
Filip sa pozrel na svoje ruky, ktoré teraz spokojne ležali na kolenách. Už nevyzerali ako varené špagety. Vyzerali šikovne a múdro.
„To nie ja, dedko,“ zasmial sa Filip. „To moji stavbári v hlave. Celý týždeň tvrdo pracovali, aby postavili cestu. A dnes sa po nej moje prsty len tak skĺzli.“
V ten večer, keď ležal Filip v posteli, skúšal ešte jeden malý experiment. Zhasol svetlo. Bola úplná tma. Zdvihol ruku a skúsil si v tme chytiť nos. Ťuk! Trafil presne.
„Svalová pamäť,“ pošepkal do tmy. „Funguje to.“
A viete čo, deti? Toto kúzlo neplatí len pri klavíri. Máte ho v sebe aj vy! Skúste sa zamyslieť: Keď si zaväzujete šnúrky na topánkach, musíte ešte premýšľať, ako urobiť slučku? Alebo keď držíte lyžicu s polievkou, musíte jej prikazovať, aby trafila do úst a nie do ucha? Kdeže! Vaše svaly si to pamätajú, pretože ste to urobili už tisíckrát.
Takže, ak vám niečo hneď nejde – či už je to bicyklovanie, písanie písmeniek alebo kotúľ – nezúfajte. To len vaši poslíčkovia ešte šliapu vysokú trávu. Dajte im čas, skúšajte to znova a pomaly, a čoskoro tam budete mať tú najrýchlejšiu diaľnicu na svete