Filip a Ema sedeli na mäkkom koberci uprostred svojej izby a vyzeralo to tam ako po výbuchu v hračkárstve. Kocky, autíčka, bábiky, lopty a farebné krúžky boli rozhádzané všade.
„Uf,“ vzdychla si Ema a zdvihla zo zeme modrú kocku. „Je tu taký neporiadok, že by sa v ňom stratil aj slon.“
Filip sa zasmial a vytiahol si spod nohy plyšového medveďa. „Ten by sa tu aspoň najedol. Pozri, našiel som zabudnutý keksík!“
Vtom vošla do izby mama s dvoma klbkami farebnej šnúrky. „Vidím, že vaši hračkárski kamaráti usporiadali veľkú párty,“ usmiala sa. „Čo keby sme im pomohli upratať sa tak, aby sa im to páčilo?“
„Ako?“ spýtala sa zvedavo Ema.
„Hravým triedením,“ navrhla mama a podala Filipovi červenú šnúrku a Eme modrú. „Skúste vytvoriť na zemi kruhy a dať do nich veci, ktoré majú niečo spoločné.“
Filipovi sa nápad okamžite zapáčil. Rozvinul červenú šnúrku a vytvoril na koberci veľký červený kruh. „Super! Toto bude kráľovstvo pre všetky červené veci!“ vyhlásil.
Hneď začal pátrať. Našiel červené hasičské auto a s hlasným „tú-tá, tú-tá“ ho zaparkoval presne v strede kruhu. Potom našiel červenú strechu z domčeka pre bábiky, pár červených kociek a červenú pastelku. Ema mu pomáhala a o chvíľu bol červený kruh plný vecí rovnakej farby.
„Teraz ja!“ povedala Ema a z modrej šnúrky urobila vedľa Filipovho kruhu druhý, rovnako veľký. Chvíľu premýšľala. „Čo by som mohla triediť ja?“
Pozrela sa na kopu hračiek a zbadala malú skákaciu loptičku. Gúľala sa jej v ruke. „Už viem! Môj kruh bude pre všetko, čo je guľaté!“
A tak začala hľadať. Našla tú malú loptičku, potom väčšiu, tenisovú. Našla sklenené guľky, ktoré sa v svetle krásne trblietali. Dokonca našla aj jedno modré koliesko z lega a drevenú guľu z počítadla. Všetko to opatrne poukladala do svojho modrého kruhu.
„Pozri, Filip,“ ukázala hrdo. „Mám tu samé guľaté veci.“
„A ja samé červené,“ usmial sa Filip. Boli so svojou prácou spokojní. Miestnosť vyzerala oveľa prehľadnejšie. Zostala už len malá kôpka hračiek v strede. Filip z nej vytiahol jednu špeciálnu vec. Bola to jeho najobľúbenejšia loptička. Žiarila krásnou červenou farbou a bola dokonale guľatá.
„Aha!“ zvolal. „Loptička! Patrí do môjho červeného kruhu.“ Chystal sa ju tam položiť.
„Počkaj!“ zastavila ho Ema. „Veď je guľatá! Patrí do môjho kruhu!“
Filip sa zamračil. „Ale je červená.“
„Ale je guľatá,“ trvala na svojom Ema.
Stáli nad loptičkou a nevedeli, čo robiť. Kam s ňou? Patrí do oboch kruhov, ale nemôžu ju predsa rozrezať napoly.
„Dajme ju sem, medzi kruhy,“ navrhla Ema a položila loptičku presne do medzery medzi červeným a modrým kruhom. Stála tam taká osamotená.
Filip si poškrabal bradu. „Hm... To je zvláštne. Je to, akoby patrila obom a zároveň nikomu.“ Chodil okolo kruhov a pozorne si ich prezeral. Zrazu dostal nápad.
„Čo ak...“ začal pomaly a kľakol si k modrému kruhu. „Čo ak by sa tvoj kruh trochu posunul?“
„Ako to myslíš?“ nechápala Ema.
Filip opatrne chytil modrú šnúrku a začal ju posúvať smerom k červenému kruhu. Ema sledovala, čo robí. Modrý kruh sa priblížil k červenému a potom... sa začal prekrývať! Ich okraje sa spojili a v strede vzniklo nové, menšie miesto, ktoré patrilo obom kruhom naraz. Vyzeralo to ako šošovka alebo smiešne rybie oko.
„Jéj!“ vyhŕkla Ema. „Pozri sa na to! Vytvorili sme spoločné miesto!“
Filipove oči zažiarili. „Presne! To je miesto pre veci, ktoré sú červené A ZÁROVEŇ guľaté!“
Opatrne zdvihol červenú loptičku a položil ju priamo do stredu, do tej novej časti, kde sa kruhy prelínali. Perfektne tam zapadla.
„To je ono!“ tešila sa Ema. „Teraz má svoje správne miesto!“
„Poďme hľadať ďalšie!“ navrhol Filip. Hneď sa pustili do zvyšnej kopy hračiek. Našli červené viečko z fľaše.
„Je červené?“ spýtal sa Filip.
„Áno!“ prikývla Ema. „A je guľaté?“
„Áno!“
„Tak kam patrí?“ spýtali sa naraz a potom s úsmevom ukázali na spoločný stred. Hop, a viečko pristálo pri loptičke.
Potom našli červené koráliky. Boli červené a guľaté, takže putovali do stredu. Našli aj malé červené koliesko z autíčka. Aj to skončilo v priesečníku.
Keď už pretriedili všetko, s úžasom si pozreli svoje dielo. Na zemi ležali dva veľké kruhy, ktoré sa v strede kamarátili. V jednej časti boli len červené veci, v druhej len guľaté veci a v ich spoločnom srdci boli veci, ktoré mali obe vlastnosti.
„Vieš, Ema,“ povedal Filip zamyslene. „My sme vlastne nevytvorili len poriadok. My sme vynašli triediaci stroj!“
Ema sa zasmiala. „Aha. A ako sa volá?“
Filip sa na chvíľu zamyslel a potom slávnostne vyhlásil: „Volá sa... Kamarátske kruhy! Pretože sa vedia spojiť a zdieľať spoločné veci.“
Mama, ktorá ich potichu sledovala, sa usmiala. „To je úžasný vynález. Ukázali ste, že aj tá najzamotanejšia úloha sa dá vyriešiť, keď sa na ňu pozriete zblízka a skúsite rôzne cesty.“
Filip a Ema si sadli na uprataný koberec a obdivovali svoje dielo. Už to nebol chaos. Bol to systém. Krásny, farebný a logický.
„A čo myslíš, Filip?“ spýtala sa zrazu Ema a pozrela sa smerom k oknu, akoby sa pýtala celého sveta. „Čo by sa stalo, keby sme pridali ešte tretí, napríklad žltý kruh pre všetky drevené hračky? Kam by sme dali drevenú červenú kocku?“
Filipovi sa znova rozžiarili oči. Dobrodružstvo s triedením sa ešte zďaleka neskončilo. Práve naopak, len sa začínalo. A čo vy? Skúsite si doma tiež vytvoriť svoje vlastné kamarátske kruhy?