Dedo sedel vo svojom obľúbenom ušiaku a mračil sa na knihu. Nebola to hocijaká kniha. Bola plná obrázkov vtáčikov a dedo ich poznal takmer všetky. Dnes si však nečítal. Iba si knihu prikladal bližšie k očiam, potom ju zase odďaľoval a nespokojne si vzdychal.
„Dejú sa mi zvláštne veci,“ zamrmlal si popod fúzy. „Tieto písmenká sa hrajú na schovávačku. Sú maličké ako zrnká maku a tancujú mi pred očami.“
Vtom k nemu pribehla jeho vnučka Eliška. Mala očká zvedavé ako malá líška. „Dedo, prečo si smutný? Vtáčiky ti uleteli z knižky?“ spýtala sa a nakukla mu cez plece.
„Ale kdeže, Eliška moja,“ pokrútil hlavou dedo. „Len tie písmenká pod obrázkami... neviem ich prečítať. Zmenšili sa, odkedy som bol mladý.“
Eliška sa zamyslela. Očká jej zažiarili. „Počkaj tu! Hneď som späť, mám jeden nápad!“ A už jej len päty blýskali, ako utekala k dedovmu pracovnému stolu. Chvíľku sa tam prehrabávala v zásuvkách a potom sa vrátila. V ruke držala niečo okrúhle a lesklé.
„Pozri, dedo! Pamätáš sa na svoju starú kamarátku?“ podala mu elegantný predmet s rúčkou a veľkým sklíčkom v kovovom rámiku.
„Ale áno! Moja stará lupa!“ potešil sa dedo. „Už som na ňu skoro zabudol.“ Priložil si ju ku knihe a jeho oči sa doširoka otvorili. „Aha! To je ono! Písmenká sú zrazu veľké a tučné ako čmeliaky! Vidím ich!“
Vtom sa z lupy ozval tenký, veselý hlások. „To som rada, že ti zase pomáham, dedo.“
Eliška s dedom sa prekvapene pozreli na lupu.
„Ty rozprávaš?“ vyhŕkla Eliška.
„Samozrejme,“ zasmial sa tenký hlások. „Volám sa Lupa a moje srdce tvorí špeciálne sklo, ktorému sa hovorí šošovka. Nie som čarovná, len veľmi šikovná.“
Dedo si lupu opatrne prezeral. „A ako to robíš, pani Šošovka, že tie písmenká tak pekne narastú?“
„Je to jednoduché a zároveň úžasné,“ vysvetľovala Lupa nadšene. „Všimnite si, aká som. V strede mám také guľaté bruško, som hrubšia. Smerom k okrajom som zase tenšia. Tomuto tvaru sa odborne hovorí vypuklý.“
Eliška jemne prešla prstom po hladkom, zaoblenom skle. „Naozaj, v strede je ako malý kopček.“
„Presne tak!“ súhlasila Lupa. „A teraz si predstavte svetlo. Všetko, čo vidíte, vidíte vďaka svetlu. Od písmeniek v knihe sa odrážajú neviditeľné svetelné lúče a letia priamo do vašich očí. Keď však prejdú cezo mňa, cez moje sklené bruško, ja ich trošku ohnem.“
„Ohneš?“ čudoval sa dedo. „Svetlo sa dá ohnúť?“
„Dá! Tento jav sa volá lom svetla. A pretože mám takýto špeciálny vypuklý tvar, všetky lúče, čo cezo mňa prejdú, nasmerujem tak, aby sa zdalo, že vychádzajú z oveľa väčšieho písmenka. V podstate oklamem vaše oči, ale v dobrom! Pomôžem im, aby lepšie videli.“
„To je fantastické!“ zvolala Eliška. „Môžeme si to nejako vyskúšať?“
„Určite!“ potešila sa Lupa. „Prines pohár s vodou a lyžičku.“
Eliška hneď bežala do kuchyne. Keď sa vrátila, opatrne ponorila lyžičku do vody v pohári. „Jéj! Pozri, dedo! Tá lyžička vyzerá, akoby bola zlomená!“
„Presne!“ prisvedčila Lupa. „Voda robí niečo podobné ako ja. Keď svetelné lúče prechádzajú zo vzduchu do vody, tiež sa ohnú, a preto sa nám zdá, že lyžička je na inom mieste, ako v skutočnosti je. Ja som len vybrúsená tak dokonale, aby som veci nielen ohýbala, ale ich aj pekne a pravidelne zväčšila.“
Dedo s novým pochopením chytil lupu a s úsmevom si prečítal text pod obrázkom sýkorky. „Sýkorka veľká je náš najbežnejší vtáčik a v zime si pochutí na slnečnicových semienkach,“ prečítal nahlas a hrdo. „Ďakujem ti, Lupa. Nielenže si mi pomohla čítať, ale naučila si ma aj niečo nové o svetle.“
Eliška si lupu požičala. „Ukáž, ja si to tiež vyskúšam!“
Najprv si pozrela na svoju dlaň. Čiary na nej vyzerali ako hlboké kaňony. Potom namierila lupu na list izbovej rastliny. Drobné žilky na liste vyzerali ako cestičky na mape. Pozrela sa na zrnko prachu na stole a to zrazu vyzeralo ako malý chlpatý kamienok.
„Jéj! Všetko je zblízka úplne iné! Toľko detailov!“ jasala malá objaviteľka.
„Vidíš,“ ozvala sa opäť Lupa. „Svet je plný malých zázrakov, len sa treba vedieť správne pozrieť. Ale jednu vec si zapamätajte,“ dodala vážnym tónom. „Nikdy sa cezo mňa nepozerajte priamo do slnka. Jeho lúče sú také silné, že by som ich zosilnila a mohlo by to poškodiť vaše očká.“
„Sľubujeme,“ povedali naraz dedo aj Eliška.
Dedo odložil knihu, objal vnučku a spolu sa pozerali, ako Lupa zväčšuje vzor na deke. Malé písmenká už neboli problém, ale začiatok nového dobrodružstva.
„Vieš čo, Eliška?“ povedal dedo veselo. „Zajtra vezmeme našu šikovnú kamarátku Lupu von na dvor. Som zvedavý, ako vyzerá mravec, keď je veľký ako tvoje autíčko.“
Eliška sa nadšene zasmiala. Už sa nevedela dočkať, aké ďalšie tajomstvá jej pomôže Lupa odhaliť. Čo myslíte, deti, čo všetko by ste si s lupou pozreli zblízka vy?