V malom domčeku so záhradou plnou púpav bývali dve sestričky, Ema a Ela. Boli dvojičky a vyzerali ako dve kvapky vody. Obe mali vlasy farby čokolády spletené do veselých vrkočov a na nose im tancovalo presne sedem pehavých bodiek. Keď sa usmiali, ukázali rovnakú medzierku medzi prednými zubami. Aj ich smiech znel ako cinkanie dvoch rovnakých zvončekov.
Lenže tam sa všetka podobnosť končila.
Ema milovala svet čísel a poriadku. Jej izba vyzerala ako malá kancelária. Ceruzky mala zoradené podľa dĺžky, knižky podľa veľkosti a na poličke jej stáli úhľadné veže z kociek. Najradšej riešila hádanky, počítala schody v dome alebo merala, koľko krokov je to k poštovej schránke. Pre ňu bol svet jedna veľká, zábavná matematická úloha.
Ela, naopak, žila vo svete farieb a fantázie. Jej kútik izby hral všetkými odtieňmi dúhy. Na stenách viseli jej kresby – draci s fialovými krídlami, spievajúce kvety a rieky z malinového sirupu. Jej najväčším pokladom bola veľká škatuľa plná farbičiek, voskoviek a voňavých fixiek. Pre ňu bol svet jedno obrovské maliarske plátno.
Jedného dňa mali oslavu narodenín. Prišla aj nová suseda, milá pani Janka. Keď zbadala sestričky, zatlieskala rukami. „Juj, aké ste zlaté! Ktorá z vás je Ema a ktorá Ela?“ spýtala sa s úsmevom. „Ja som Ema,“ povedala tá, ktorá práve počítala bublinky v malinovke. „A ja som Ela,“ ozvala sa tá druhá, ktorá si prstom kreslila po stole vzory.
Pani Janka sa na ne pozrela, prižmúrila oči a potom s istotou ukázala na Elu. „Tak ty si určite Ema, máš taký vážny pohľad.“ „Nie, ja som Ela,“ zamračila sa Ela. „A ja Ema,“ dodala smutne Ema.
Celý deň sa to opakovalo. Hostia si ich neustále mýlili. Nakoniec si obe dievčatká sadli pod jabloň v záhrade a vzdychli si. „To nie je fér,“ povedala Ela a kopla nohou do trávy. „Prečo si všetci myslia, že sme rovnaké, keď nie sme?“ „Pretože máme rovnaké vlasy a rovnaké pehy,“ odpovedala Ema a zmerala si vrkoč. „Môj je dlhý presne dvadsaťpäť centimetrov. Zmeraj si svoj.“ Ela si však len povzdychla. „Načo? Určite bude rovnaký. Musíme im nejako ukázať, že sme iné!“
A tak sa začalo ich veľké dobrodružstvo. Prvý plán vymyslela Ela, kráľovná farieb. „Viem! Budeme nosiť odlišné oblečenie! Ja budem nosiť iba teplé farby, ako slnko a oheň. Žltú, oranžovú, červenú. A ty, Ema, budeš nosiť studené farby, ako voda a obloha. Modrú a zelenú.“ Eme sa nápad páčil. Bol logický. Na druhý deň sa Ela obliekla do žiarivo žltého trička a Ema do tmavomodrých šiat. Vybehli von.
Prvý, koho stretli, bol poštár, pán Martin. Zastal pri bránke. „Dobré ráno, dievčatá! Dnes ti to ale pristane, Ema,“ povedal a pozrel na Elu v žltom tričku. Ela si dupla. „Ja som Ela!“ Pán Martin sa poškrabal na hlave. „Ach, prepáčte. Tak vás pletiem.“ Pokus číslo jedna nevyšiel. Oblečenie nestačilo.
Druhý plán vymyslela Ema, majsterka v riešení problémov. „Musíme im to ukázať činmi,“ vyhlásila odhodlane. „Pripravíme si v záhrade dve stanovištia. Ty na svojom budeš kresliť a ja na svojom riešiť úlohy.“
Ako povedali, tak aj urobili. Ema si na malý stolík priniesla kamienky a papier s číslami. Ela si rozložila obrovský papier a svoje farbičky. Potom zavolali dedka Vševedka, ktorý práve polieval svoje paradajky. „Dedko, poď sa pozrieť! Ukážeme ti, aké sme rozdielne!“ Dedko prišiel s usmievavými vráskami okolo očí. Najprv pristúpil k Eme. „Ukáž, čo tu máš, malá matematička.“ Ema mu s hrdosťou ukázala, ako vie z kamienkov poskladať trojuholník, štvorec a ako vie sčítať všetky červené kamienky s modrými. Bolo ich presne šestnásť. „Výborne!“ pochválil ju dedko.
Potom prešiel k Ele. Tá práve dokončovala obrázok. Na papieri sa objavil nádherný páv s chvostom, ktorý hral všetkými farbami. Každé pierko bolo iné, plné vzorov a odtieňov. „Nádhera!“ žasol dedko. „Si hotová umelkyňa, Eli.“ Dievčatá sa na seba víťazoslávne pozreli. „Tak vidíš, dedko? Sme úplne iné!“ zvolali naraz. Dedko sa usmial a pohladil obe po vlasoch. „To áno, v tom, čo robíte, ste každá jedinečná. Ale keď sa na vás tak pozerám, stále ste ako dve kvapky vody.“
Sestričky opäť zosmutneli. Ani druhý pokus nevyšiel. Sadli si na schody a Ela si položila hlavu na kolená. „Asi sa s tým budeme musieť zmieriť,“ šepla. Vtom si k nim prisadol dedko. „Ale prečo ste také smutné? To, že vyzeráte rovnako, je predsa fascinujúce.“ „Fascinujúce?“ spýtala sa Ema a zdvihla obočie. „Všetci si nás mýlia.“
Dedko sa zamyslel. „Viete, deti, vaše telá sú postavené podľa veľmi starého a tajného plánu. Ten plán je zapísaný v maličkých, úplne neviditeľných čiastočkách, ktoré máme všetci v sebe. Volajú sa gény. A pretože ste dvojičky, váš plán na stavbu tela, teda vaše gény, je takmer úplne rovnaký. Preto máte rovnakú farbu očí, rovnaký tvar nosa a rovnaký smiech.“ Ela a Ema počúvali so zatajeným dychom. Neviditeľné čiastočky? Tajný plán? To znelo napínavo.
„Ale,“ pokračoval dedko a sprisahanecky na ne žmurkol, „ten plán hovorí iba o tom, ako budete vyzerať. Nehovorí nič o tom, čo budete mať rady, čo vás bude baviť alebo o čom budete snívať. To je vaša vlastná, osobná časť. Vaša jedinečnosť.“ Ema sa rozžiarila. „Takže naše telá sú rovnaké, ale to, čo je v našich hlavách, je iné?“ „Presne tak!“ prikývol dedko. „A to je tá najlepšia správa. Pretože to, čo viete a čo dokážete, je oveľa dôležitejšie než to, ako vyzeráte.“
V tej chvíli sa Ela postavila a oči jej zažiarili nápadom. „Ja už viem! Spojíme to!“ Ema nechápala. „Spojíme čo?“ „Naše talenty! Ty niečo múdre vymyslíš a ja to krásne nakreslím!“ Nápad sa Eme okamžite zapáčil. „Výborne! Postavíme si šarkana! Ja vypočítam, aký tvar a veľkosť musí mať, aby dobre lietal. Musí tam byť dokonalá symetria.“ „Symetria?“ spýtala sa Ela. „Áno, to znamená, že ľavá strana musí byť presným zrkadlovým obrazom pravej strany. Inak by sa vo vzduchu krútil a spadol,“ vysvetlila Ema a už aj kreslila na papier presné čiary pravítkom.
Keď mala Ema hotový presný nákres, podala ho Ele. Ela vytiahla svoje najkrajšie farby a pustila sa do práce. Na jednu stranu šarkana namaľovala ohnivý západ slnka s oranžovými a ružovými mrakmi. Na druhú stranu namaľovala tmavú nočnú oblohu s tisíckami strieborných hviezd a veľkým zlatým mesiacom.
S pomocou dedka potom šarkana dokončili. Bol to ten najkrajší šarkan na svete. Dokonale súmerný a zároveň neskutočne pestrý. Bol presne ako ony dve – spojením logiky a fantázie.
Popoludní išli všetci traja na kopec za domom. Fúkal príjemný vietor. Ema držala šarkana a Ela klbko so špagátom. „Pripravená?“ spýtala sa Ema. „Pripravená!“ odpovedala Ela. Na tri Ema vyhodila šarkana do vzduchu, Ela povolila špagát a ich spoločné dielo sa vznieslo k oblohe. Stúpalo vyššie a vyššie, tancovalo na vetre a jeho pestré farby žiarili na slnku.
Na kopci sa hrali aj iné deti. Pribehli bližšie. „Jéj, to je úžasný šarkan!“ zvolal malý chlapček. „Ktorá z vás ho vyrobila?“ Ema a Ela sa na seba usmiali. Prvýkrát im nevadilo, že sa ich niekto pýta, ktorá je ktorá. „My obe,“ povedali hrdo a naraz. „Ja som vypočítala, aby dobre lietal,“ povedala Ema. „A ja som ho vymaľovala, aby bol najkrajší na svete,“ dodala Ela.
Všetci sa s obdivom pozerali na šarkana a potom na obe dievčatá. Už nevideli len dve rovnaké tváre. Videli matematičku a umelkyňu. Videli tím. Ema a Ela stáli vedľa seba, držali špagát a sledovali svojho šarkana, ako lieta vysoko na oblohe. Konečne pochopili. Byť rovnaké navonok bola vlastne zábava. Ale mať každá svoj vlastný, jedinečný talent, to bol ten najväčší dar.
A čo vy, deti? V čom ste dobrí vy? Skúste s kamarátom alebo súrodencom spojiť vaše sily a vytvoriť niečo úžasné, tak ako Ema a Ela