V slnečnom parku, kde voňala čerstvo pokosená tráva a smiech detí poletoval vzduchom ako pestrofarebné motýle, sa hrali dve sestričky. Volali sa Ela a Lila. Boli dvojičky a podobali sa ako dve kvapky vody. Obe mali rovnaké hnedé oči, ktoré pripomínali lesklé gaštany, rovnaký malý noštek posiaty pehami a rovnaké kučeravé vlasy farby medu.
No aj keď vyzerali rovnako, každá bola úplne iná. Ela milovala pohyb. Práve teraz visela dolu hlavou na preliezačke a jej smiech cengal ako zvonček. „Pozri, Lila! Viem sa hojdať iba za nohy!“ kričala veselo. Lila sedela pod stromom v tráve, prstami jemne hladila steblá a potichu si pohmkávala melódiu, ktorú si práve vymyslela. Jej svet bol plný tónov a piesní.
Kúsok od nich sedela na lavičke jedna pani a s úsmevom ich pozorovala. Keď Ela zoskočila z preliezačky a pribehla sa napiť k Lile, pani sa prihovorila: „Vy ste ale zlaté dievčatká. Ste dvojičky?“ „Áno!“ vyhŕkli obe naraz. Pani sa zamyslela. „To je zvláštne. Vyzeráte úplne rovnako, ale jedna je ako živé striebro a druhá ako tichá vodička. Ako je to možné?“
Tá otázka zostala visieť vo vzduchu. Ela a Lila sa na seba pozreli. Ešte nikdy nad tým takto nepremýšľali. Keď prišli domov, bežali rovno za maminou do kuchyne, kde to voňalo vanilkou a škoricou. „Mami,“ začala Ela, „prečo sme s Lilou rovnaké, ale pritom sme každá iná?“ Lila dodala tichšie: „Pani v parku povedala, že som tichá vodička a Ela je živé striebro. Ale veď máme rovnaké oči aj vlasy.“
Mamina sa usmiala a utrela si ruky do zástery. „To je výborná otázka! Poďte, niečo vám ukážem.“ Zaviedla ich do obývačky a postavila pred veľké zrkadlo. „Pozrite sa poriadne. Čo vidíte, že je úplne, úplne rovnaké?“ Ela si chytila kučeravú šticu. „Vlasy! Máme ich rovnako neposlušné.“ „A oči máme rovnakej farby,“ šepla Lila a priblížila sa k zrkadlu, aby lepšie videla hnedé iskričky v tých svojich aj v Eliných. „A nosy máme rovnako pehavé!“ zasmiala sa Ela.
„Presne tak,“ prikývla mamina. „Toto všetko ste dostali od nás s ockom. Je to niečo, čomu hovoríme dedičnosť. Predstavte si, že každý rodič dá svojim deťom taký tajný receptár plný pokynov. V tom recepte je napísané, akú budete mať farbu očí, či budete mať rovné alebo kučeravé vlasy, alebo či budete vysoké. Týmto pokynom hovoríme gény.“ „Gény?“ zopakovala Ela. Znelo jej to ako meno nejakého smiešneho škriatka. „Áno, gény. Sú to maličké, maličké časti v našom tele, ktoré nesú všetky informácie. A keďže ste dvojičky, dostali ste úplne rovnaký receptár.“
„Tak prečo ja radšej leziem po stromoch a Lila si spieva?“ čudovala sa Ela. „Pretože v tom receptári nie je napísané všetko,“ pokračovala mamina s tajomným úsmevom. „Poďte, upečieme si koláčiky. S pomocou maminy to bude hračka.“
V kuchyni mamina vytiahla múku, vajíčka, cukor a maslo. Všetko spolu zmiešali vo veľkej mise. Vzniklo hladké, voňavé cesto. „Toto cesto je ako váš spoločný receptár. Je rovnaké,“ vysvetlila. Potom cesto rozdelila na dve rovnaké časti a dala každej misku. „A teraz prichádza tá najlepšia časť. Každá si svoj koláčik ozdobí podľa seba.“
Na stôl položila rôzne dobroty. V jednej mištičke boli chrumkavé oriešky a kúsky čokolády. V druhej boli farebné cukrové guľôčky a sušené maliny. Ela neváhala ani sekundu. Hneď siahla po čokoláde a orieškoch. „Ja chcem, aby môj koláčik chrumkal a bol plný energie!“ vyhlásila a s chuťou všetko zamiešala do cesta. Lila opatrne, jedným prstom, naberala farebné guľôčky a ukladala ich na svoje cesto ako noty v pesničke. Pridala aj zopár červených malín. „Môj bude veselý a farebný, ako hudba.“
Mamina im pomohla dať koláčiky na plech a vložiť ich do vyhriatej rúry. Kým sa piekli, po celej kuchyni sa šírila sladká vôňa a dievčatá netrpezlivo prešľapovali. Keď boli hotové a trochu vychladli, mamina ich položila vedľa seba na stôl. Jeden koláčik bol tmavší, s vytŕčajúcimi kúskami orieškov. Druhý bol svetlý, posiaty veselými farbami ako lúka.
„Vidíte?“ povedala mamina a ukázala na ne. „Základ, to cesto, mali úplne rovnaký. To sú vaše spoločné gény – vaše oči, vlasy, nos. Ale to, ako vyzerajú na povrchu, je vaše vlastné dielo. To je vaša individualita. Každá ste si vybrali to, čo sa vám páči.“ Ela a Lila sa na seba pozreli a zrazu všetko pochopili. „Takže ja som si vybrala šport a behanie!“ povedala Ela hrdo a zahryzla do svojho chrumkavého koláčika. „Mňam, ten je presne pre mňa!“ „A ja som si vybrala hudbu a pesničky,“ usmiala sa Lila a opatrne si odhryzla zo svojho farebného koláčika. „Je taký sladký a jemný.“
Od toho dňa sa už nikdy nečudovali, prečo sú iné. Naopak, boli na to hrdé. Keď Ela na dvore preskakovala prekážky a kamarátom ukazovala, ako udržať rovnováhu na jednej nohe, Lila sedela na terase a skladala si novú pesničku o tom, ako slnko šteklí kvety na nose.
Občas si vymenili úlohy. Ela sa pokúsila zaspievať Lilinu pesničku a hoci jej to nešlo tak čisto, smiali sa pri tom tak, že ich boleli bruchá. Lila zase skúsila vyliezť na nízky strom a aj keď sa jej trochu triasli ruky, Ela ju dole povzbudzovala. Zistili, že aj keď ich baví niečo iné, je zábavné vyskúšať si svet tej druhej.
Boli ako dva krásne koláčiky z jedného cesta. Rovnako sladké a dobré vnútri, no každá ozdobená svojím vlastným, jedinečným spôsobom. A tak to bolo správne.
A čo ty? Keby si bol koláčik, aké ozdoby by si si vybral? Tie chrumkavé, tie farebné, alebo možno nejaké úplne iné?