V herni Slnečnej škôlky to bzučalo ako v úli. Deti stavali veže z kociek, ktoré sa s rachotom rúcali, kreslili autá s obrovskými kolesami a v kuchynke varili polievku z piesku a púpavových listov. Všade bol smiech a veselý džavot. Iba v malom kúte pri umývadle bolo ticho.
Stála tam Lenka a pozerala sa na svoj odraz v zrkadle. Prstom si jemne prechádzala po viečkach. Jedno oko mala hlboké a hnedé ako lesklý gaštan, ktorý práve vypadol zo svojej pichľavej perinky. To druhé bolo svieže a zelené ako jarná trávička po prvom daždi. Všetky ostatné deti mali oči rovnaké. Dve modré, dve hnedé, dve sivé. Len ona mala každé iné. Cítila sa tak trochu... pokazená. Ako hračka, ktorej pri výrobe omylom dali nesprávny diel.
„Čo tam stále pozeráš?“ dobehol k nej kamarát Adam a strčil hlavu vedľa jej. „Aha, máš tam fliačik od čokolády,“ zasmial sa a ukázal na jej bradu.
Lenka si rýchlo utrela bradu a zamračila sa. „Nepozerám na fliačik. Pozerám na oči.“
Adam si ju premeral. „A čo je s nimi? Sú pekné. To hnedé je ako čokoláda a to zelené ako žabka.“
Lenke to nepomohlo. Žabka a čokoláda. Aký to je už len pár? Povzdychla si a potichu sa odšuchala späť k ostatným, no do hry sa jej nechcelo. Sadla si na koberec a len tak prekladala kocky z jednej kôpky na druhú.
Pani učiteľka Kveta, ktorá mala vlasy ako slnečné lúče a úsmev teplý ako kakao, si jej tichosť všimla. Práve chcela k nej prísť, keď sa otvorili dvere a v nich stála pani riaditeľka. Vedľa nej sa trošku hanblivo skrýval chlapček, ktorého nikto nepoznal.
„Deti, dobré ráno,“ povedala pani učiteľka Kveta a všetky hlávky sa otočili ku dverám. „Od dnes budeme mať nového kamaráta. Toto je Marko.“
V herni nastalo na okamih úplné ticho. Deti nepozerali na Markove nové topánky ani na jeho tričko s raketou. Pozerali na jeho tvár a ruky. Markova pokožka mala jemnú, svetlomodrú farbu. Nebola to farba ako z vodoviek, ale taká zvláštna, akoby sa mu na koži usadila obloha tesne po letnom daždi.
Marko si nervózne žmolil lem trička a pozeral do zeme.
Pani učiteľka Kveta sa usmiala ešte vľúdnejšie. „Marko, vitaj medzi nami. Poď, nájdeme ti miesto, kam si môžeš dať veci.“
Chytila ho jemne za ruku a odviedla k jeho skrinke. Deti si začali šepkať. „Prečo je modrý?“ zašuškal ktosi. „Možno jedol veľa čučoriedok,“ hádal druhý.
Lenka nešepkala. Pozerala na Marka a zrazu sa cítila inak. Ten pocit, že je pokazená, sa začal scvrkávať. Marko bol tiež iný. A nebol to len malý detail, ako jej oči. Bol iný celý. Keď sa Marko vrátil od skrinky, jeho pohľad zablúdil po herni a zastavil sa na nej. Všimol si jej pohľad a trošku nesmelo sa usmial.
Po desiatej ich pani učiteľka zvolala na koberec. „Tak, kamaráti,“ začala veselo, „dnes sa zahráme na maliarov a objaviteľov. Povedzte mi, aké farby vidíte okolo seba?“
Deti začali prekrikovať jedna cez druhú. „Červená! Ako naše autíčko!“ „Zelená! Ako listy na strome za oknom!“ „Žltá! Ako slniečko!“
„Výborne,“ pochválila ich pani učiteľka Kveta. „A teraz mi povedzte, bola by naša záhradka za oknom taká pekná, keby v nej rástli len červené tulipány a nič iné?“
Deti pokrútili hlavami. „Nie,“ povedala vážne Ema. „Musia tam byť aj žlté narcisy a modré zvončeky. Moja babička hovorí, že potom je veselšia.“
„Presne tak, Ema. Svet je krásny práve preto, že je taký pestrý. A presne tak je to aj s nami ľuďmi.“ Pani učiteľka sa láskavo pozrela na Marka a potom na Lenku. „Každý z nás je namiešaný z trošku iných farieb. A to je obrovský dar.“
Potom priniesla zvláštnu škatuľu. Keď ju otvorila, deti zvedavo natiahli krky. Boli v nej malé, bezpečné zrkadielka, farebné priesvitné fólie a jeden zvláštny kúsok skla, ktorý vyzeral ako malá trojuholníková strieška.
„Toto,“ povedala a zdvihla sklenený trojuholník, „je hranol. Je to taký malý kúzelník. Ukáže nám tajomstvo, ktoré sa skrýva v slnečnom lúči.“
Zatiahla závesy, aby bola v miestnosti prítma, a zasvietila malou baterkou na hranol. A vtedy sa to stalo. Na bielej stene oproti sa zjavila prekrásna dúha. Všetky farby, jedna vedľa druhej, sa tam rozliali ako z vedierka.
„Jéééj!“ ozvalo sa zborovo.
„Vidíte?“ pokračovala pani učiteľka. „Obyčajné biele svetlo v sebe skrýva všetky tieto farby. A v našom tele je to podobné. Máme v sebe také drobné, neviditeľné farebné zrniečka, volajú sa pigment. A príroda, tá najšikovnejšia maliarka, ich každému z nás namiešala trošku inak. Niekomu dala viac hnedých zrniečok do očí, niekomu modrých. A Lenke namiešala do jedného očka hnedú a do druhého zelenú. Nie je to chyba. Je to jej vlastná, jedinečná dúha.“
Lenka sa zhlboka nadýchla. Jej vlastná dúha. To znelo oveľa lepšie ako „pokazená“.
„A Markovi,“ pokračovala pani učiteľka jemne, „príroda namiešala do pokožky takú špeciálnu zmes, že je krásne svetlomodrá. Je to veľmi vzácne. Ako nájsť štvorlístok alebo vidieť padať hviezdu.“
Marko zdvihol hlavu a po prvýkrát sa naozaj usmial. Už sa necítil ako čudák, ale ako štvorlístok.
Potom pani učiteľka rozdala deťom zrkadielka. „Teraz sa každý pozrite na seba. Aké farby vidíte? Akú farbu majú vaše vlasy? Oči? Pehy?“
Deti si so záujmom obzerali svoje tváre. „Ja mám vlasy ako slama!“ zvolal Adam. „A ja pehy ako zrnká maku!“ pridala sa Ema.
Lenka sa tiež pozrela do zrkadla. Hnedé oko. Zelené oko. Zrazu sa jej zdali obe nádherné. Jedno bolo teplé a pokojné ako zem, druhé živé a veselé ako list. Spolu tvorili niečo úplne nové.
„A teraz sa skúste pozrieť na kamaráta cez tieto farebné fólie,“ navrhla pani učiteľka. Deti si brali červené, modré a žlté priesvitné štvorčeky a smiali sa, ako sa svet mení. Adam mal zrazu fialové vlasy a Ema zelenú tvár. Zistili, že keď dajú žltú a modrú fóliu na seba, všetko je zelené.
Keď sa hrali, Marko podišiel k Lenke. „Môžem si požičať tvoje zelené oko?“ zažartoval a priložil si k tvári zelenú fóliu.
Lenka sa zasmiala. „A ja si požičiam tvoju modrú oblohu,“ povedala a priložila si modrú fóliu. Chvíľu na seba pozerali cez farebné okienka a smiali sa.
Neskôr, keď už kreslili, pani učiteľka ich poprosila, aby nakreslili záhradu priateľstva. Každý mal nakresliť seba ako kvietok. Adam sa nakreslil ako vysoká, žltá slnečnica. Ema ako ružová pivónia s pehami z peľu. Marko bez váhania nakreslil modrý zvonček.
A Lenka? Lenka nakreslila zvláštny kvet, aký ešte nikto nevidel. Mal jeden lupienok hnedý ako kôra stromu a druhý zelený ako mach. A vôbec nevyzeral čudne. Vyzeral zaujímavo.
Keď išli poobede von na dvor, Lenka s Markom kráčali vedľa seba.
„Vieš,“ povedala Lenka potichu, „predtým som nemala rada svoje oči.“
„Prečo? Veď sú super,“ odvetil Marko a kopol do malého kamienka. „Sú ako planéta Zem z vesmíru. Trochu hliny a trochu trávy.“
Lenka sa usmiala. Planéta Zem. To sa jej páčilo ešte viac ako dúha. Chytila Marka za ruku. Jeho dlaň bola rovnako teplá ako jej. Bola len inej farby. A to bolo vlastne úplne v poriadku.
Pozrela sa na ostatné deti, ako sa naháňajú po preliezačkách – hnedovlasí, blondiaci, kučeraví, s očami modrými, sivými aj hnedými. Boli ako kytica lúčnych kvetov. Každý iný, a predsa spolu tvorili tú najkrajšiu a najveselšiu záhradu na svete.
A čo vy, deti? Skúste sa večer pri umývaní zúbkov poriadne pozrieť do zrkadla. Aké jedinečné farby tam objavíte? Možno zistíte, že aj vy máte v sebe ukrytý malý kúsok dúhy.