V záhrade za domom, kde voňali ruže a bzučali usilovné včielky, sedela na tráve malá Eliška. V ruke držala malý kruh s rúčkou, ktorý namáčala do misky s mydlovou vodou. Zhlboka sa nadýchla a jemne fúkla.
Fúúúk!
Z kruhu sa vymanila priezračná guľa, ktorá sa zaleskla na slnku a začala sa vznášať k nebu. Bola to Bublinka, úplne nová mydlová bublina. Len čo sa narodila, pocítila, aká je ľahká a ako ju vánok nežne kolíše. Ale potom si všimla niečo zvláštne. Keď sa pootočila, celý jej povrch sa rozžiaril farbami. Chvíľu bola zelenkastá ako mladé lístky, potom sa na nej zjavili fialové a modré víry, ktoré sa prelínali so žltými a ružovými pásikmi.
„Jéj!“ vydýchla potichu. „Ja som farebná! Ale... prečo?“
Plávala pomaly vyššie, ponad červené muškáty v kvetináči. Pozrela sa na ne. Boli celé červené. Pozrela na trávu. Bola celá zelená. Iba ona bola ako dúha, ktorá sa neustále menila.
„Možno som chorá,“ pomyslela si a trochu zosmutnela. „Možno by som mala byť len priehľadná, ako sklo v okne.“
Ako tak premýšľala, zrazu pocítila na svojej tenkej stene príjemné teplo. Bol to slnečný lúč, ktorý sa k nej zohol z oblohy. Bol jasný, zlatistý a vyzeral veľmi múdro.
„Dobrý deň, maličká Bublinka,“ pozdravil ju hrejivým hlasom. „Prečo si taká zamyslená? Veď si nádherná.“
„Nádherná?“ začudovala sa Bublinka. „Ja si pripadám zvláštna. Všetko okolo má jednu farbu, len ja ich mám všetky. Pozri, teraz som modrá a už aj fialová! Prečo sa stále mením?“
Slnečný lúč sa usmial. „To nie je choroba, ani kúzlo. To je jedno z najkrajších tajomstiev svetla. A ja som svetlo.“
„Ty si svetlo?“ opýtala sa Bublinka a zvedavo sa naňho zahľadela. „Ale veď vyzeráš len tak žlto-bielo.“
„To sa len zdá,“ vysvetlil Lúčik trpezlivo. „V skutočnosti som zložený zo všetkých farieb dúhy. Sú vo mne pekne spolu, a preto vyzerám biely. Ako keď zmiešaš všetky farby vodových farbičiek dokopy, tiež ti vznikne niečo tmavé a nevýrazné. So svetlom je to podobné, len výsledok je jasný a biely.“
Bublinka napäto počúvala. Toto bolo zaujímavejšie, ako si myslela.
„A čo to má spoločné so mnou?“ spýtala sa.
„Veľmi veľa,“ pokračoval Lúčik. „Tvoj plášť, tá mydlová stena, je veľmi, veľmi tenký. Taký tenký, že si to ani nevieme predstaviť. Keď ja, slnečný lúč, pricestujem k tebe, časť môjho svetla sa odrazí hneď od tvojho vonkajšieho povrchu, ako loptička od steny.“
Bublinka sa zachvela. Cítila, ako sa na nej Lúčik jemne odráža.
„Ale druhá časť môjho svetla,“ pokračoval, „prejde cez tvoju tenkú stenu dnu a odrazí sa až od tej vnútornej strany. A potom putuje von za tou prvou časťou.“
„Takže sa tvoje svetlo rozdelí na dve časti?“ hádala Bublinka.
„Presne tak! A teraz si predstav dve vlnky na vode v jazierku. Keď sa stretnú, môžu sa spojiť a vytvoriť jednu väčšiu vlnu. Alebo sa môžu navzájom vyrušiť a hladina sa na chvíľku upokojí. Pamätáš?“
Bublinka prikývla. Videla to, keď Eliška hádzala kamienky do malej krhly s vodou.
„Moje farebné vlnky svetla robia to isté, keď sa odrazia od tvojich dvoch stien, vonkajšej a vnútornej,“ vysvetľoval Lúčik nadšene. „Niektoré farby sa stretnú tak, že sa posilnia a zažiaria. Iné sa, naopak, navzájom úplne vyrušia a zmiznú. A pretože tvoja stena nie je všade rovnako hrubá – tu je o vlások tenšia, tam zasa o chĺpok hrubšia – na každom mieste sa posilní iná farba.“
Bublinka sa zatočila. A naozaj! Tam, kde bol jej povrch asi najtenší, farby sa strácali. A tam, kde sa mydlová voda trochu zhŕkla, žiarila sýtymi, dúhovými farbami.
„Aha! Takže tam, kde vidím zelenú, sa zelená farba z tvojho lúča posilnila a ostatné možno zoslabli?“ pýtala sa.
„Si veľmi bystrá, Bublinka! Presne tak!“ pochválil ju Lúčik. „A keďže sa vánkom stále hýbeš a tvoja stena sa jemne naťahuje a mení, menia sa aj miesta, kde farby zažiaria. Preto sa ti tie dúhové škvrny tak krásne prelievajú a tancujú. Tomuto javu hovoríme interferencia svetla. Je to taký malý farebný tanec.“
Bublinka sa od radosti zatočila ešte raz. Už nebola smutná. Práve naopak! Cítila sa výnimočná. Nebola chorá, bola javiskom pre nádherné predstavenie svetla.
„Ďakujem ti, múdry Lúčik!“ zavolala veselo. „Teraz už viem, prečo som taká krásna! Nie som len obyčajná bublina, som dúhová tanečnica!“
Lúčik sa na ňu usmial a pohladil ju svojím teplom. „Rád som ti to vysvetlil. Teraz leť a ukáž svetu ten krásny tanec farieb.“
Bublinka veselo plávala záhradou. Už sa nečudovala svojim farbám, ale hrdo ich ukazovala. Zatočila sa pred včielkou, ktorá od prekvapenia na chvíľu prestala bzučať. Ukázala svoje ružové a žlté víry motýľovi, ktorý zamával krídlami, akoby jej tlieskal.
Nakoniec doletela späť k Eliške, ktorá zdvihla hlavu a s úžasom sledovala jej farebnú krásu. „Jéj, tá je ale nádherná!“ zašepkala.
Bublinka sa potichu usmiala. Vedela, že jej krása nie je náhoda, ale výsledok úžasnej spolupráce medzi ňou a slnečným svetlom. A s týmto sladkým tajomstvom sa nechala unášať vetrom, až kým sa jemne nedotkla stebla trávy a s tichým „puk“ nezmizla. Zanechala po sebe len drobnú kvapku vody a spomienku na tanec farieb.
Čo myslíte, deti? Keď nabudúce budete s rodičmi púšťať bubliny, všimnete si, ako sa im farby menia, keď sa otáčajú? Skúste sa pozorne prizrieť a možno aj vy uvidíte ten úžasný tanec svetla.