„Ach, jaj! Zase sme sa sem nedostali,“ vzdychla si veverička Eliška a nervózne prešľapovala z labky na labku. Sedela na brehu potoka Striebornička a s túžbou hľadela na druhú stranu. Tam, v slnečných lúčoch, sa červenali tie najsladšie lesné maliny. Ich vôňa sa niesla ponad zurčiacu vodu a šteklila ju v nose.
Vedľa nej stál bobor Kubo a mračil sa na prúd vody. „Ten potok je tento rok nejaký divoký. A širší ako vlani.“
„A hlboký,“ dodala Eliška. „Ani po kameňoch nepreskáčeme.“
Kubo si založil labky vbok. Bol to staviteľ a žiadna prekážka pre neho nebola dosť veľká. „Problém? Výzva! Postavíme si niečo, čo nás prevezie. Potrebujeme loď!“
Eliška nadšene poskočila. „Super nápad, Kubo! Drevo pláva, to viem. Ty si majster v práci s drevom. To bude hračka!“
Kubo hrdo vypol hruď. „Presne tak! Hneď sa do toho pustím.“ Svojimi silnými zubami sa zahryzol do neďalekého suchého stromu. Chvíľu sa ozývalo len chrumkanie a pukanie a o chvíľu s buchotom spadol na zem hrubý, rovný kmeň.
„Paráda!“ zvolal Kubo a s námahou dotlačil guľatinu na okraj vody. „Tak, Eliška, nasadaj!“
Veverička opatrne vyskočila na hladký kmeň. Ten sa však pod jej váhou okamžite prevalil na stranu. Žblnk! A Eliška bola po uši vo vode. Rýchlo sa vyhrabala na breh, celá mokrá a odfrkávala si vodu z fúzov. „Kubo! Veď to sa krúti!“
Kubo sa poškrabal za uchom. „Hm. Asi to chce iný tvar. Guľatina sa vo vode len tak prevaľuje. Čo keby sme spojili viacero kmeňov dokopy? Urobíme si rovnú plochu.“
Bol to skvelý nápad. Obaja sa pustili do práce. Kubo ohryzával menšie konáre a Eliška ich šikovne zväzovala pevnými korienkami a lianami. O hodinu mali na brehu peknú, rovnú plť. Spoločne ju sotili na vodu.
„Heuréka!“ zakričala Eliška. „Pláva to! A neprevracia sa!“
Plť sa pokojne hompáľala na hladine. Kubo na ňu opatrne položil jednu labku, potom druhú. Plť sa len trošku ponorila. „Výborne,“ povedal spokojne. Eliška vyskočila za ním a plť sa znova len mierne zakolísala.
„Teraz ešte košík na maliny,“ povedala a opatrne položila doprostred prútený košík. V tej chvíli sa plť ponorila oveľa hlbšie a voda sa začala prelievať cez okraj.
„Pozor! Košík nám odpláva!“ skríkla Eliška a chytro ho schmatla. Celé dno plte bolo pod vodou. „Toto tiež nie je dobré. Sme ľahkí, ale s nákladom by sme sa potopili.“
Smutne si sadli na breh. Slnko sa už posúvalo po oblohe a maliny na druhej strane voňali ešte lákavejšie.
„Čo len budeme robiť?“ šepla sklamane Eliška.
„Hu-hú! A nad čím si tu lámete hlavičky, moji malí priatelia?“ ozvalo sa zhora. Na konári starej vŕby sedela múdra sova Heda a zvedavo na nich žmurkala veľkými očami.
„Ach, pani Heda,“ povzdychol si Kubo. „Snažíme sa dostať cez potok. Ale naša loďka nefunguje. Kmeň sa prevaľuje a plť sa potápa pod nákladom. Pritom je všetko z dreva a drevo predsa pláva.“
Sova Heda prikývla. „To je pravda. Ale zamysleli ste sa niekedy, prečo pláva? Pozrite sa na ten list, čo spadol do vody.“
Ukázala krídlom na veľký javorový list, ktorý sa pomaly hojdal na hladine. Mal jemne prehnuté okraje a vyzeral ako malá zelená mištička.
„Vidíte? Je ľahučký, ale aj tak má svoj tvar,“ pokračovala sova. „A teraz si predstavte, že aj vaša loďka potrebuje správny tvar. Tvar, ktorý z vody akoby niečo... odoberie.“
Kubo a Eliška nechápavo pozerali na list a potom na svoje nepodarené plavidlá.
„Odoberie?“ spýtala sa Eliška.
„Presne tak,“ zahúkala Heda. „Keď niečo položíte na vodu, vytlačí to časť vody preč, aby si urobilo miesto. A voda je taká dobrá kamarátka, že to teleso potom tlačí naspäť nahor. Táto sila sa volá vztlak. A čím je loďka tvarovaná tak, aby vytlačila viac vody, tým silnejšie ju voda tlačí nahor.“
Kubo sa zamyslel. Pozrel na guľatinu, ktorá vytlačila len máličko vody okolo seba. Potom na plť, ktorá sa pod váhou ponorila. A potom znova na list v tvare mištičky.
Zrazu mu v očiach zažiarilo. „Už chápem! Musíme urobiť nie loďku, ale koryto! Ako válov! Musíme drevo vydlabať zvnútra!“
„Presne tak!“ usmiala sa sova Heda. „Loďka musí mať dno a boky. Potom svojím veľkým prázdnym bruchom vytlačí toľko vody, koľko sama váži. A voda ju za to odmení silným vztlakom, ktorý ju udrží na hladine aj s vami a košíkom.“
Kubo už na nič nečakal. Pustil sa do práce s novou vervou. Našiel si poriadny kus kmeňa a svojimi ostrými zubami začal trpezlivo odstraňovať drevo z jeho stredu. Eliška mu pomáhala a odnášala triesky. Trvalo to dlho, ale výsledok stál za to. Na brehu ležala krásna, vydlabaná drevená loďka.
S napätím ju sotili na vodu.
Loďka sa ladne pohojdala a zostala plávať vysoko na hladine. Vôbec sa neponorila tak hlboko ako plť.
„Skúsme to!“ povedal Kubo a opatrne nastúpil. Loďka sa len jemne naklonila. Eliška vbehla za ním a položila doprostred aj prázdny košík. Loďka stále plávala hrdo a sebavedome.
„Funguje to! Funguje to!“ pišťala od radosti Eliška. „Pani Heda, mali ste pravdu!“
Sova spokojne zahúkala. „Veda a príroda sú najlepší radcovia, milí moji.“
Kubo a Eliška pomocou konárov ako vesiel bezpečne preplávali na druhý breh. Nazbierali plný košík sladkých, voňavých malín a šťastne sa vrátili späť. Cestou si všimli, ako ich nová loďka zanecháva za sebou jemné vlnky a ako sa voda okolo nej rozostupuje, aby jej urobila miesto.
Keď si večer pochutnávali na malinách, Kubo povedal: „Musíme našej loďke dať meno.“
Eliška sa zamyslela a s plnou pusou zamrmlala: „Navrhujem Vztlak. Aby sme nikdy nezabudli, prečo pláva.“
A tak sa aj stalo. Odvtedy sa po potoku Striebornička plavila malá drevená loďka menom Vztlak a všetkým zvieratkám v lese pripomínala, že niekedy nestačí len sila, ale treba aj správny tvar a dobrý nápad.
Čo poviete, deti? Chceli by ste si to vyskúšať? S pomocou rodičov si zoberte kúsok plastelíny. Najprv z nej urobte pevnú guličku a položte ju do misky s vodou. Čo sa stane? A potom tú istú plastelínu vytvarujte do malej mištičky s tenkými stenami. Bude plávať teraz? Uvidíte, že sova Heda mala pravdu