Včielka Zuzka poletovala z kvetu na kvet, no jej košíček na peľ bol stále takmer prázdny. Slnko hrialo a lúka voňala, ale tie najlepšie kvety už boli navštívené. „Ach jaj,“ povzdychla si a sadla si na list púpavy. „Všetok sladký nektár už asi vypili moje kamarátky.“
Bola to malá, zvedavá včielka s veľkými očami, ktoré si všímali každý detail. Videla mravca, ako nesie steblo trávy, a lienku, ktorá sa opaľovala na kameni. Zuzka sa však nemohla hrať. Musela nájsť jedlo pre celý úľ.
„Čo ak poletím trochu ďalej, ako nám dovolila kráľovná?“ zamyslela sa nahlas. „Len kúsok za ten veľký dub. Možno tam bude niečo nové.“ Bol to odvážny nápad. Včielky sa mali držať blízko domova. Ale Zuzkina zvedavosť bola silnejšia ako strach.
Zatriasla krídelkami a vzlietla vysoko, vyššie, až kým jej domáci úľ nevyzeral ako malá bodka. Preletela ponad potok, ktorý sa leskol ako strieborná stužka, a zamierila k starému dubu. A vtedy to zacítila. Bola to sladká, omamná vôňa, akú ešte nikdy necítila. Bola taká silná, že ju šteklila v nose.
„Čo to je?“ zašepkala a nasledovala vôňu ako po neviditeľnej cestičke.
Za dubom sa pred ňou otvoril neuveriteľný pohľad. Lúka plná kvetov, ktoré ani nepoznala! Boli tam fialové zvončeky, žlté slnečnice a ružové kvietky, ktoré voňali ako med a maliny dokopy. Vzduch bzučal životom, ale nebola tam ani jediná iná včela z jej úľa. Toto bolo jej tajné miesto!
Zuzka pristála na najväčšom kvete a ponorila svoj cuciak do jeho stredu. „Mňam! To je ten najlepší nektár na svete!“ radovala sa. Rýchlo si naplnila bruško a do nožičiek nabrala žltučký peľ. Vedela, že sa musí okamžite vrátiť a povedať to ostatným. Tento poklad vystačí pre všetkých na celé týždne!
Letela späť najrýchlejšie, ako vedela. Srdiečko jej búšilo od vzrušenia. Keď doletela k úľu, chcela všetko hneď vykričať. „Našla som lúku! Plnú kvetov! Je za veľkým dubom!“
Ale v úli bol taký ruch a bzukot, že ju nikto nepočul. Všetky včely robotnice usilovne pracovali, čistili komôrky, kŕmili larvy a skladali med do plástov. Jej tenký hlások sa v tom bzučaní úplne stratil.
„Haló! Počúvajte ma!“ skúsila to znova, no bez úspechu. Smutne si sadla na okraj jedného plástu. Ako im to len povie? Čo ak sa pokúsi každú jednu včielku potiahnuť za tykadlo? Nie, to by trvalo večnosť a kým by to všetkým vysvetlila, slnko by zapadlo.
Vtom si všimla staršiu včelu Agátu. Agáta bola múdra a poznala mnohé tajomstvá úľa. Práve pozorovala jednu z včielok, ktorá sa vrátila z prieskumu a na malom voľnom mieste na pláste predvádzala zvláštny pohyb. Krútila sa do kruhu.
„Čo to robí?“ spýtala sa Zuzka zvedavo.
Agáta sa na ňu usmiala. „Dáva ostatným správu. Keď včielka nájde jedlo veľmi blízko úľa, tancuje do kruhu. Tým hovorí: ‚Jedlo je hneď za rohom!‘“
Zuzke sa rozžiarili očká. „Tancom? Takže nemusíme kričať?“
„Presne tak,“ prikývla Agáta. „Ale tvoja lúka je ďaleko, však? Za dubom.“
„Áno, je to dlhá cesta,“ priznala Zuzka. „Kruhový tanec mi nepomôže.“
„Na to máme iný, oveľa zaujímavejší tanec,“ tajomne povedala Agáta. „Predstav si, že plást je mapa a slnko je tvoj ukazovateľ smeru. Keď tancuješ priamo nahor, znamená to ‚leťte smerom k slnku‘. Keď tancuješ trochu doprava, znamená to ‚leťte trochu napravo od slnka‘. Rozumieš?“
Zuzka premýšľala. Keď letela k lúke, slnko jej svietilo mierne sprava. „Asi áno. Takže by som mala tancovať trochu doprava?“
„Správne! A teraz to najdôležitejšie. Musíš im povedať, ako ďaleko to je. Urobíš to tak, že zadočkom budeš vrtieť v rovnej línii. Čím dlhšie a pomalšie budeš vrtieť, tým ďalej je lúka. Je to ako hovoriť tancom: ‚Leťte týmto smerom a leťte dlho, dlho, dlho!‘“
Zuzka bola ohromená. Toto bolo oveľa lepšie ako kričanie! Bol to tajný jazyk včiel. „Ďakujem, Agáta! Hneď to vyskúšam!“
Našla si kúsok voľného miesta na pláste, ktorý slúžil ako tanečný parket. Zhlboka sa nadýchla a spomenula si na svoju cestu. Slnko bolo napravo... lúka bola ďaleko...
A potom začala tancovať. Najprv urobila polkruh, potom sa rozbehla v priamej línii a pritom energicky vrtela zadočkom. Bzz, bzz, bzz! Vrtela dlho, aby ukázala veľkú vzdialenosť. Potom urobila druhý polkruh na opačnú stranu a celý tanec zopakovala. Znova a znova.
Ostatné včely si ju všimli. Prestali pracovať a zhromaždili sa okolo nej. Zvedavo ju sledovali. Cítili vôňu úžasného nektáru, ktorú mala Zuzka na sebe, a pozorne vnímali každý jej pohyb. Dotýkali sa jej tykadlami, aby lepšie pochopili správu.
Jedna včela, potom druhá a tretia pochopili. „Aha! Smerom doprava od slnka! A ďaleko!“ bzučali si navzájom.
Po chvíli sa celá letka včiel zdvihla a s hlasným bzukotom vyrazila z úľa. Zuzka letela s nimi, aby sa uistila, že jej tanec pochopili správne. A naozaj! Celý roj letel presne k starému dubu.
Keď dorazili na miesto, ostatné včely neverili vlastným očiam. More kvetov sa pred nimi hojdalo vo vánku. „Hurá!“ kričali jedna cez druhú a okamžite sa pustili do práce.
Večer sa vrátili do úľa s plnými košíčkami a bruškami. Všetci oslavovali Zuzku, nie preto, že našla poklad, ale preto, že sa ho naučila zdieľať tým najlepším včelím spôsobom.
Od toho dňa sa Zuzka stala najlepšou tanečnicou v úli. Vždy, keď objavila nejaké nové, úžasné miesto, netrápila sa s krikom. Namiesto toho predviedla svoj tanec a všetky včely presne vedeli, kam majú letieť. Zistila, že niekedy ten najlepší odkaz nie je ten najhlasnejší, ale ten najpremyslenejší.
A čo vy, deti? Všimli ste si niekedy, ako zvieratká komunikujú bez slov? Skúste pri najbližšej prechádzke potichu sledovať mravce alebo vtáky. Možno objavíte ich tajný jazyk aj vy.