„Au, moje bruško!“ zamrnčal Maťko a schúlil sa do klbka na mäkkom koberci v obývačke. Nebola to silná bolesť, skôr taká otravná a nepríjemná. Bruško mu škvŕkalo, gŕkalo a občas nepríjemne pichalo, akoby v ňom mal malého ježka, ktorý sa práve rozhodol cvičiť kotrmelce.
Maminka mu uvarila bylinkový čaj s medom. „Vypi, zlatko, harmanček upokojuje,“ povedala a pohladila ho po vlasoch. Maťko poslušne pil, ale ježko v brušku cvičil ďalej.
Na obed dostal len suchú ryžu. Žiadna chutná omáčka, žiadne mäsko. „Musíme bruško šetriť,“ vysvetlila maminka. Maťko zjedol pár lyžičiek, ale jeho nálada bola ešte horšia ako predtým. Nielenže ho bolelo bruško, ale ešte bol aj hladný a všetko bolo nanič.
Skúšali aj teplý vankúšik s čerešňovými kôstkami, ktorý tak krásne voňal. Maťko si ho pritisol na brucho a na chvíľu sa zdalo, že ježko zaspal. No len čo vankúšik trochu vychladol, pichľavý obyvateľ sa opäť prebudil a pokračoval vo svojej gymnastike.
„Ja už nevládzem,“ posťažoval sa Maťko a po líci sa mu skotúľala jedna veľká slza. Cítil sa bezmocne. Nechcel sa hrať s autíčkami, nechcel stavať vežu z kociek a ani jeho obľúbená knižka o dinosauroch ho nezaujímala. Celý svet sa zúžil na boľavé bruško a pocit, že nič nepomáha.
„Vieš čo? Pôjdeme za pani doktorkou Múdrou,“ rozhodla maminka. „Ona si bude vedieť poradiť.“
Maťko trochu zneistel. Návštevy u lekára nemal veľmi rád, ale bolesť bola taká otravná, že súhlasil.
Ambulancia pani doktorky Múdrej nebola vôbec strašidelná. Na stenách viseli veselé obrázky usmievavej mrkvy a tancujúceho jablka. V kútiku čakali na deti drevené hračky. Pani doktorka mala milé oči a úsmev, ktorý hrial ako slniečko.
„Tak, ukáž mi, kde ťa to trápi, mladý pán,“ povedala láskavo. Maťko si ukázal na bruško. Pani doktorka ho jemne popočúvala fonendoskopom, ktorý bol na dotyk prekvapivo teplý, a potom mu zľahka postláčala bruško na viacerých miestach.
„Hm,“ zamyslela sa a pozrela sa Maťkovi priamo do očí. „Zdá sa, že v tvojom brušku je všetko na svojom mieste. Nič nie je pokazené. Len je akési... nazlostené. Asi sa mu nepáči, že si včera zjedol toľko zmrzliny a potom sa hneď naháňal po záhrade.“
Maťko sa začervenal. Bola to pravda.
„Skutočné lieky na takéto nazlostené bruško niekedy nezaberajú hneď,“ pokračovala pani doktorka. „Ale mám tu niečo špeciálne. Je to však len pre odvážnych objaviteľov. Si odvážny?“
Maťko váhavo prikývol.
Pani doktorka siahla do zásuvky a s tajomným výrazom v tvári vytiahla malú sklenú fľaštičku. Opatrne z nej na dlaň vysypala jeden jediný cukrík. Bol malý, guľatý a leskol sa ako drobná perla dúhovými farbami. Vyzeral naozaj čarovne.
„Toto nie je obyčajný cukrík,“ zašepkala pani doktorka. „Je to posilňujúci cukrík sily. Keď si ho dáš, musíš urobiť jednu dôležitú vec. Zavrieš oči a budeš si veľmi, veľmi silno predstavovať, ako sa sila z cukríka rozlieva po tvojom tele a upokojuje nahnevané bruško. Musíš tomu veriť. Dokážeš to?“
Maťko s úžasom hľadel na drobnú guľôčku. Takýto liek ešte nikdy nedostal. Pevne prikývol. Vzal si cukrík do dlane a cítil, aký je hladký a chladivý. Cítil sa ako rytier, ktorý práve dostal magický amulet.
„Dobre,“ usmiala sa pani doktorka. „Polož si ho pod jazyk a nechaj ho pomaly rozpustiť. A pamätaj, tvoje myšlienky sú najdôležitejšie.“
Cestou domov v aute Maťko ani nedýchal. V ruke zvieral svoj malý poklad. Hneď ako prišli, sadol si do svojho obľúbeného kresla. Maminka sa na neho povzbudivo usmiala. Maťko si opatrne vložil cukrík pod jazyk. Bol sladký, ale nechutil ako žiadny iný cukrík predtým. Možno preto, lebo vedel, že je čarovný.
Zavrel oči, presne ako kázala pani doktorka. V tme za viečkami si začal predstavovať, ako sa z cukríka uvoľňuje trblietavá, zlatistá energia. V jeho fantázii to boli drobné, usilovné svetielka, ktoré sa vydali na cestu jeho telom. Plávali dolu hrdlom, až dorazili k nazlostenému brušku.
Predstavoval si, ako tie svetielka jemne hladia podráždené miesta. Ako šepkajú pichľavému ježkovi, aby prestal cvičiť a išiel si radšej pospať. V jeho mysli sa nahnevané a pokrčené klbko v strede brucha začalo pomaličky vyrovnávať. Cítil, ako sa ním šíri príjemné teplúčko. Najprv len trošku, potom stále viac a viac. Bolo to, akoby mu niekto zvnútra bruško prikryl tou najmäkšou dekou na svete. Pichanie prestávalo a namiesto neho cítil len jemné, upokojujúce bublinky.
Sústredil sa na to tak silno, ako len vedel. Predstavoval si, ako sa ježko zíva, zatvára oči a ukladá sa na spánok. Gŕkanie a škvŕkanie postupne tíchlo, akoby niekto stíšil rádio.
Keď po pár minútach otvoril oči, prekvapene si uvedomil, že bolesť je preč. Nie úplne, ale z veľkého kričiaceho problému sa stal len tichý šepot. Postavil sa. Skúsil sa zohnúť. Nič. Skúsil si poskočiť. Stále nič!
„Mami! Mami, ono to funguje!“ vykríkol radostne. „Ten cukrík je naozaj čarovný!“
Maminka ho objala. „To som veľmi rada, srdiečko.“
Na druhý deň išli na kontrolu. Maťko vbehol do ambulancie ako veľká voda. „Pani doktorka, ďakujem! Váš cukrík ma vyliečil!“ chválil sa hrdo.
Pani doktorka Múdra sa usmiala ešte milšie ako naposledy. Posadila si Maťka na koleno. „Maťko, poviem ti jedno veľké tajomstvo. Ten cukrík bol naozaj výnimočný, ale nie preto, že by v ňom bolo kúzlo. Bol to len obyčajný cukrový cukrík.“
Maťko nechápavo zamrkal. „Ale... ako to? Veď ma prestalo bolieť bruško!“
„Presne tak,“ prikývla doktorka. „Ale nevyliečil ťa ten cukrík. Vyliečil si sa sám. Tvoja hlava, tvoj mozog, je ako kapitán celej lode, ktorou je tvoje telo. Keď si tak silno a pevne veril, že ti cukrík pomôže, tvoj kapitán-mozog dal príkaz: ‚Všetci do práce! Musíme opraviť bruško!‘ A tvoje telo poslúchlo. Uvoľnilo svoje vlastné, neviditeľné látky, ktoré bolesť tíšia a upokojujú. Sú ako malí vnútorní lekári, ktorých má v sebe každý z nás.“
Ukázala si na hlavu. „To najväčšie kúzlo sa neodohralo v brušku, ale tu. Tvoja viera a tvoja predstavivosť boli ten najsilnejší liek. Ten cukrík bol len taký pomocník, ktorý ti ukázal, akú veľkú silu v sebe skrývaš.“
Maťko sedel a potichu premýšľal. Takže on sám má v sebe takúto moc? Jeho vlastná hlava dokáže poslať pomocníkov, aby opravili boľačku? To bolo ešte lepšie ako magický cukrík!
„Ale,“ dodala pani doktorka vážne, „to neznamená, že lieky od lekára nie sú dôležité. Keď je telo naozaj choré, napríklad keď má v sebe zlé baktérie alebo vírusy, vtedy kapitán-mozog potrebuje pomoc skutočných liekov, aby vyhral boj. Ale na menšie trápenia, ako bolo tvoje nazlostené bruško, je niekedy najlepším liekom tvoja vlastná myseľ.“
Od toho dňa sa Maťko na seba pozeral inak. Vedel, že keď ho niečo trochu bolí, alebo keď má z niečoho strach, môže zavrieť oči a poslať si na pomoc svojich vnútorných pomocníkov. Zistil, že keď si pred spaním predstavuje príjemné veci, rýchlejšie zaspí. A keď sa mu nechcelo upratovať hračky, predstavil si, aký bude hrdý, keď bude mať v izbe poriadok, a hneď mu to išlo lepšie od ruky.
Pochopil, že to najväčšie a najúžasnejšie kúzlo nie je vo fľaštičkách ani v tabletkách, ale v sile, ktorú každý z nás nosí ukrytú vo svojej vlastnej hlave.