Na bielom tanieriku vedľa veľkej keramickej šálky sedela hrdá kocka cukru. Volala sa Cukrík Krištálik a bola na seba pyšná. Každá jej hrana bola dokonale rovná a každý jej rožtek bol ostrý ako ihlička. Trblietala sa v rannom slnku a cítila sa veľmi dôležito.
Zo šálky stúpala voňavá para. Bol v nej čerstvo zaliaty mätový čaj, ktorý mal farbu tekutého zlata. „Hm, aké teplé a príjemné jazierko,“ pomyslel si Cukrík. „Som statočná kocka, skočím doň a ukážem všetkým, aký som odvážny plavec!“
A tak sa Cukrík s jedným odhodlaným „hop!“ skotúľal z tanierika a s veselým „žblnk!“ pristál uprostred teplého čaju. Prvý pocit bol úžasný. Teplá voda ho príjemne hladila zo všetkých strán. Cítil sa ako na dovolenke v horúcom prameni.
Po chvíľke si však všimol niečo zvláštne. Jeho krásne ostré rožky sa začali zaobľovať. A jeho dokonalé rovné hrany sa zmenšovali. „Pomoc! Čo sa to so mnou deje?“ vykríkol prekvapene, no jeho hlas bol len slabé zašumenie. „Ja miznem! Stratím sa!“
Vtom okolo neho začali poskakovať a tancovať tisíce drobných, neviditeľných postavičiek. Vyzerali ako maličké, priehľadné guličky plné energie. Chichotali sa a hmýrili sa okolo neho ako zvedavé včielky. „Kto ste? A prečo ma tak šteklíte?“ spýtal sa Cukrík ustarostene.
„My sme Vodníčkovia!“ odpovedala jedna z guličiek, ktorá sa volala Hanka. „Alebo ak chceš vedecky, sme molekuly vody.“ „A ty sa nám veľmi páčiš!“ pridal sa ďalší Vodníček, Filip. „Si zložený z tisícok a tisícok maličkých sladkých kryštálikov. A my sme z tej teplej vody celí rozbláznení a plní energie.“
Cukrík prestal panikáriť a začal počúvať. „Rozbláznení? Ako to myslíte?“ „Pozri,“ vysvetlila Hanka a veselo do neho narazila. „Keď sme v teple, tancujeme a beháme veľmi rýchlo. A keď do teba takto narazíme, zoberieme si od teba jeden maličký, úplne neviditeľný kúsok a odnesieme ho so sebou na výlet po celej šálke.“
A naozaj. Cukrík cítil, ako sa z neho oddeľujú drobné čiastočky, ktoré si Vodníčkovia brali so sebou. Ale nebolo to vôbec bolestivé. Práve naopak. Cítil sa čoraz ľahší a voľnejší. Prestával byť len na jednom mieste a zrazu mal pocit, že je všade naraz. Jedna jeho časť tancovala s Vodníčkami pri hladine, kde voňala mäta. Iná sa potápala ku dnu, kde cítila sladkú chuť lyžičky medu, ktorá tam ostala.
„Ja… ja sa nerozpadám,“ zašepkal užasnutý Cukrík. „Ja sa rozširujem!“ „Presne tak!“ zasmial sa Filip. „Tomuto sa hovorí rozpúšťanie. Neprestávaš existovať. Len sa rovnomerne rozdelíš po celom čaji. Staneš sa jeho súčasťou.“
Cukrík sa prestal brániť. Nechal veselých Vodníčkov, aby ho celého rozobrali na neviditeľné sladké čiastočky. Cítil, ako sa jeho posledný kúsok oddelil a on sa stal jedným s celým zlatistým jazerom. Už nebol kocka, bol teraz chuť. Bol sladkosťou.
Vtom sa šálka zdvihla. Malé dievčatko menom Adelka si ju priložilo k perám. „Mami, ten čajík je dnes výborný!“ povedala spokojne. „Je sladký presne tak, ako to mám rada.“
A Cukrík, teraz už neviditeľný, ale prítomný v každej kvapke čaju, sa usmial. Pochopil, že nezmizol. Iba našiel svoj nový, úžasný zmysel. Spravil niečo obyčajné výnimočným.
Čo myslíte, deti, keď si nabudúce osladíte čaj alebo limonádu, spomeniete si na statočného Cukríka Krištálika? Skúste sa s rodičmi pozrieť, ako rýchlo sa rozpustí cukor v studenej a ako v teplej vode. Ktorí Vodníčkovia budú asi tancovať rýchlejšie?