Eliška milovala zvuk potoka. To jemné čľapkanie a zurčanie bolo ako pesnička, ktorú príroda hrala len pre ňu. Sedela na veľkom plochom kameni, nohy si máčala v chladnej vode a prstami sa prehrabávala v drobných okrúhlych kamienkoch na dne. Boli hladké a sivé, niektoré hnedé, iné takmer biele. Zrazu jej prsty zavadili o niečo iné. Nebol to obyčajný oblý kamienok. Bol plochý a drsný, s čudným vzorom.
Vytiahla ho z vody a zvedavo si ho obzerala. Slnko osušilo jeho povrch a Eliška jasne videla, čo ju zaujalo. Do kameňa bol vtlačený dokonalý tvar špirály, akoby tam niekto slimáčika zavrel dovnútra. Ale ako? Prešla po zatočenej drážke bruškom prsta. Bolo to tvrdé, kamenné.
„Ahoj,“ ozval sa tenký, praskavý šepot, akoby sa o seba treli zrnká piesku.
Eliška sa mykla a poobzerala sa. Nikto tu nebol. Len ona, potok a cvrlikanie svrčkov v tráve.
„To som ja,“ zašušťal hlások znova, tentoraz akoby priamo z jej dlane.
Prekvapene sa pozrela na kameň. „Ty... ty vieš hovoriť?“ zašepkala a srdce jej bilo od vzrušenia.
„Kedysi som vedela aj plávať,“ odpovedal hlas s nádychom dávnych spomienok. „Teraz už len rozprávam. Keď ma niekto nájde a dotkne sa ma s takou zvedavosťou ako ty.“
Eliška sa na kameň usmiala. „Kto si? Vyzeráš ako slimák, ale si kameň.“
„Nie som slimák, aj keď sa na neho trochu podobám. Bola som mušľa. A nebola som vždy kameňom. Kedysi dávno, pred mnohými a mnohými rokmi, som žila v mori.“
„V mori?“ čudovala sa Eliška. „Ale veď tu žiadne more nie je! Len tento potôčik.“
„Teraz nie je,“ súhlasil tichý hlas. „Ale predstav si dobu takú vzdialenú, že si ju ani tvoji starí rodičia nepamätajú. Dokonca ani rodičia ich rodičov. Pred miliónmi rokov. Vieš si predstaviť, čo je to milión?“
Eliška pokrútila hlavou. To slovo poznala z rozprávok, ale znelo obrovsky a neuchopiteľne.
„Predstav si, že by si každý jeden deň odložila jedno zrnko maku. Za celý svoj život by si nenazbierala ani malú kôpku z toho, čo je milión. Tak dávno to bolo. A vtedy,“ pokračoval hlások snovo, „celé toto údolie, kde sa teraz hráš, bolo dnom teplého a plytkého mora.“
Eliška privrela oči a snažila sa to predstaviť. Namiesto trávy a stromov slaná voda, ktorá sa jemne vlní.
„Plávala som si vo vode, ako sa mi páčilo,“ rozprávala mušľa. „Moja špirálovitá schránka ma chránila a ja som sa vznášala hore a dole. Okolo mňa plávali ryby s čudnými tvarmi a na dne rástli rastliny, aké dnes už nikde nenájdeš. Bol to svet plný života a farieb.“
„To muselo byť krásne,“ vzdychla Eliška. „A čo sa stalo potom? Ako si sa dostala do kameňa?“
„Každý život sa raz skončí, aj ten môj sa skončil. Keď som zomrela, moja prázdna schránka začala pomaly klesať ku dnu. Nebola ťažká, len sa tak jemne znášala nižšie a nižšie, až pristála v mäkkom, jemnom bahne na morskom dne.“
Eliška pozorne počúvala.
„A potom? Zmizla si v bahne?“
„Presne tak,“ potvrdil hlások. „Rieky prinášali do mora stále nový piesok a hlinu. Vrstva za vrstvou ma prekrývali. Čoskoro bola nado mnou hrubá perina z bahna a piesku. Slnko na mňa už nesvietilo a vlny ma nehojdali. Ležala som tam v tme a tichu.“
„To je smutné,“ povedala Eliška.
„Možno trochu. Ale tam sa začal môj druhý príbeh! Ako čas plynul, vrstvy nado mnou boli stále hrubšie a ťažšie. Ten obrovský tlak stláčal bahno okolo mňa a pomaly ho menil na kameň. A voda, ktorá všetkým presakovala, prinášala so sebou drobné neviditeľné čiastočky. Volajú sa minerály. Boli rozpustené vo vode ako cukor v čaji.“
„Aha! A tie minerály sa ti dostali do schránky?“ hádala Eliška.
„Si bystrá!“ pochválil ju hlas. „Presne tak. Tie minerály pomaličky vypĺňali každý záhyb mojej schránky a tvrdli. Moje pôvodné telo sa za tie veky dávno rozpadlo, ale tvar... môj dokonalý tvar zostal v tom tvrdnúcom bahne odtlačený. Ako keď spravíš odtlačok ruky do mokrého piesku. Len tento odtlačok už nikdy nezmyje voda.“
Eliška znova prešla prstom po špirále. Už rozumela. Necítila slimáka, ale jeho tvar, ktorý zostal v kameni.
„Takže ty si vlastne kamenná spomienka?“
„Nádherne si to povedala!“ zašušťal hlas spokojne. „Vedci pre mňa majú meno. Volajú ma skamenelina. Alebo tiež fosília. Som správa vo fľaši, ktorá cestovala časom milióny rokov, aby ti porozprávala príbeh o svete, ktorý už neexistuje.“
More sa časom stratilo a z morského dna sa stali lúky a kopce. Dážď a potoky pomaly odplavovali mäkšiu horninu a odhaľovali tú tvrdšiu. Až jedného dňa voda odhalila aj kameň, v ktorom bola mušľa ukrytá, a odkotúľala ho až sem, do potoka.
„A tu si ma našla ty,“ dokončila mušľa svoj príbeh.
Eliška sa na kameň vo svojej dlani pozrela s úctou. Nebol to už len obyčajný kameň. Bola to brána do minulosti. Držala v ruke kúsok pradávneho mora.
„Ďakujem ti, že si mi to všetko povedala,“ poďakovala sa jej vážne. „Dám na teba pozor. Budeš prvý kúsok v mojom múzeu.“
Opatrne si skamenelinu vložila do vrecka a veselo poskočila. Už sa nepozerala na zem rovnako. Každý kameň pod jej nohami mohol skrývať tajomstvo. Príbeh listu z dávneho stromu, kosti pravekej ryby alebo ďalšej mušle, ktorá čakala, kým ju niekto objaví.
„Čo myslíte, deti?“ akoby sa Eliška spýtala vetra. „Aké príbehy sa skrývajú v kamienkoch vo vašom okolí? Skúste sa pri najbližšej prechádzke dobre pozerať. Možno nejaká skamenelina čaká práve na vás. A s pomocou rodičov si o nej potom môžete nájsť viac informácií. Len si po hľadaní pokladov nezabudnite poriadne umyť ruky!“