V kuchyni to bzučalo ako v úli. Slnko kreslilo po dlážke zlaté štvorce a tri hlávky sa skláňali nad veľkou misou. Elka, Filip a Vanda sa dnes rozhodli, že sa stanú kúzelníkmi. Nie takými s paličkami a klobúkmi, ale kuchynskými.
„Musí to byť nápoj, ktorý mení farby!“ vyhlásila Elka a zamiešala prázdnou vareškou vo vzduchu.
„Ale ako?“ zamyslel sa Filip. Vždy potreboval vedieť, ako veci fungujú. „Farby sa predsa samy od seba nemenia. Potrebujeme nejaký plán.“
Vanda, ktorá si práve kreslila do zápisníka, zdvihla hlavu. „Možno potrebujeme tajnú prísadu. Niečo, čo vyzerá úplne obyčajne, ale v skutočnosti je to čarovné.“
Vtom prišla do kuchyne maminka a v sieťke niesla zvláštnu tmavofialovú hlávku. „Pozrite, čo som doniesla z trhu. Červenú kapustu!“
Všetky tri deti na ňu pozreli. Červená? Veď bola jasne fialová!
„Maminka, ale tá kapusta je fialová, nie červená,“ povedal Filip a prstom si napravil okuliare, akoby si chcel byť istý tým, čo vidí.
Maminka sa usmiala. „To je práve tá záhada. Možno nám pomôže s vaším kúzelným nápojom. Ale pozor, všetky kúzla v kuchyni robíme spolu, dobre?“
Deti nadšene prikývli. S pomocou maminky nakrájali zopár listov kapusty na malé kúsky. Vyzerali ako fialové papieriky. Potom ich zaliali horúcou vodou a chvíľu čakali. Voda sa pomaličky začala meniť. Najprv bola len bledá, potom tmavla a tmavla, až bola ako tmavá nočná obloha.
„Jéj! To je krásna farba!“ zašepkala Vanda a hneď si ju chcela nakresliť.
„Teraz máme základ,“ povedal Filip a nalial si trochu fialovej vody do priesvitného pohárika. „Je to náš prvý krok. Čo ďalej?“
„Pridajme niečo kyslé!“ navrhla Elka a ukázala na citrón v košíku s ovocím. „Kúzla majú rady prekvapenia.“
Maminka im rozkrojila citrón napoly. Voňal sviežo a čisto. Elka vzala jednu polovicu a opatrne z nej vytlačila pár kvapiek priamo do Filipovho pohárika.
Stalo sa niečo úžasné.
Len čo sa kvapky citróna dotkli fialovej tekutiny, farba sa okamžite zmenila! Z hlbokej fialovej sa stala žiarivá, veselá ružová.
„Fíha!“ vyhŕkli všetci naraz.
„To je ako kúzlo!“ tešila sa Elka. „Z fialovej je ružová!“
Filip si prezeral pohárik z každej strany. „Ale prečo? Čo ten citrón spravil?“
„Citrón je veľmi kyslý,“ vysvetlila maminka. „Je v ňom niečo, čomu hovoríme kyselina. A zdá sa, že naša kapustová voda je taký malý vyzvedač. Keď v nejakej tekutine nájde kyselinu, hneď to na seba prezradí zmenou farby.“
„Vyzvedač?“ zopakovala Vanda. „To sa mi páči. Takže tá fialová voda je náš farebný indikátor.“ To bolo nové slovo, ale znelo veľmi múdro. Hneď si ho zapísala do zápisníka vedľa náčrtu ružového pohárika.
„Presne tak,“ prikývla maminka. „Indikátor nám ukazuje, či je niečo kyslé.“
„Dobre,“ ozval sa Filip, ktorý už mal v hlave ďalší plán. „A čo sa stane, ak pridáme niečo, čo nie je kyslé? Napríklad... niečo sladké? Cukor!“
Bol to skvelý nápad. Vzali ďalší čistý pohárik s fialovou vodou a nasypali doň lyžičku cukru. Miešali a miešali. Pozorne sledovali, ale... nič sa nestalo. Voda zostala stále rovnako fialová.
„Aha!“ zvolal Filip. „Takže cukor nie je kyselina.“
„Nevyšlo to?“ spýtala sa Elka.
„Vyšlo!“ usmial sa Filip. „Teraz vieme, že cukor farbu nemení. To je tiež objav!“
„A čo skúsime teraz?“ Vanda už mala pripravenú ďalšiu prázdnu stranu v zápisníku.
„Viem!“ maminka priniesla malú škatuľku s bielym práškom. „Toto je sóda bikarbóna. Dávame ju do koláčov, aby pekne narástli.“
„Je tiež kyslá?“ pýtala sa Vanda.
„To práve zistíme,“ povedal Filip a cítil sa ako skutočný vedec. Nabral na lyžičku trošku bieleho prášku a opatrne ho nasypal do tretieho pohárika s fialovou vodou.
Prášok zasyčal „ššššš“ a okolo neho sa začali diať veci. Fialová farba sa najprv zmenila na tmavomodrú, akoby do nej niekto nalial atrament. Deti ani nedýchali. A potom, keď Filip tekutinu jemne zamiešal, modrá sa premenila na krásnu zelenú, ako jarná tráva.
„Páni!“ zašepkala Elka. „Z fialovej na modrú a teraz zelená! Toto je najlepší kúzelný nápoj na svete!“
„Takže sóda bikarbóna nie je kyslá,“ dumal Filip nahlas. „Je to... opak kyseliny?“
„Presne tak,“ pochválila ho maminka. „Látkam, ktoré sú opakom kyselín, hovoríme zásady. Naša kapustová voda, náš malý zvedavý indikátor, nám ukázala, že sóda bikarbóna je zásada, a preto ju zafarbila na modro až zeleno.“
Vanda si do zápisníka nakreslila tri poháriky vedľa seba. Prvý bol ružový s nápisom „KYSLÉ (citrón)“. Druhý bol fialový s nápisom „NIČ (cukor)“. A tretí bol zelený s nápisom „ZÁSADA (sóda)“.
„Pozrite,“ ukázala im svoj obrázok. „Máme dúhu v pohárikoch!“
Elka dostala ďalší nápad. Čo ak by zmiešali ružovú a zelenú vodu? Vrátilo by sa kúzlo späť? Opatrne zliala obsah ružového pohárika do zeleného. A naozaj! Kvapalina zabublala a farby sa začali miešať, až kým zmes nebola opäť... fialová!
„Vrátilo sa to!“ skríkol Filip. „Keď zmiešame kyselinu a zásadu, navzájom sa zrušia a náš indikátor má zase svoju pôvodnú farbu!“
Celé popoludnie sa hrali na kúzelníkov a vedcov zároveň. Skúšali, čo spraví s fialovou vodou ocot (zmenila sa na ružovú, lebo je tiež kyslý) alebo voda z mydla (zmenila sa na modrastú, lebo je slabo zásaditá). Každý pokus si zapisovali a kreslili. Zistili, že veda nie je žiadna nuda, ale jedno veľké a farebné dobrodružstvo.
Keď slnko zapadalo a maľovalo oblohu na ružovo a fialovo, sedeli za stolom a popíjali malinovku.
„Dnes sme sa naučili čarovať s farbami,“ povedala spokojne Elka.
„Nie čarovať,“ opravil ju Filip s úsmevom. „Objavovať. Zistili sme, ako funguje svet.“
Vanda si prezerala svoj plný zápisník. „A zistili sme, že aj obyčajná kapusta môže byť kúzelná. Len treba vedieť, ako sa jej spýtať.“
A naozaj, v ten deň zistili, že tie najväčšie kúzla sa často skrývajú v úplne obyčajných veciach. Stačí len zvedavosť, chuť skúšať a dobrí kamaráti, s ktorými sa dá objavovať.
Čo myslíte, deti? Aké ďalšie tajomstvá sa skrývajú v kuchyni? Skúste si s rodičmi tiež vyčarovať takýto farebný pokus. Uvidíte, aké je to zábavné byť malým vedcom.